[mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Reprodukčné práva žien a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.[/mks_pullquote]
Už je to viac ako rok od chvíle, keď som priviedla na svet svojho syna, a zase ma prepadá pocit zúfalstva a bezmocnosti z toho, že mi ostali „bojové zranenia“, s ktorými sa, zdá sa, budem ešte dlho trápiť.
Pôrod
Pôrod síce trval dlho, lebo som ho nechcela umelo urýchľovať oxytocínom, ale po celý čas som mala pocit veľkej hrdosti, že privádzam na svet dieťa vlastnými silami. Kontrakcie som predýchavala striedavo v teplej sprche a pohojdávaním sa na lopte a tešila som sa na to, kedy už uvidím svoje vytúžené bábätko. Až do chvíle, kým nedošlo k samotnému tlačeniu a kým ma neprinútili ľahnúť si na stôl. Bolo to pre mňa veľmi neprirodzené a bolestivé, preto som ich prosila, aby ma nechali aspoň v polosede.
Nástrih hrádze
Mladá pani doktorka mi oznámila, že napriek tomu, že som si v pôrodnom pláne epiziotómiu neželala, musia ma nastrihnúť, lebo bábätko musí rýchlo von. Bola som v tej chvíli vyčerpaná častými kontrakciami, sústredená na posledné fázy pôrodu a pri predstave, že by sa malo bábätku niečo stať, som, samozrejme, súhlasila. Nie je pravda, že nástrih nie je cítiť. Presne si pamätám moment, keď pani doktorka strihla a mňa zaliala horúca krv. Na to sa na moje brucho zvalili aj pôrodné asistentky a drobec bol behom chvíľky na svete. Na krátke tri sekundy mi ho položili na brucho, ale nestihla som ani zdvihnúť hlavu a chytiť si ho a už ho brali preč. Za nejaký čas ho ešte priniesli umytého a zabaleného na „prvé prisatie“, ktoré trvalo ani nie pol minúty. Sestrička iba skonštatovala, že sa neprisal, a opäť som ho videla až o dlhých 7 hodín neskôr po mojich veľkých urgenciách – a aj to len na prisatie, ktoré opäť trvalo len pár minút.
Za celý čas mi nikto nechcel povedať, čo je s mojím bábätkom a prečo ho nemôžem mať pri sebe. Za to sa pri mne na izbe dvakrát zastavila nejaká pani doktorka a oborila sa na mňa s otázkou, kde mám dieťa. K svojmu bábätku som sa dostala v podstate až na druhý deň ráno, keď mi iná mamička povedala, že v skutočnosti leží len na izbe na konci chodby. Napriek bolestiam po šití som sa tam pomaly dostala a odvtedy som ho už nepustila. Nikto z lekárov mi poriadne nevysvetlil, čo sa s mojím bábätkom pri pôrode vlastne dialo, keď mi ho tak dlho nechceli priniesť, preto som s napätím čítala pôrodnú správu, ale nebolo tam NIČ ZÁSADNÉ. Porodila som v podstate zdravé dieťa s APGAR 9. Toľko k bondingu a komunikácii s pacientom v jednej z našich nemocníc, ktorá sa hrdí titulom „baby friendly„.
Šitie pôrodných poranení
Šitie po pôrode predstavovalo najhoršiu trištvrte hodinu v mojom doterajšom živote, počas ktorej som s nohami v remeňoch plakala od bolesti a zatínala nechty a pery do rúk môjho manžela, pričom doktorka, ktorá ma šila, po mne v jednom kuse kričala, nech sa jej „necukám“ a „nehysterčím“, kým ja som ju stále prosila, nech mi to znecitlivia. Dostala som obligátnu odpoveď, že viac sa nedá a že MUSÍM VYDRŽAŤ. Doteraz mám pred očami tvár pani doktorky, teda toľko, čo z nej cez rúšku bolo vidno, a môžem vám povedať, že vďaka bolestivej jazve, ktorá mi ako pripomienka na ten deň ostala, je tá tvár so mnou pri KAŽDEJ intímnej chvíľke s manželom, myslím na ňu skoro zakaždým, keď niekde chvíľu sedím, keď idem na záchod, keď vstávam – jednoducho, myslím na ňu naozaj často, a to nepoznám ani jej meno a ani celú jej tvár, pretože sa u mňa po pôrode ani nezastavila.
O ranu po šití som sa snažila čo najlepšie starať, pretože nastrihnutie bolo veľké a veľmi bolestivé. Sprchovala som sa po každom použití toalety, vetrala, máčala v repíku, oplachovala levanduľou. Pri kontrole po šestonedelí moja doktorka skonštatovala, že jazva sa pekne zahojila a že môžem znovu rodiť. Považovala som to za trochu nemiestny vtip s ohľadom na to, že trvalo ešte dlhé týždne, kým sa manželovi vôbec podarilo do mňa preniknúť, a aj to len s veľkými bolesťami. Jazvu som potom pravidelne masírovala, aby sa trošku uvoľnila, ale časom som to vzdala, lebo to bolelo a k ničomu to neviedlo. Utešovala som sa, že to časom prejde, ale prešiel viac ako rok a nepozorujem veľké zlepšenie. Pri milovaní si musím dávať pozor na každučký pohyb a o nejakom výbere polôh môžeme len snívať. Pôvodne som si myslela, že sa po roku vrátim do práce na čiastočný úväzok, ale pri predstave, že budem štyri hodiny sedieť v kancelárii, ma oblieva studený pot. S manželom sme chceli tri deti, ale teraz zvažujem, či vôbec naberiem odvahu na druhé. Ako žena sa cítim odpísaná a zmrzačená. Vždy ma šokovali príbehy afrických žien, ktorým obriezkou zmrzačili pohlavné orgány, ale netušila som, že k zmrzačeniu môžem prísť aj u nás a úplne legálnou cestou. Nemôžem sa pri tom ubrániť pocitu, že keby ma nechali rodiť v polohe, v ktorej som bola dovtedy, a nechali ma tlačiť o trošku dlhšie, nemusel byť ten zásah taký radikálny a možno by sa mu dalo aj úplne vyhnúť.
Pôrodný plán
Môj pôrodný plán mal len štyri jednoduché priania:
- aby nebol použitý oxytocín (toto jediné sa mi, zdá sa, podarilo, aspoň v pôrodnej správe som nič také nenašla),
- aby som bola o všetkom informovaná a poznala identitu ošetrujúceho personálu (to sa mi splnilo čiastočne, lebo asi dvaja-traja doktori sa mi naozaj predstavili, ale tá, čo ma nastrihla a zašila, nie),
- aby som, ak to jeho zdravotný stav dovolí, mala pri sebe svoje dieťa už od začiatku, keďže to považujem za dôležité a nemocnica sa hrdí titulom Baby friendly (tento bod ma veľmi mrzí: celé poobedie a celú noc som sa o syna strašne bála a každého som sa bezvýsledne pýtala, kde je a prečo mi ho nedajú, aby som nakoniec zistila, že mu vlastne nič vážne nie je),
- aby sa, pokiaľ to bude možné, vyhli nástrihu hrádze (možno operovať tým, že to nebolo možné. Otázkou ale je, či pre to vôbec niečo spravili, keďže na ochránenie hrádze pri pôrode sa odporúča jednak opatrné a postupné tlačenie, masáž hrádze aj pri pôrode a rešpektovanie preferovanej polohy rodičky. Nič z toho, samozrejme, nebolo splnené, vytlačili ho zo mňa ako delovú guľu).
Je mi z toho veľmi smutno, lebo zvyšok pôrodu bol pre mňa síce fyzicky náročný, ale inak príjemný zážitok, ktorý by som si bez strachu zopakovala, ale nastrihnutie a následné šitie za podráždeného pokrikovania personálu, že mám niečo vydržať, boli pre mňa nesmierne bolestivé a traumatizujúce a dodnes ma pri tej spomienke striasa. O následkoch, ktoré stále ovplyvňujú takmer každú moju aktivitu, sa už ďalej rozpisovať nebudem. Premýšľala som, či svoj príbeh zverejniť, ale snáď by podobné príbehy mohli zdravotníckemu personálu našich nemocníc ukázať, že najťažší nemusí byť vždy samotný pôrod (ktorého väčšina bola pre mňa v podstate skoro príjemná a rada na to spomínam), ale šitie, ktoré aj mnohé iné mamičky spomínajú ako najhoršie na celom pôrode. A ak tú bolesť nevedia viac zmierniť, ako v týchto situáciách tvrdia, nech aspoň nepopierajú, že ju cítime. Aj keď to by znamenalo pripustiť, že tomu druhému spôsobujú skutočnú a intenzívnu bolesť a chápem, že ich mozog sa tomu prirodzene bráni. Pri kritike nášho zdravotníctva sa často hovorí o nedostatku peňazí, ale mnohé veci, ktoré sa v pôrodných príbehoch žien objavujú, vôbec o peniazoch nie sú: teda elementárna slušnosť k pacientom a rešpektovanie ich základnej integrity, priznanie si vlastnej chyby a opúšťanie starých metód, ktoré sa ukazujú ako neefektívne a prinášajú len zbytočnú bolesť.
Ak svojím príbehom aspoň trochu pomôžem zmeniť túto hroznú prax, tak to snáď malo aspoň nejaký zmysel. Dovtedy budem všetkým svojim kamarátkam a známym hovoriť, nech neľutujú peniaze a idú rodiť za hranice. Lebo toľko peňazí sa minie na všelijaké drobnosti pre bábätko, ktoré nakoniec ani nie je treba, ale následky, ktoré vám ostanú na celý život, sa už nedajú nikdy vziať späť.
Ivana
