Ženy sú úžasné stvorenia. Najmä tie, ktoré dokážu povedať, že im nástrih hrádze nevadil. Nesmierne obdivujem tie, ktoré ho dokážu tak dobre ignorovať alebo popierať a najviac klobúk dolu pred tými, ktoré sa z neho naozaj vyliečili.
Pretože ja som sa po pol roku bolestivého pekla prvýkrát pozrela na „zahojenú“ jazvu a len párkrát v živote som mala chuť skočiť z fakt vysokého okna.
Well … Kým nás smrť nerozdelí …
Cez pol roka sa s ňou snažím pracovať. Masírovať, mazať, pracujem aj na psychickej stránke.
A viem, že to neprejde.
Vždy, keď mi muž začne rozprávať, ako ho ešte teraz bolí jazva po zavedenej hadičke do pľúc, mám chuť mu rozdriapať mu tvár.
Nenávidím ho za to, že ma nemohol uchrániť a len sa pozeral.
Nenávidím ho za to, že stále hovorí, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách.
Nenávidím ho každú chvíľku, keď sa milujeme.
Nenávidím ho za to, že dokáže povedať, že som si to mala postrážiť.
Nenávidím ho za každé laškovné capnutie po zadku, keď zabudne, že ma tam rozrezali a zasmeje sa na tom.
Nenávidím ho za jeho kecy, že mám zaťať zuby a vydržať, že to prejde.
Nenávidím, keď mu hovorím, že ho milujem a keď si často preberá, že mu to hovorím, pretože to nehovorím len jemu, ale prehlušujem svoju emočnú stránku, ktorá zo všetkých síl kričí, že ich nechal ublížiť mi a že si moju lásku nezaslúži.
Nenávidím to, že nemám chvíľku, naozaj nemám jedinú sekundu od tej doby, čo sa malá narodila, aby ma to nebolelo, bez ohľadu na to, čo robím alebo nerobím, pokiaľ v sebe nemám určité množstvo alkoholu.
Nenávidím seba, že som sa neubránila.
Nenávidím lekárku, ktorá mi toto vykonala.
Nenávidím malú, ktorá nešla hlavičkou, a tak podľa zvykov našich pôrodníc bolo nutné strihať hrádzu.
Nenávidím múdrych diskutérov, ktorí toto obhajujú a bagatelizujú.
Nenávidím a nenávidím a nenávidím. Všetko a všetkých. Toľko nenávisti a už nie je kam s ňou.
Už nedúfam v žiadny ďalší liečivý pôrod. Naopak, dúfam, že už nebudem musieť rodiť. Teraz naozaj a vážne zavrhujem možnosť ďalšieho pôrodu. A pritom viem, že naša rodina stále nie je kompletná.
Veľmi by som chcela mať zase silu všetko brať s humorom a písať vtipné historky o tom, ako malá víla prekvapila všetkých, keď sa vyšplhala po schodoch na záhradu. Ako som takmer vyhlásila pátranie, keď škriatok zaspal v kuchyni na stole medzi nákupom a ja som ho nemohla nájsť, alebo ako veľmi smiešne bolo, keď si aj napriek mojim múdrym radám sadol do čerstvo navŕtaného stojanu a urobil nám v stene tri Glory holes.
Lenže by to bola lož. Nebolo by to, čo som naozaj v tej situácii vnímala.
Žena a matka by mala vedieť milovať. Kto potom som, keď toho nie som schopná? Ako môžem niekomu dát lásku, keď nie som schopná ju dať sama sebe?
Dievčatá, je to ťažšie, ako som čakala. Avšak som nezmar, vytrvalá ako vyrážka. Emócie buchli a čiastočne išli zase po dlhej dobe von. No už snáď aj sama seba nudím večným kvílením kvôli „jednej malej jazve“.
Irónia, čo? Vytáča ma, že si z toho ostatní robia srandu, že to nič nie je a sama si snažím nahovoriť to isté.
Tak kadiaľ? Kadiaľ vede tá cesta uzdravenia? Pretože si prídem ako Jára Cimrman – vynálezca slepých uličiek.
Petra
