Svedectvá

Ani po štyroch rokoch neviem zabudnúť

Napísal/a
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Ťažko sa mi o tom, čo sa mi stalo hovorí, ale musím to dať na papier – je to akýsi druh psychoterapie. Už sú to štyri roky, čo na to myslím každý, každučký deň. Za moju najväčšiu chybu v živote považujem rozhodnutie ísť porodiť svoje prvé dieťa do jednej z troch bratislavských štátnych nemocníc.

Pravda je taká, že som si nezháňala informácie o jednotlivých pôrodniciach a možnostiach pôrodu v nich. Považovala som pôrod za tak prirodzenú vec v živote ženy a preto som to nepovažovala za potrebné riešiť. Lekárom som verila a naivne som si myslela, že všade môžem očakávať viac-menej rovnakú starostlivosť.

V ten deň som ešte bola s kamarátkou v meste na zmrzline a vravela som jej položartom, že začínam asi rodiť. Podvečer som už cítila slabé kontrakcie a s manželom sme sa teda vybrali do pôrodnice. Tam ma vyšetrili a povedali mi, že to ešte na pôrod nevyzerá. Napriek tomu si ma tam nechali, nemohli ma vraj pustiť domov.

Na druhý deň ráno ma vyšetril lekár a potvrdil, že to ešte neboli pravé kontrakcie ale len tzv. poslíčkovia a na pôrod je ešte čas.

Avšak poobede sa bolesti začali stupňovať. Mala som ísť na vyšetrenie k jednej postaršej lekárke. Tá ma veľmi  bolestivo prehmatala, bola fakt veľmi nepríjemná. Až oveľa neskôr som zistila, že mi spravila tvz. Hamiltonov hmat. Neviem, prečo tak urobila. Následne na to mi odišla hlienová zátka.

Pôrod

Dostala som sa teda konečne na pôrodnú sálu. To už mi oznámili, že mám zavolať manželovi, lebo začínam rodiť. Dali mi epidurál. Nemala som skoro žiadne bolesti. Keďže kontrakcie ustali a pôrod sa zastavil, oznámili mi, že mi dajú oxytocín, a že budem mať silnejšie kontrakcie. Epidurál mi úplne odpojili. Po tom, čo mi pichli infúziu s oxytocínom, sa začalo pravé peklo. Kontrakcie boli také silné a také časté, že sa zlievali jedna do druhej. Absolútne som nemala čas sa spamätať z jednej a už prišla ďalšia.

Bolesť bola taká ukrutná, že som si miestami myslela, že to neprežijem. Vravela som si, že chcem radšej zomrieť. Ak má byť TOTO pôrod, tak ja som nemala byť nikdy tehotná.

Zrazu bola miestnosť plná lekárov a pôrodných asistentiek. Kričali na mňa, že netlačím, že zle tlačím. Jedna pôrodná asistentka mi zatlačila na brucho, myslela som si, že od toľkej bolesti vyskočím z kože, počula som praskať vlastné rebrá, a keď to chcela spraviť druhý krát tak som ju odsotila. Povedala mi, že dobre, nebude mi tlačiť, ale že ja sama musím začať tlačiť. Riadne som sa teda zaprela a tlačila som ako sa len dalo. V polohe ležmo, ako inak.

Bez dieťaťa

Kedy som porodila dieťa, netuším. Zrazu bolo ticho. Dieťa dakam odniesli. Nič nepovedali, netušila som celé hodiny, či žije. Nikto mi nič nepovedal. Cítila som sa strašne. Zlyhala som. Plakala som. Mladý lekár, ktorý ma dlho šil, nadával, že „ pán doktor (asi jeho nadriadený) si tu urobil kráter a on to teraz musí šiť“. (Stehy sa mi neskôr rozišli, rana sa otvorila a musela som si ju doma často ošetrovať. Asi dva a pol týždňna trvalo, kým sa mi začala hojiť.)

Dieťa mi doniesli na druhý deň okolo dvanástej. Po pôrode som dosť krvácala, takže mi dva razy museli dať transfúziu. Cítila som sa veľmi zle. Na izbu nám stále niekto chodil, pozeral medzi nohy, sestry nás neustále upozorňovali, aby sme si upratali veci (kvôli lekárom, ktorí ich vraj za to karhajú, keď pacientky nemajú poriadok na izbe).

V noci som nemohla spať, neustály hluk to neumožňoval. Nevedela som si predstaviť, ako budem fungovať, ak si ma tam nechajú. Našťastie sa mi stav natoľko zlepšil, že ma mohli po štandardných 4 dňoch pustiť domov.  Moja radosť bola obrovská!

Našťastie, veľa vecí, ktoré sa mi pred a počas môjho pôrodu stali, si už nepamätám. Schopnosť zabúdať a vytláčať zlé zážitky je milosrdná. Viem, že slovenské pôrodníctvo je podfinancované. Je veľa rodičiek a málo lekárov, a sestier. Odhliadnuc od toho, ak to tých ľudí nebaví, nemali by to robiť. Rodiace ženy nie sú kus mäsa. Lekári, sestry, kam sa vytratila ľudskosť?

Katka

O autorke

Napíšte komentár