Dňa 14.3.2015 vyšiel v časopise .týždeň článok s názvom „Takto rodiť nechceme„. Na článok sme reagovali nasledovnou odpoveďou, ktorá bola uverejnená v časopise .týždeň 15/2015.
Otázka „A kto tu potom hovorí za práva rodičiek?“ zaznela na záver článku “Takto rodiť nechceme.”. Dôležitejšia otázka je, kto by mal ich záujmy zastupovať a presadzovať a ako. Odpoveď na prvú časť je jasná: štát.
Jednou z hlavných úloh štátu je nielen „hovoriť za práva“ svojich občanov a občianok, ale ich aj aktívne chrániť. Zdravotná starostlivosť a zdravotnícke povolania sú regulované štátom a financované z verejných financií. V rozšírenom zmysle sú zástupcami štátu aj lekári, lekárky, pôrodné asistentky a ostatný zdravotnícky personál. Ich povinnosť dodržiavať a chrániť práva pacientov a pacientok, predovšetkým právo na autonómiu a fyzickú integritu – t.j. právo rozhodovať o zásahoch do vlastného tela, je ukotvené v koncepte informovaného súhlasu. Ten na Slovensku upravuje zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti.
Podľa tohto zákona zdravotnícky personál pravdivo a zrozumiteľne informuje o navrhovaných postupoch a možných alternatívach. Rodiaca žena dáva informovaný súhlas bez nátlaku a personál rešpektuje jej rozhodnutie aj vtedy, ak ide o odmietnutie. V prípade neplnoletého dieťaťa poskytuje informovaný súhlas zákonný zástupca. Z článku uverejnenom v .týždni mohli čitatelia a čitateľky nadobudnúť dojem, že pôrodný plán je niečo, čo zdravotnícky personál nemusí akceptovať a rešpektovať alebo môže akceptovať s určitými výhradami, prameniacimi z ich osobných preferencií.
Napriek tomu, že máme zákon, ktorý hovorí, ako by to malo fungovať, prax je zväčša iná. A pritom väčšina pôrodných plánov by sa dala zhrnúť do viet: “Budete sa ku mne správať slušne a rešpektovať, že o zásahoch do môjho tela rozhodujem ja, tak ako to platilo ešte pred vstupom do pôrodnice. Predtým, ako vykonáte nejaký úkon, budete ma o ňom informovať a počkáte na môj súhlas.” Otázka teda nestojí tak, či budú lekári a lekárky akceptovať pôrodný plán, ale ako má zdravotnícky personál postupovať, aby bolo rodiacej žene umožnené urobiť informované rozhodnutia.
Zdravotnícky personál má teda povinnosť dodržiavať a aktívne presadzovať práva žien. Jednou z povinností, ktoré ukladá zákon o zdravotnej starostlivosti, je aj vedenie zdravotnej dokumentácie, do ktorej musia byť zapísané všetky úkony a ich indikácia. Nezapisovanie Kristellerovej expresie do zdravotnej dokumentácie – t.j. použitia sily na brucho ženy počas tlačiacej fázy je príkladom, kedy svojou nečinnosťou zdravotnícky personál porušuje zákon (odhliadnuc od všeobecne rozšírených pochybností o vhodnosti tejto praktiky a absencií dôkazov o jej bezpečnosti). Táto skutočnosť je konsenzuálne ignorovaná medzi zdravotníkmi navzájom.
Za práva žien hovoria teda zákony. Každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, má povinnosť ich dodržiavať. Práva nie sú náhodné a svojvoľne vymyslené a ich dodržiavanie si ženy nemajú vyjednávať písaním pôrodných plánov či inými individuálnymi stratégiami. S právom žien prichádza povinnosť pre poskytovateľov aktívne zisťovať potreby a preferencie a na každý úkon získavať informovaný súhlas. Pokiaľ však systém zlyháva a štát sa o to, čo sa ich občiankam pri pôrodoch deje, nezaujíma, dodržiavanie práva na osobnú autonómiu a fyzickú integritu sa redukuje na šťastie na „dobrého lekára”, alebo je výsledkom vyjednávania o akceptovateľných a neakceptovateľných požiadavkách.
Iva Jančigová, Miroslava Rašmanová, Zuzana Krišková
Plne súhlasím s Vašou reakciou na článok. Vďaka, že sa tejto téme venujete. Myslím si, že informácie o „informovanom súhlase“ – všetko čo sa s ním spája t.j. práva a povinnosti pacienta a lekára by mali byť viacej prezentované, lebo sa týkajú všetkých pacientov a lekárov. Mali by sa viacej dostať do povedomia širšej verejnosti, lebo verejnosť – nielen tehotné ženy, často krát nevie načo má právo pri svojom ošetrení, alebo ošetrení svojho najbližšieho.