Druhýkrát to bolo celkom iné ako prvýkrát.
Druhýkrát to vyšlo na prvýkrát.
A ďalej?
Ty rastieš vo mne
a okolo mňa panika – dotyk aj dych môžu zabíjať.
Ďalší do kytice strachov.
Ako Ťa ochránim?
Ako Ťa porodím?
Snažím sa pripraviť na všetko.
(Skoro) všetko je na nič.
Keď odštartuješ akciu, je hlboká noc.
Pôrodnica č.1:
Sestra: “Nechytajte si brucho, dráždite si maternicu!“
Doktor: (Nevraví nič. Iba urobí hmat H.)
Sestra: „Oblečte si túto košeľu.“
Ja: “Nie“.
Vraj takú tú ešte nemali.
Odchádzam. Utekám.
Neviem si predstaviť, že by si sa tu mal narodiť.
Keď čakám na odvoz
v to skoré letné ráno
s Tebou v bruchu a taškami v rukách,
cítim úľavu, zvláštne zmierenie.
Cítim teplo.
Plodová voda mi steká po nohách.
Pôrodnica č.2
Sestra: “Klystír robíme aj preto, aby sa prehriala maternica.“
Ja: „Nie, vďaka.“
Doktor (okoloidúci): „Nenalievajte sa tou vodou…Keby trebalo robiť cisársky.“
Ja (za rohom): Glo, glo.
Brat (môj): UZ RODIS? DULA STIHLA PRIST? NAPIS.
Ja:
Tik-tak.
Ležím,
sedím,
kľačím,
vrieskam.
Zrazu na mňa ktosi kričí:
“Tlačte!”
Zmocní sa ma panika. Prečo (a ako) tlačiť (mimo kontrakciu)?
Na malý moment.
Na zlomok sekundy.
Uverím,
že sme to nezvládli…
Netuším, že už máš hlavičku vonku.
Netuším, že len ideš s rúčkou popri nej.
Netuším, že už dýchaš.
A tak kričím-tlačím, čo to dá.
Potom príde doktor.
Pokynie, aby ma nechali.
Všetci a všetko sa upokojí.
Mám Ťa v rukách.
Ale niečo zo mňa
navždy ustrnulo v momente,
keď som si myslela,
že rodím mŕ..e dieťa.
Keď teraz odmietaš
prsník,
náruč,
šatku,
nosič,
háčku,
kočiar,
matku,
otca,
rozmýšľam, či mi tým zrkadlíš moje zúfalstvo Tvojich prvých okamihov.
Keď (Ťa)
dojčím,
hojdám,
nosím,
tíšim,
kričím,
hreším,
plačem,
…rozmýšľam, či mi niekedy odpustíš, že to nebolo inak.
Či si to sama odpustím.
Už druhýkrát.
Jana
