Svedectvá

Jedna z mnohých

Napísal/a Ženské kruhy
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Kontrakcie síce nepravidelné, ale neutíchajúce, mi začali o ôsmej večer v nedeľu. O jednej v noci sme šli do pôrodnice, lebo rozostupy medzi nimi boli už pod dve minúty. V pôrodnici prvé vyšetrenie pani doktorkou bolo také bolestivé, že som ju prosila, aby už vytiahla ruku. Ona si vyšetrovala ďalej, ako keby nič. Povedala, že som otvorená na tri centimetre, takže rodíme. Spravili mi monitoring oziev, šupli ma do čakačky, spravili mi klystír v priestoroch toaliet. Ok, bolo to ponižujúce, ale bez riadneho vyprázdnenia by som mohla mať pri tlačení blok, tak som s klystírom súhlasila. Už to prevedenie je iná vec, ale budiž. Na to ma nechali samú na toalete, stále OK.

Po dvoch hodinách predýchavania znova vaginálne vyšetrenie, pri ktorom som znova kričala od neznesiteľnej bolesti, nech už dá doktorka tú ruku preč. A tak ďalej, až do úplného vyčerpania, keď mi povedali, že som otvorená na osem centimetrov a mám ísť na pôrodnú sálu. Tam ma šupli na pôrodné kreslo, so zadkom dohora, nohy vysoko. Prosila som celý personál, aby ma dali aspoň do polosedu, že to je neprirodzené rodiť do kopca. Vysmiali ma, ale keďže tam bol môj partner, nakoniec mi vyhoveli. Výsmech bol niečo v zmysle, že koľko detí som už porodila a aká múdra mamička, že oni potrebujú mať prístup a podobne. Mám trochu výpadky a pocit, že nie všetko si pamätám chronologicky, dokonca posledných pár hodín prvej doby pôrodnej a celú druhú dobu pôrodnú mám pocit, že som rodila v čierno-čiernej tme, personál by som spoznala len podľa hlasu.

Ráno o ôsmej sa menila služba, pani doktorka sa prišla so mnou rozlúčiť, prišla iná, úplne mladučká. A s ňou aj zástupca primára na rannú vizitu so zástupom ďalších ľudí. To už pri mne môj muž nebol, sama som ho poprosila, nech počká radšej vonku, lebo mi popravde  jeho prítomnosť nepomáhala a mala som pocit, že sa lepšie budem sústrediť na pôrod bez jeho „povzbudivého“ musíš to vydržať. Celé tehotenstvo som si chystala pôrodný plán, ktorý som nakoniec nemala so sebou, lebo som ho nestihla vytlačiť, drobec sa vypýtal skôr. V zásade som odmietala oxytocín na urýchlenie pôrodu, preventívnu epiziotómiu (v prípade najkrajnejšej núdze samozrejme by som s ňou súhlasila) a tiež som absolútne odmietala Kristellerovu metódu tlačenia na brucho. Nejaký kontakt koža na kožu po pôrode a prvé prisatie alebo prestrihnutie pupočnej šnúry až po dotepaní, o tom už ani nesnívam.

Bolestivé vyšetrenie

Počas vizity ma už asi piaty-šiestykrát ručne skontrolovali, tentokrát si to vychutnal primárov zástupca. Kričala som po pár sekundách, že ho PROSÍM, aby tú ruku dal preč, prosila som ho v čistom zúfalstve asi stokrát, a on len ďalej spôsoboval nevýslovnú bolesť v mojom vnútri, až som to nevydržala a rukou som mu chcela tú jeho mučiacu ruku vytiahnuť. Vtedy sa na mňa vrhli z každej strany asi traja, že čo si to dovoľujem. Čo si to ja dovoľujem, keď nemám sterilné ruky a že doktor ma predsa musí vyšetriť. Vyšetriť… Necítia som sa ako pacientka, prišla som tehotná, nie chorá. S pocitom, že ma pán doktor nechcel len vyšetriť, ale aj si len tak ohmatať a ubližovať mi dlhšie, ako bolo nevyhnutné, som sa ešte aj hanbila, že to nezvládam a kričím. Nekričala som nič škaredé, žiadne urážky, išli zo mňa len výkriky ako z raneného zvieraťa a prosba, aby s tým už prestal. Koľko sekúnd potrebuje skúsený lekár, aby zistil, či už je rodička pripravená na pôrod alebo nie? Prečo to musí trvať nekonečné minúty?

S rukou vo mne sa o mne rozprávali s doktorkou,  ktorá sa chystala byť pri mojom pôrode. Po odchode vizity, keď zástupca primára sucho skonštatoval: „Tak nech rodí, keď chce,“ mi doktorka povedala, že mi pichnú cez infúziu oxytocín. Ja som povedala, že si to neželám, že neprirodzene tým urýchliť pôrod podľa mňa nie je dobré. Jej odpoveď: „To chcete rodiť do večera?“

Keď som si v sekunde predstavila, koľkokrát by ma ešte museli rukou skontrolovať, tak som s podaním oxytocínu súhlasila. Samozrejme sa kontrakcie zintenzívnili a mne po dlhých hodinách trápenia konečne dovolili tlačiť. Pôrodná asistentka ma stále len karhala, ako to tlačím, že hlavne, že som múdra, ale tlačiť som sa nenaučila a ich tam idem poúčať. V danom momente by som skôr prijala, keby ma navigovala s dýchaním. V tom strese a bolesti som všetko zabudla a skoordinovať to, kedy a ako sa má, už som nedokázala vôbec. Takže si pôrodná asistentka na mne zgustla a vyventilovala sa, ako sa na staršiu frustrovanú znudenú pani patrí. A mladučká pani doktorka čušala medzi mojimi nohami.

Kristellerova expresia

Pri asi piatej kontrakcii mi pôrodná asistentka dala ruku na brucho a začala tlačiť, na čo som jej okamžite povedala, že nech sa ani neopováži mi to robiť. Tak som si vypočula to, čo asi tisíce mamín, že keď neviem tlačiť, tak mi musí ona pomôcť a či si chcem vlastné dieťa zabiť. To ma tak vystrašilo, myslela som si, že niečo nie je v poriadku. Spýtala som sa jej, prečo mi také veci hovorí. Jej odpoveď bola: „Ako chcete, nemusím tlačiť, pomôžte si sama, my máme čas aj do večera, ale sama to nezvládnete. Veď vy vôbec neviete tlačiť, ohrozujete svoje vlastné dieťa.“ V panickom strachu som ju až zbožne prosila, aby teda tlačila.

Medzitým som už cítila, že sa hlavička bábätka hýbe dolu panvou. Na to počujem, ako doktorka spomedzi mojich nôh vraví: „Budeme vás musieť nastrihnúť.“ Pýtala som sa, prečo, odpoveď neprišla. Na to som už v totálnom strese a vyčerpaní dala súhlas k aj k tomu, s podmienkou, že ma nenastrihne smerom ku konečníku, ale radšej do strany a čo najmenej, ako bude možné. Počas kontrakcie ma rozstrihla ako pečenú hus, od bolesti sa mi zahmlilo pred očami, ešte mi tam niekto povedal, že to nemohlo bolieť (vedeli to lepšie ako ja).

Pri ďalšej kontrakcii sa mi pôrodná asistentka zvalila na brucho a hlavička bola vonku, vzápätí na to celý drobček. Dali mi ho do náruče na neuveriteľných asi desať sekúnd. Hneď som sa doňho zamilovala, aj keď som si ho nestihla poriadne prezrieť. Apgar skóre mal 10, nebol dôvod mi ho hneď vziať.

Šitie

Nuž, pôrod bol oproti tomu, čo sa začalo diať po ňom, úplná lahoda a rozprávkovo krásny sen. Zašívanie s prítomnými dvoma študentmi, ktorým doktorka vysvetľovala, čo a ako sa robí, odbiehala od šitia, aby im vysvetlila a názorne ukázala, ako sa bábätko derie cez pôrodné cesty. Mne medzitým prestalo fungovať lokálne umŕtvenie. Šitie trvalo nekonečne dlho, až nakoniec zahlásila (a vravela to študentom, nie mne), že ešte vonkajšiu vrstvu kože zašijeme a aha, už sa to znova začína podobať na vagínu. Bála som sa aj pomyslieť na to, ako ma dokaličili (preventívne). Samozrejme som mala popôrodnú triašku takú, že ma tam na tom kresle hádzalo ako pod prúdom, tak som ešte bola upozorňovaná, že sa nemám hýbať, lebo ma zašije nakrivo.

Niekoľkokrát som prosila o znovuznecitlivenie, keď ma šila zvonku, vraj to ma predsa nemôže bolieť, veď už ma umŕtvila dvakrát. Ako keby tam všetci vedeli lepšie, ako ja, čo cítim. Na posledné dva stehy mi ešte pichla pani doktorka láskyplne čo jej zostalo v striekačke a dokončila, čo musela. Ako som sa dostala na izbu, kedy som prvýkrát videla muža a syna, na to si doteraz neviem spomenúť. Škoda, že sa mi radšej nepodarilo vytesniť tie negatívne situácie. Poobede mi malého priniesli na celodennú starostlivosť. Dovtedy bol samozrejme prikŕmený z fľaše.

Po pôrode

O následných problémoch s prisatím a celkovo dojčením sa rozpisovať nejdem, to je tiež téma sama osebe. Len v skratke, prikrmovali mi malého umelým mliekom bez môjho vedomia, nikto mi (ani ostatným maminám) nevysvetlil, ako sa má správne prisať. To znamená, že do pár hodín máte zruinované bradavky a dojčenie je mučiaci nástroj na znenávidenie seba samej alebo aj dieťatka, ktoré vám tú  bolesť spôsobuje. Následne zápal prsníka, lebo mlieko sa robí, ale nemá ho kto odsať a cez chrastu a ďalšiu bolesť sa nedá ani vytlačiť. Sľub, že mi pošlú laktačnú sestru, jej príchod o dva dni, keď som si už problém vyriešila sama za pomoci mojich blízkych a rodiny.

Až na druhý deň mi jedna sestrička povedala, že už maličký nemusí mať čiapku. Keď som ju dala dole, malý mal cez pol hlavičky obrovský opuch. Keď som sa na to pýtala, povedali mi: „To je kefalohematóm, to do týždňa zmizne.“ Až Google mi vysvetlil, že je to pôrodné poranenie hlavy dieťaťa, ktoré vzniká pri zásahoch na urýchlenie pôrodu, pretože sa kosti lebky nestihnú prispôsobiť tlaku, ktorý je na hlavičku vyvíjaný. Ergo Kristellerova metóda tlačenia na brucho. Malý mal kvôli tomu žltačku, ktorá vďakabohu prešla po dvoch týždňoch, hematóm sa do mesiaca stratil tiež. Istá deformácia lebky tam však stále je. Hlavne, že je maličký zdravý a akčný.

Problémy s nástrihom

Vráťme sa k nešťastnej epiziotómii. Stehov som len vonku mala asi tak sedem až po konečník, zvnútra nepočítané, ale asi veľa. Rana ma bolela stále viac každým dňom. Každá ranná vizita bola o tom istom. Samozrejme, že doktorka, ktorá ma rodila, by nepriznala, že niečo nie je v poriadku. „Nevidím problém, asi máte problém iba s prežívaním bolesti, dajte si Novalgin. Aha, vám je po ňom zle? A s čím nemáte problém? Všetko vyzerá, ako má,“ a podobné odbíjanie. (Pravda je, že to nevyzerá, ako má, je tam obrovská jazva, ktorá je tvrdá a zašité všetko nakrivo, vonku aj vnútri, teda čo, vnútro akoby trčalo von a celý pošvový vchod natiahnutý do jednej strany.)

Po piatich dňoch od pôrodu som už nevedela, kto, čo som od bolesti. Bolesť sa stále zhoršovala, pridal sa hnilobný zápach. Na to tiež nikto prvorodičku neupozorní, ako to má alebo nemá páchnuť, keď sa čistí po pôrode. Moja doktorka stále išla tú istú pesničku, že všetko je v poriadku a hojí sa to. Prítomný zástupca primára tiež okomentoval, že to bolieť má, že keď to bolí, sa to hojí a to predsa chceme. A pani doktorka sa ma medzi rečou ešte opýtala, či som neuvažovala nad pomocou psychiatra, keď nezvládam bolesť. Totálne poníženie, ignorácia.

V sobotu iná služba, iná doktorka. Keď videla, že sa nevládzem ani vyzliecť, mi pomohla a jej prvé slová boli: „Veď vy tam máte zápal ako hrom!“ Okamžite antibiotiká – intravenózne. Začala som mať konečne pocit, že sa to zlepší. Večer mi prišla sestrička dať tretiu infúziu s antibiotikami, poprosila som ju, nech mi to už nedáva do tej kanyly, ktorú mám zavedenú sedem dní, pretože ma to tam už bolí, štípe, páli. Či by mi mohla napichnúť novú kanylu. Síce nerada, ale nakoniec mi vyhovela. Naprázdno mi dvakrát prepichla žilu. Pri druhom neúspešnom a veľmi bolestivom pokuse som už spravila most od bolesti v posteli. Tak po mne začala kričať, že nech sa uvedomím, že som dospelá žena a nech sa prestanem chovať ako malé decko, že všetkým už leziem na nervy. Ospravedlnila som sa jej, že mám zlé žily a ukázala som jej jednu na zápästí, kam mi nakoniec pichla a s pätnásť minút odtekajúcou infúziou ma nechala ležať hodinu, s dieťaťom pri sebe, keď som ním nemohla nijako manipulovať.

Ešteže bol drobček spavé dieťa (kvôli žltačke). O ôsmej hodine ráno v pondelok bola znova tá istá zostava na vizite. “Moja“ doktorka sa mi ospravedlnila slovami, že ona nevidela problém, až teraz v správe si číta, že mám antibiotiká. Vraj kvôli mne ani nespáva. Povedala som jej, že to je vzájomné. Prosila som ju, či by mi nemohla odstrániť jeden vonkajší steh, ktorý sa mi stále zachytáva do vložky a spôsobuje mi veľké bolesti. Tak ma navigovala do gynekologickej ambulancie a sľúbila, že to pre mňa spraví.

V ambulancii bol zástupca primára a celá enkláva zdravotníkov, ktorí sa rannej vizity zúčastnili. Vyliezla som na kozu, doktor ma pozrel a spustil: „Nevidím žiadny problém, čo vy stále máte, ostatné matky sú už dávno doma. Len vy si tu stále niečo vymýšľate. To už čo je, že máte antibiotiká, to už pani potrebovala placebo, aby si ukľudnila hlavičku?“ Každý sa pochechtával. Ja som tam ležala s nahou opuchnutou zapáchajúcou vagínou a slzy mi tiekli. Keď som sa pána doktora spýtala, koľko detí porodil, povedal, že viac ako tri tisícky. Nepochopil moju otázku. Až keď som ju rozvinula – koľko detí ste, pán doktor, vynosili vo svojom vnútri a vytlačili cez svoju vagínu von? Aj tak si šiel svoje, že videl tisíce žien po nástrihu a vidí, že je aj u mňa všetko v poriadku. To je extrémne desivé. Spravil by to aj svojej dcére? Dala by si to preventívne spraviť pani doktorka pri pôrode?

Doma

Prepustili ma domov. Doma sa to zlepšovalo. Ale iba fyzicky, aj to nie úplne. Až po troch týždňoch som sa odvážila pozrieť sa čupiac nad zrkadlom, čo sa tam dole vlastne stalo. Plakala som celé hodiny. Otriaslo to mnou viac, ako som čakala.

V noci sa mi sníva, že ma dusia bielym plášťom, že ma režú nožom zaživa, že chodím nahá po ulici a všetci sa rehocú. Občas mám dni, keď som navonok v pohode a občas som paralyzovaná hanbou, pocitom totálneho zlyhania, medzitým som po pár týždňoch stratila mlieko, ďalšie zlyhanie, neviem sa stotožniť sama so sebou, mám pocit, že už nie som ženou, že som len matka, čo je síce krásne, ale čo mi zostane, keď syna vychovám a bude dospelý?

Tú traumu si začínam uvedomovať až spätne a je to horšie, ako si chcem pripustiť. Pán doktor ma znásilnil na viacerých úrovniach. Mám predsudky a strach ísť aj k psychológovi, tiež je to doktor/doktorka. Je to presne šesť týždňov. S mojím nebesky trpezlivým partnerom sme skúsili aj nejaké intimity, jasné, že to bolí, zošitá som ako japonská panna. Pre mňa je sex veľmi dôležitou súčasťou partnerského vzťahu, mám strach, že aj v tomto zlyhám, bojím sa, že sa to nezlepší ani časom. Tiež počujem rôzne príbehy, ktoré ženy komentujú vetami typu:  „Na bolesť si zvykneš, tak mu to spravíš rukou“ a podobne. Moje obavy siahajú ešte hlbšie.

Keď môže jedna žena druhej legálne, dobrovoľne a pri plnom vedomí zbytočne zmrzačiť vagínu na zvyšok života, ako by iná žena, ktorá to možno ani nezažila, v kresle psychológa mohla pochopiť, čo je to za hrôzu? Ako by to mohol pochopiť muž/doktor/psychológ? Nechápe to ani môj muž, a to sa veľmi snaží a je to niekto, komu na mne záleží. Aj moja mama to podstúpila pri dvoch deťoch, keď som jej s nadšením hovoria o Aniballe a Epi-no, tak ma sfúkla, že či som z cukru, že v jej časoch také somariny žiadna neriešila, strihalo sa a tu sme.

Kedy toto skončí? Ja túžim mať druhé dieťa, ale bojím sa, že ho nebudem mať ani ako počať, nieto ešte ho porodiť, keď budem zo stresu v bezvedomí.

Katarína

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.

1 komentár

Napíšte komentár