Dobrý deň milé Ženské kruhy,
možno si ma pamätáte, keď som sa ozvala v tehotenstve a následne po pôrode. Odvtedy prešli asi tri mesiace ale musím vám napísať moju skúsenosť z pôrodnice. Ak je to môžné, možno by ste to mohli zverejniť na niektorej zo svojich sieti. Tým, že mi vyšiel pôrod a bonding sa ešte nič neskončilo, a ja som si neuvedomila, že sú tu veci, ktoré ma trápia napriek krásnemu zážitku z pôrodu.
Moje slová chcem zverejniť kvôli tomu, že budú mať zmysel ak sa nad nimi zamyslí hoci len jediná žena. Ďakujem.
Myslela som si, že tento príspevok ani nenapíšem, že to ostane vo mne. Pred troma mesiacmi som šťastná písala o tom, ako mi vyšiel krásny, nerušený bonding v štátnej pôrodnici. Okrem pôrodu sú však pre matku dôležité aj prvé dni s dieťaťom. K mojim prvým dňom v pôrodnici sa v myšlienkach stále vraciam a cítim sklamanie. Dieťa nebolo pri mne napriek tomu, že si to nemocnica všade uvádza. Mám pocit, že mi moje dieťatko stále brali. Nebojovala som, nevládala som to riešiť a teraz ma to veľmi mrzí. Po pôrode som si presadila, že dieťatko pôjde so mnou a ostane pri mne na izbe. Oddychovať budeme spolu. Bolo to krásne, moje bábätko spalo pri mne a ja som pri pohľade na neho zažívala eufóriu napriek výraznej vyčerpanosti.
Pobyt na šestonedelí
Bola noc, všetko sa zmenilo keď začal deň a ja som musela nabehnúť na ,,ich“ režim. Môj plán bol nadštandardná izba, dieťa stále so mnou. Kedže voľné boli iba spoločné izby, dopadlo to všetko inak. Ranné dojčenie, potom berú deti, pretože prichádza vizita. Malá a veľká. Vizity boli pre mňa v poriadku, čakala som na raňajky a premýšľala čo robí moje bábätko. Po raňajkách som si konečne mohla ísť pre neho. Prvý deň po pôrode bolo veľmi spavé, čo mi vyhovovalo. pretože sme obaja ležali na veľkej posteli a oddychovali.
Potom prišiel obed a opätovné odloženie bábätiek na novorodenecké oddelenie. Po obede som si ho mohla vziať, ale v čase návštev musela zasa odložiť, keďže návštevy prebiehali na chodbe a aj otec dieťaťa sa na svoje dieťamohol pozrieť iba cez sklo. Ak som zo zdvorilosti chcela vyjsť na chvíľu za rodinou, ktorá ma bola pozrieť, musela som odložiť svoje bábo a priznám sa, mala som výčitky svedomia, pretože som cítila, že mám byť s ním.
Najťažšie to bolo druhý deň, pretože moje dieťatko vyžadovalo prsník, a keď som ho dávala na novorodenecké bolo stále umrčané. Pri návštevách som ostávala iba nevyhnutný čas a šla som si po svoje dieťa čo najskôr. Cítila som sa zle, že ho dávam od seba preč. Pred večerou sme ich opäť odkladali a potom boli s nami asi do 23.00 keď ich vzali sestričky a odniesli na dlhých 5 hodín preč, aby si mamičky oddýchli. Priznám sa neprotestovala som, bola som unavená a cítila som, že nemám ani len nárok žiadať niečo iné. Veď takto to tu funguje roky. Do svojej mysle som si dala myšlienku, že moje bábätko v noci spí a je mu dobre. Ráno bolo počuť plač bábätiek keď ich rozvážali. Na tretí deň som presne vedela ako plače to moje. Akonáhle som ho vzala do náručia a priložila na prsník stíchlo. Tešila som sa domov, nechcela som viac odkladať svoje dieťa.
Vedľa na izbe bola vystresovaná mamička, personálu nebola po vôli. Stále riešila váhu svojho bábätka. Na druhý deň po pôrode prišli za ňou, že chudne ale je to stále v norme. Ďalší deň bude rozhodujúci, pretože po dojčení zvážia dieťa a posúdia, či je dostatočne kŕmené. Mladá mamička začala stresovať, chcela ísť domov a k tomu potrebovala, aby jej dieťa pribralo. Keď jej ho cez deň doniesli tak spalo a nechcela ho kvôli dojčeniu budiť. Celý deň, pri raňajkách, obede a večeri rozprávala ako ju trápi, že jej dieťa nepriberá a ako sa bojí, že ich nepustia domov.
Večer šla za sestričkami, že jej dieťa bolo cez deň spavé a žiadala ich, aby jej ho doniesli v noci ak sestričky uvidia, že sa budí na hlad. Niektorá z mamičiek jej pri večeri poradila,že nočné kŕmenie je pre bábätká veľmi dôležité. Sestričky z novorodeneckého jej to rázne zamietli s vysvetlením, že noc je na to, aby si mamičky oddýchli, aby prišlo mliečko, ktoré ich detičky tak potrebujú. Medzi sebou si šepkali aká je táto mamička problémová a hysterická. Ja som to vnímala tak, že bola vystresovaná. Ale oni ju vystrašili svojim prístupom keďže zdôrazňovali, ako jej bábätko nepriberá a ešte aj odmietli aby ho v noci nadojčila.
V pôrodnici som prišla na ďalšie veci. Mamičkám ich systém vyhovuje. Mamičky sú radi, že si môžu oddýchnuť, že dieťatko nie je stále pri nich a berú to tak, že sestričky sa postarajú.
Prečo to tak brali?
Pretože im nikto neukázal a nevysvetlil , že to môže byť aj inak. Všetky tieto mamičky mali nízku dôveru vo svoje vlastné schopnosti, sestričky vedeli všetko lepšie. Myslím si, že žena po pôrode potrebuje podporu, potrebuje profesionálnu pomoc pri dojčení a potrebuje povzbudiť, že dieťatko patrí k mamičke a tam mu je najlepšie. Dodnes premýšľam o tom, koľko žien odchádza z pôrodnice s tým, že sestričky vedia všetko najlepšie, a ako dlho trvá týmto matkám kým si nájdu cestu k svojmu dieťatku.
Možno sa pýtate, prečo som sa nebránila a nežiadala pre svoje dieťa to, čo som chcela. Pravda je taká, že som nevládala bojovať. Ja som svoje myšlienky nespravodlivosti potláčala, bola som zmanipulovaná. Pôrod mi vyšiel ako som chcela, neostali mi však sily riešiť čo bude po ňom. Žiaľ, nie každá z nás si trúfne na domáci pôrod alebo má peniaze na pôrod v zahraničí. Sú ženy, ktoré nemajú ani len možnosť zabezpečiť si odvoz do najbližšej BFH nemocnice. Nie na všetko sa dá vopred pripraviť.
Teraz sa pozerám na svoje krásne, zdravé dieťatko a musím sa priznať k tomu, že stále premýšľam čo robilo tie dlhé hodiny a minúty bezo mňa. Je mi z toho smutno, aj preto píšem tento očisťujúci príspevok. Ja mám poučenie do budúcna a už nebude na prvom mieste iba pôrod.
Daniela
