Svedectvá

Tešila som sa na pôrod až pokým..

Napísala Ženské kruhy
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Reprodukčné práva žien a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Aj keď som si prečítala veľa článkov o podpore bondingu a vybrala som si nemocnicu s titulom Baby Friendly, realita bola nakoniec iná. Podpory kontaktu s dieťatkom som sa od personálu nedočkala. Myslela som si, že tú hrôzu čo som zažila už ani nebudem mať komu vyrozprávať, lebo nikto by to nedokázal pochopiť. Malá má dva a pol mesiaca, no tá hrôza vo mne neutícha, skôr je to zo dňa na deň horšie.

Hľadala som Baby-friendly nemocnicu

Rozhodla som sa rodiť mimo môjho bydliska. Najhlavnejším kritériom bolo, že nemocnica má titul BABY FRIENDLY. Do nemocnice som nastúpila sedem dní po termíne. Bola som v strese. Vôbec som nevedela, že čo sa bude diať. S plačom som vyvolávala mužovi každú hodinu nech príde, že ja vôbec netuším čo bude ďalej. Nikto mi nič nepovedal, každý sa len usmieval a občas sa ma niekto opýtal „Ešte nič?“. Našťastie mám na mobile prístup na internet, takže som si vyhľadala, aké bývajú zvyčajne postupy pri prenášaní a čo nasleduje po hospitalizácii. No nikde som nenašla, že to bude také strašné.

Večer mi robili oxytocínový test. Keďže som sa už asi mesiac otvárala, všetci očakávali, že sa mi pôrod po teste spustí. Lenže nedialo sa nič, do rána som spala ako zabitá. O 9 ráno ma zrazu zavolala sestrička, že mám ísť na vyšetrovňu. Dostala som čípok na vyvolanie pôrodu. Hlboko a veľmi necitlivo. Do hodiny nastúpili kontrakcie. Vôbec som to nečakala a bolo to také silné, že som nevládala prejsť na sálu, no podarilo sa mi tam doplaziť. O jedenástej som už nevnímala svet okolo seba.

Pôrod

Prišla pôrodná asistentka s otázkou, prečo sa zvíjam na stole a nech si sadnem na fit loptu, že sa mi trochu uľaví. Dala podo mňa podložku a ja som sa snažila na tej fit lopte nejak sedieť, aj keď to pri tých silných kontrakciách bolo veľmi náročné. Zakaždým sa mi zatmelo pred očami. Vydržala som „hopkaťˇ“ asi desať minút a musela som si zas ľahnúť. Teda skôr zaujať divnú polohu na stole pri ktorej som mala trochu úľavu. Muž bol už na ceste a nevedela som sa dočkať, že kedy príde. Bála som sa ako to bude znášať, mala som strašný strach, nikto so mnou nekomunikoval, bola som tam sama a potrebovala som pri sebe hocikoho. Aj keby v ten moment prišla suseda, bola by som rada, len nech tam nie som sama. Pôrodná asistentka prišla po 15 minútach a osočila sa na mňa, že prečo nie som na fit lopte, bolo by mi určte lepšie. Na moju odpoveď, že som sa bála, že tam odpadnem od bolesti sa zasmiala a skonštatovala, že boli tu už aj väčšie bolesti a nikto neodpadol.

Na to mi bez upozornenia roztiahla nohy a necitlivo do mňa strčila ruku. Strašne to bolelo a spôsob akým to robila bol hrozný! Nič horšie som v živote nezažila, ruku som jej s výkrikom vykopla a povedala, že si neželám aby to ešte niekdy urobila, a aké má na to právo mi takto ublížiť!? To už bola nahnevaná a začala mi nadávať čo si o sebe myslím, že kontroluje či som otvorená a odišla. Ostala som s plačom, zlomená a frustrovaná ležať na stole. Všetko na čo som sa tešila bolo preč. Pôrod od tejto chvíle začal byť nočnou morou a ja som ľutovala, že som nepožiadala o cisársky rez (aj keď je to proti všetkým mojím presvedčeniam).

Informovaný súhlas absentoval

Okolo dvanástej prišiel môj muž. Našiel ma tam takú s plačom, nevedel čo sa deje. Sestrička bola asi jasnovidná a domyslela si, že už ma netreba chodiť kontrolovať, že muž je moja nová „pôrodná asistentka“. Ten bude určite vedieť čo treba robiť. Akurát mi prišla povedať že nemám kričať, či som normálna a nemám zo seba robiť chuderu. Po dvoch hodinách prišla, že ideme pretláčať hlavičku. Sestrička zavolala lekára a nastal samotný pôrod. Hovorím prosím nepúšťajte mi plodovú vodu, no do dvoch minút som ju mala prepichnutú. Nevedela som čo mám robiť, ako mám tlačiť. Doktor čakal a sestrička mi nadávala, že nemám byť herečka a tváriť sa ako nevládzem. Z jej strany som počula len nadávky a osočovanie, prestala som jej teda odpovedať a úplne som ju ignorovala. Tak sa začala osočovať na môjho muža, že čo som ja za primadonu a podobne. Zavrela som oči a snažila som sa počúvať len samú seba. Snažila som sa veľmi, no bola som taká frustrovaná a slabá, že som to skoro nedokázala. Keby sa môj muž nepostavil ku mne a nepomohol mi, tak rodím asi doteraz. Za veľkej podpory z jeho strany sa mi to podarilo.

Malinkú som po pretlačení hlavičky porodila pomerne rýchlo. No ja som skončila rozstrihnutá. Doktorovi som pred pôrodom povedala, že si žiadam aby nechal dotepať pupočnú šnúru. Pri pôrode mi oznámil, že malá prechladne, že pupočník dotepať nenechá a než som stihla namietať, šnúru mala prestrihnutú. Žiadala som kontakt koža na kožu a nech ju čistia na mne. Položil ju na mňa presne na 5 minút. Zrazu prišlo strašne veľa ľudí, zobrali mi ju a začali ju umývať a vážiť. Čakala som, kedy ju položia naspäť, no nič sa nedialo, bolo ticho. Muž len veďla mňa stál, vyvaľoval oči a spamätával sa z pôrodu.

Pýtam sa tej pôrodnej asistentky, že kde je moje dieťa. Vraj na novorodeneckom. Jednoduchá suchá odpoveď. Začala som plakať a protestovať, že nech mi ju okamžite dajú. Všetci ma ale ignorovali. Poslala som muža nech ju donesie, že mi je jedno kde je a čo s ňou robia, nech mi ju okamžite dajú. Doniesli ju po 20 minútach oblečenú a zabalenú v perinke. Bola nádherná! No pocity som mala hrozné. So strachom som si ju priložila a ona sa pomaly prisala. Ďakovala som Bohu, že sa mi to podarilo. Nikdy som nevidela naživo ako sa dojčí dieťa, asistentka mi samozrejme nepomohla. Ležali sme tam 2 hodiny, všetci traja spolu. Potom pre mňa prišli sestričky zo šestonedelia. Malú mi vzali na novorodenecké.

Prikrmovanie dieťaťa bez súhlasu

Nástrih som mala zlý. Nedokázala som ležať, chodiť, sedieť. Nemohla som si kýchnuť ani sa vysmrkať a ísť na WC. Malú mi nechceli dať. Že nech si oddýchnem. Nechcela som oddychovať a taká zmorená som sa teda pozviechala a išla som si pre ňu sama. Sestrička mi oznámila, že spí. Ale ja chcem moje dieťa!!! Že ona ju nebude budiť. S plačom som sa doplazila na izbu. A potom mi to začalo dochádzať. Keď spí musí byť dokŕmená. Znovu som nejak vstala a išla pre ňu. Keď som sa opýtala či ju dokrmujú, sesrička len zbledla a prikývla. Už vedela, že je zle. Ja si to neželám!! Dajte mi moje dieťa. Podali mi ju a zavreli dvere.

Nevedela som čo mám robiť, no bola som šťastná, že ju mám konečne pri sebe. Nevládala som chodiť. Doplazili sme sa na izbu, položila som ju do postele a ľahla si ku nej. Po hodine mi ju prišli vziať, že ju treba nakŕmiť. Hovorím, že veď si ju nakojím, načo mám prsia. Samozrejme prišla odpoveď, že ešte nemám mlieko. Ja som nechápala či si zo mňa robia srandu, alebo o čo im ide. Veď mám kolostrum. Ale z toho sa nenaje, prišla mi odpoveď. A takto som sa s nimi naťahovala až do večera. Neboli ochotné mi ju dať a keď už mi ju dali, tak mi z ješitnosti nepomohli a pozerali sa na mňa, ako sa trápim, lebo kvôli šitiu som ju nevládala ani zdvihnúť. Večer keď som zaspala mi ju prišli zobrať, ani som o tom nevedela, a v noci keď som sa zobudila som skoro dostala infarkt. A znova taká vysilená som sa išla s nimi hádať nech mi ju dajú naspäť. Tento boj trval až kým som nešla domov…

Teraz sú to skoro tri mesiace po pôrode, nástrih ma ešte stále bolí, muž si na mňa počká prinajlepšom minimálne rok. Doteraz nemôžem normálne sedieť, konečne som sa ale zbavila aspoň vankúša s otvorom, lebo som sa už za to hanbila. Všetko musím robiť opatrne, lebo sa stáva, že ma to tam dole zabolí až sa mi zatmie pred očami.  Tá trauma z toho, že sa ma niekto necitlivo dotýkal tam dole asi nikdy neodíde. Som z toho nešťastná. Malinká sa naštastie dojčí, je krásna a zdravá.

Dúfam, že trauma z toho, ako sa nás stále snažili odlúčiť, v nás nezostane. Ja mám výčitky doteraz, že som mala byť silnejšia a bojovať za ňu viac. Dúfam, že toto už nikdy nezažijem a všetko bude len lepšie.  To čo sa dialo za dverami pôrodnice, bol pre mňa ten najhorší horor, aký som doteraz videla a zažila.

Mária

 

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.

11 komentárov

  • „Zavrela som oči a snažila som sa počúvať len samú seba.“ Podla mna toto je klucove.

  • Podľa mňa ste hrdinka a vaša dcérka i manžel na Vás môžu byť pyšní. I ja som na Vás pyšná a to Vás vôbec nepoznám.

  • Prosim napiste v ktorej porodnici sa to udialo, mozte tym pomoct v rozhodovani dalsim mamickam-cakatelkam.

  • Dobrý deň všetkým,
    už viac krát padol návrh, že by sme mali zverejňovať názvy nemocníc, kde sa jednotlivé príbehy odohrali. To, že mená personálu alebo názvy pôrodníc nezverejňujeme, má viacero dôvodov. Pokúsim sa ozrejmiť niektoré z nich. V minulosti sme publikovali na našich stránkach pozitívne príbehy. Tieto príbehy zväčša ani neboli anonymizované a ich cieľom bolo ukázať dobrú prax a to, že sa dá porodiť s rešpektom v akomkoľvek prostredí (aj v tom nemocničnom). Rešpekt a dobrá prax totiž nie sú podmienené miestom pôrodu ale osobami, ktoré pri pôrode ženám asistujú. Tieto pozitívne pôrodné príbehy sme uverejňovali teda v nádeji, že pomôžu k zmene k lepšiemu. V niektorých individuálnych prípadoch sa tak naozaj stalo a ženy sa rozhodli pre tú ktorú pôrodnicu aj na základe pozitívneho pôrodného príbehu, uverejneného na našich stránkach. No stretli sme sa aj s tým, že žena sa rozhodla pre pôrod v konkrétnom zariadení na základe príbehu a realita bola však, žiaľ, značne iná – či už z dôvodu okolností, iného druhu požiadaviek, s ktorými žena k pôrodu prichádzala, alebo bol prítomný iný personál. Naopak, pri diskusii o zlej praxi sme potom viac krát zaznamenali, že ak sa menuje zariadenie alebo personál, tak má diskusia tendenciu zvrtnúť sa na diskusiu o kvalite zariadenia (alebo o personále) namiesto diskusie o konkrétnej skúsenosti konkrétnej ženy. Namiesto pomenovania problémových miest a nerešpektu, sa tak diskutuje o tom, či je to v tom zariadení naozaj „také zlé“, čím sa samozrejme spochybňuje skúsenosť konkrétnej ženy.

    V stave, kedy majú všetky pôrodnice na slovensku výrazné nedostatky v dodržiavaní dobrej praxe pri podpore normálneho pôrodu a jedná sa teda o systémové zlyhanie, nám tiež príde bezpredmetné haniť konkrétnu nemocnicu iba z toho dôvodu, že práve z nej sa ku nám dostalo svedectvo. Buď sa ženy stretajú v pôrodnici s rešpektom ich práv alebo s nerešpektom, buď sa stretajú s dobrou praxou alebo so zlou praxou. To, čo je nesprávne, je treba pomenovať bez ohľadu na to, v ktorom zariadení sa to deje alebo kto to vykonal. Až potom, keď je nesprávne konanie pomenované a rozpoznané aj spoločnosťou ale aj odbornou verejnosťou ako škodlivá prax, až potom má zmysel menovať. V prípade, že sa rešpekt a dobrá prax stanú normou a nie výnimkou.

    V neposlednom rade je dôvodom anonymity aj ochrana ženy, ktorá nám svedectvo poskytla. Nie každá si želá byť identifikovateľná a preto poskytujeme ženám aj možnosť podpísať sa pseudonymom.

    To, že sme v minulosti v pozitívnych príbehoch menovali personál a nemocnice, vnímame spätne ako ako súčasť nášho vývoja. Cez spätnú väzbu od vás, ale aj diskusie v rámci užšieho kruhy, vzdelávanie sa, sledovanie toho ako si s podobnými témami (ne)poradili iné organizácie doma aj v zahraničí sme prijali zásadu anonymizácie príbehov a svedectiev. Ak máte ďaľšie otázky týkajúce sa ohľadne nášho rozhodnutia v občianskom združení Ženské kruhy, kľudne sa pýtajte 🙂

    • Vážená pani Krisková

      Dovolím si Vás najskôr citovať:
      „To, čo je nesprávne, je treba pomenovať bez ohľadu na to, v ktorom zariadení sa to deje alebo kto to vykonal. Až potom, keď je nesprávne konanie pomenované a rozpoznané aj spoločnosťou ale aj odbornou verejnosťou ako škodlivá prax, až potom má zmysel menovať. V prípade, že sa rešpekt a dobrá prax stanú normou a nie výnimkou.“
      ———————————————————————————————————————————————————————
      1- To čo je nespráve je už dávno pomenované
      2.-To čo je nesprávne je dávno rozoznané spoločnosťou a každou rodičkou.
      3.-Tu existuje nejaká odborná verejnosť? Ak by existovala, tak by jej osud rodičiek nebol ľahostajný.
      4.-Ak sa rešpekt a dobrá prax stanú normou, tak vtedy už nebude treba menovať konkrétnych previnilcov, potrestajú ich kolegovia.

      No ale ak chcete čakať týmto spôsobom na zmenu praxe tak sa teda načakáte.
      Mám tri deti a bol som pri narodení všetkých troch ( 1988-1996 -1999). Ak by som takto odovzdane čakal kým sa obmedzený, neslobodný a primitívny personál dovzdelá a umožní nám tú najprirodzenejšiu vec na svete, tak čakám doteraz. Na slobodu a práva sa nečaká, ale sa uplatňuje aj proti vôli totaliťákov!

      Okrem iného, právny systém je na strane rodičiek či pacientiek aspoň čo sa týka pôrodu a hospitalizácie v zdravotníckom zariadení. Stačí si ho vymáhať a nespratníkov potrestať. Neviem aké by ste ešte chceli systematické zmeny. Ten kto nechce zákon dodržiavať, alebo ho ani nechce spoznať, tak ho dodržiavať nebude. Ale máme možnosť si ho vymáhať.
      Tridsať rokov môjho záujmu o túto problematiku a konfliktov so zdravotníkmi mi dalo poznanie, že zmeniť sa musia nielen zdravotníci ( tu som palicu už dávno zlomil) ale hlavne postoj rodičiek vo vymáhaní si práv a poznania že by aspoň pre svoju sebaúctu mohli niečo urobiť. Aspoň tú sprostú sťažnosť podať a zaplatiť 2 eurá poštovné!

      Ešte na margo poškodený rodičiek:
      Nie že by mi ich nebolo ľúto. Nabojoval som sa za ich práva naozaj dosť a minul som pri tom aj veľa ťažko zarobených peňazí. ( ich vyplakávanie má za následok môj prehlbujúci sa cynizmus) Ale ak milujú svoje deti, mali by sa postaviť proti tým čo im ublížili. Ak nie, čaká ich deti to isté čo zažili aj oni. Milujú potom seba či tie deti?
      Ak by sa to čo opisujú poškodené rodičky stalo mojej dcére či manželke tak by som to asi hodnotil ako dôvod na vendetu. A vinníci by si určite užili:) A vláčenie po súdoch a médiách by bolo nekonečné. Nemám ani nejmenšiu obavu že by som prehral.
      .
      Myslím pani Krisková že si zamieňate príčinu a dôsledok, a aj si protirečíte.

      Na záver:
      Bez žalobcu nieto sudcu.
      .

      • Vážený pán Jankech,

        z Vášho príspevku je jasne cítiť frustráciu – ako sám píšete, že vyplakávanie žien prehlbuje Váš cynizmus. Nad zdravotníkmi ste už zlomili palicu – nad ženami zdá sa, že ešte nie. Tú palicu však nad ženami držíte a bijete ich (obrazne povedané), ak sa nesprávajú podľa Vašich predstáv. Je to len opačný koniec tej istej palice, ktorú držia nad ženami zdravotníci a donucujú ich do niečoho čo nechcú.

        O ženách, ktoré zdieľajú svoje príbehy nič neviete. Robíte predpoklady a dokonca im adresujete veľmi tvrdé slová. V tomto poste Vám zároveň oznamujem, že tieto Vaše slová neuverejním. Máme nulovú toleranciu na „victim blaming“ – obviňovanie obete. Nebudem na tomto mieste siahodlho rozpisovať čo tento pojem znamená, iba toľko Vám poviem – nemáte právo žiadnu z týchto žien, ani iné ženy posudzovať. Nemáte ani poňatia čím si tieto ženy prechádzajú a ak si myslíte, že to viete, lebo sa Vám v dobrej viere so svojími príbehmi zdôverili, tak ste ako tí lekári – čo si myslia, že rodia deti.

        S pozdravom,

        Zuzana Krišková

        • Vážená pani Krišková.
          Ja nikoho nebijem a nedržím nad ženami žiadnu palicu. A už vôbec nie preto, lebo sa nesprávajú podľa mojich predstáv. Môj postoj a moje rady sa týkajú úplne každého pacienta ktorý trpel zbytočne.
          Mám s tým aj niekoľko málo svetlých skúseností, keď moje rady padli na úrodnú pôdu a odhodlanie chrániť si svoje zdravie a dôstojnosť boli úspešné.
          Faktom je, že som naozaj frustrovaný z toho ako sa niekto dá ponižovať a týrať a nič nerobí preto, aby sa veci zmenili. Tento postoj je pre mňa jednoducho nepochopiteľný.
          Vy im tak trochu podsúvate že je správe držať chrbát a trpieť. Pripomína mi to pána farára, ktorý síce chápe že každodenné mlátenie opitým chlapom musí byť utrpenie, ale týranej žene radí, aby si zachovala manželstvo za každú cenu a nerozviedla sa.
          Pani Krišková je veľmi správne že máte nulovú toleranciu na “victim blaming” – obviňovanie obete, (nemusíte sa rozpisovať veľmi dobre viem čo to je) ale toto prosím nie je ten prípad, nepodsúvajte mi prosím niečo, čoho sa nedopúšťam.
          Ak by to tak bolo, obviňoval by som rodičky, pacientky a pod. z toho že každý konkrétny prípad si zavinili sami. Ja iba radím, aký postoj zaujať ak sa staneme obeťou porušovania ľudských práv, či dokonca poškodenia zdravia. Snáď poradiť poškodenému pacientovi že cesta k náprave vedie cez sťažnosti a advokátov nie je asi obvinením z toho, že si veci zavinili sami. Mimochodom ani v tej najlepšej švajčiarskej nemocnici nie sme úplne poistení proti náhodnému zlyhaniu jednotlivcov. Avšak na rozdiel od Slovenska kde ide o systém pôjde predsa len o zriedkavosť a navyše sú vytvorené páky na potrestanie vinníkov. Ale treba podotknúť, že tie páky sú už vytvorené aj tu, len sa ich treba chytiť. A zas sme na začiatku však:)
          .
          Som hlboko presvedčený že cesta k vyliečeniu z tráum ktoré tieto pacientky, či pacienti zažili je cesta k pocitu zadosťučinenia a aj dokončenia ich traumatického zážitku. Ale bez satisfakcie to asi možné nebude, navyše ak očakávajú že sa to môže opakovať. Bude to nadlho, ak nie navždy mokvajúca duševná rana.
          .
          Pani Krišková. Ja síce neviem kto sú tie poškodené rodičky, ale tie príbehy ktoré som si v živote vypočul, či prečítal majú predsa len jedného a toho istého menovateľa.
          Naopak, ja mám pocit, že práve Vy nesúcitite s tými ženami, lebo im dávate málo nádeje a udržujete ich postojmi ženských kruhov presvedčení, že zostať v traume je asi bežné pre súčasnú dobu.
          .
          Na záver pani Krišková.
          Pri písaní mojich kníh som presedel tisícky hodín a pri vydávaní som sa veľa zadĺžil. Ale nie preto aby som ich použil ako zbraň či nástroj pomsty, ale ako nádej pre tie ženy, ktoré zažili traumy a ako nástroj, ktorý im pomôže ich prekonávať a aj dosahovať svojich cieľov.
          Ešte dodatok: Každý z negatívne opísaných aktérov dostal šancu ešte pred vydaním veci napraviť. Neurobil to nikto..
          Prajem veľa úspechov a hlavne menej bázne voči medicíne či lekárom:)
          Daniel Jankech

          • Pán Jankech,

            slová tak trpte, ste adresovali ženám Vy, nie ja. Ja neupieram ženám možnosť sťažovať sa, súdiť sa alebo ísť so svojím príbehom do médií. Naopak – okrem prázdnych rečí „sťažujte sa“ na našich stránkach nájdu aj informácie o právach a právnych normách, ktoré ich upravujú spolu s právnym komentárom k najčastejším porušeniam práv pri pôrode (v publikácii Ženy-Matky-Telá, ktorá je dostupná online zadarmo).

            Vy vôbec neviete, čo ženy, ktoré tu majú príbehy uverejnené robia alebo nerobia a prečo.

            Na jednej strane Váš postoj chápem. Prirovnali ste ma k farárovi, ktorý hovorí ženám, že majú trpieť a muža neopustiť. Ja Vás zas prirovnám k tým, ktorí ženým v násilníckych vzťahoch hovoria – tak odíď. Chápem, že sa Vám môže zdať nepochopiteľné, prečo ženy mlčia a nevypisujú sťažnosti alebo nechodia po súdoch. Nato, aby ste pochopili potrebujete však viac ako tie ženy ľutovať. Je potrebná empatia – vcítenie sa a pochopenie. Spísať sťažnosť vyžaduje viac než papier a pero. A poslať ju vyžaduje viac ako obálku a 2 eurá. Trauma – a cesta uzdravenia majú svoje štádiá. Považujem ženy za silné a schopné, ktoré si volia takú stratégiu prežitia a cestu uzdravenia, ktorá je pre ne najlepšia. Každá vzhľadom k svojim možnostiam (rodinnej situácie aj finančným možnostiam), fyzickému a psychickému stavu sa rozhodne ako bude ďalej postupovať.

            Ak chcete dať ženám praktické informácie – páči sa. Svoj názor ste povedali, je iný ako ten náš. Tým považujem diskusiu za uzavretú a nebudem viac zahlcovať tento priestor.

            S pozdravom,

            Zuzana Krišková