Svedectvá

Zlé spomienky na „najkrajšiu chvíľu v živote“

Napísal/a
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Rodila som na východe Slovenska. Starostlivo som si vyberala pôrodnicu a veľa čítala o pôrode. Chcela som úplne prirodzený pôrod, cvičila som s Aniballom, aby som minimalizovala nástrih hrádze. S čím som ale nepočítala, bolo vyvolávanie pôrodu. 

Dieťaťu sa na svet nechcelo ani desať dní po termíne. V dohodnuté ráno som teda prišla na vyvolanie pôrodu. Najhorší omyl bol oxytocín. Po ňom mi takmer každú hodinu sledovali ozvy dieťaťa, samozrejme, po ležiačky, kedy sa kontrakcie nedali zniesť. V čase, keď bola bolesť najhoršia, ma posielali do sprchy, kde tiekla len vlažná voda (podotýkam, mala som nadštandardnú, platenú izbu). Nebolo to nič príjemné, mala som bolesti a bola mi zima.

Pripadala som si bezmocná. Po 24 hodinách kontrakcií som sa nedokázala počas kontrakcie otočiť na kresle, aby sledovali ozvy dieťaťa, a ošetrovateľ na mňa navrieskal, že nie som schopná nič pre svoje dieťa urobiť. Po dlhých hodinách bolestí ma nakoniec poslali na cisársky rez.

Pri pichaní anestézy mi lekár trafil nerv. Po toľkej bolesti som to už nezvládla a začala plakať. Neviem prečo, možno od úľavy, možno od bolesti. Lekár ma okríkol, prečo plačem.

Nepodpora dojčenia

Svoje dieťa som videla tesne po narodení, potom asi o hodinu sa na JIS-ke konal „pokus o prisatie“. Sestrička mi priložila dieťa k prsníku a oznámila: „Nechce sa prisať!“. Potom som dcéru videla až nasledujúci deň poobede, tridsať hodín po pôrode. Boli to najhoršie hodiny v mojom živote. Bála som sa zavolať mame, myslela som si, že som neschopná žena, keď som nedokázala prirodzene porodiť svoje dieťa.

Ďalšia kapitola bol pobyt na izbe. Všetko bolo fajn, rooming-in naozaj fungoval. Čo nefungovalo, boli mätúce informácie od sestričiek z novorodeneckého oddelenia. Pri prvých pokusoch o prisatie mi sestrička povedala: „S vašimi bradavkami kojiť nebudete, kúpte si klobúčiky.” Keby som nemala načítané odborné informácie z literatúry, možno by som nikdy nedojčila.

Bohužiaľ, nevedela som, ako prikrmujú moje dieťa, kým som bola na JIS-ke a ani sa neusilovali ma o tom informovať. Ale v ten deň poobede, keď mi dcéru priniesli, som zbadala, že má vyschnuté, popraskané ústa. Niekoľkokrát som sa pýtala, či je to v poriadku, a podľa sestričiek bolo. Na druhý deň ráno dostala dcéra teplotu. Bola dehydrovaná.

Všetko, našťastie, dopadlo dobre. Obe sme zdravé, len ja s jazvou na duši a zlými spomienkami na tú „najkrajšiu chvíľu v živote“.

O autorke

Napíšte komentár