Boli sme pozvané do diskusie s názvom Dôstojnosť ženy, ktorú organizovala Katedra bioetiky UNESCO FF PU v Prešove v rámci podujatia Philosophy Day/Night 2019. Diskusie sa za Ženské kruhy zúčastnila Miroslava Rašmanová. Prečítajte si niektoré myšlienky, ktoré od nás zazneli v diskusii na tému dôstojnosti.
Čo rozumieme pod pojmom dôstojnosť?
Je ťažké nájsť jednu charakteristiku, ktorá by sa vzťahovala na všetkých ľudí a mohli by sme pri nej povedať: Tak toto je ono – to je to, čo predpokladá ľudskú dôstojnosť.
Pôvodne sa o dôstojnosti uvažovalo v intenciách vyššieho sociálneho statusu (dignitas – spoločenské postavenie), ktorý so sebou prinášal pre svojho nositeľa určité privilégiá. V období osvietenstva sa význam pojmu dôstojnosť menil a začal sa spájať s chápaním človeka ako morálnej, autonómnej, mysliacej bytosti čiže subjektu. No až postupne bol rozširovaný na ľudí ako takých: ženy, otrokov, utečencov, deti, ľudí s psychiatrickým ochorením a podobne.
Aj dnes treba o dôstojnosti uvažovať kriticky a uvedomiť si, že dôstojnosť môže byť používaná aj na disciplinovanie. Príkladom toho sú tvrdenia, keď sa niekto odvoláva na dôstojnosť s cieľom usmerniť naše konanie. Napríklad počas pôrodu: Nie je dôstojné, ako sa správate, to, že kričíte, a podobne.
Keď teda hovoríme o dôstojnosti žien v kontexte činnosti v Ženských kruhoch, máme na mysli vnímanie ženy ako autonómnej bytosti. Táto definícia má tiež svoje vlastné úskalia a určite nepokrýva celú skúsenosť napríklad ľudí s mentálnym znevýhodnením alebo ľudí s demenciou a podobne, u ktorých bude koncept ich ľudskej dôstojnosti vyjadrovaný inými kategóriami.
Získavame dôstojnosť pri narodení alebo je závislá aj od iných faktorov?
Hoci je dôstojnosť vnímaná ako univerzálna ľudská vlastnosť získaná narodením, prax ukazuje, že takéto chápanie dôstojnosti je abstraktné. Ak by bola dôstojnosť človeku daná z titulu jeho ľudskosti, nemohli by sme hovoriť o pošliapaní dôstojnosti alebo o jej odňatí. V skutočnosti však vieme, že to tak nie je a že pocit dôstojnosti je závislý aj od toho, ako sa ku nám správajú iní ľudia. A práve to podľa mňa súvisí s tým, či k nám druhí ľudia pristupujú ako k autonómnym subjektom, ako k účelu samému osebe (ako by povedal Kant) alebo či nás redukujú na objekty na využitie na ich vlastné ciele.
Jeden z najkrikľavejších prípadov zneváženia ľudskej dôstojnosti môžeme vidieť v prípade znásilnenia. Vtedy je človek redukovaný na prostriedok k uspokojeniu sexuálnych túžob iným človekom a stáva sa predmetom na demonštrovanie sily a mocenskej prevahy. Práve preto je akt znásilnenia taký zraňujúci a má dlhotrvajúci zničujúci dopad na psychiku a pocit vlastnej hodnoty. Človek je počas znásilnenia páchateľom zredukovaný na objekt, bola mu odňatá telesná integrita, autonómia, vlastná vôľa. V tom najradikálnejšom ponímaní bol anihilovaný ako subjekt a toto je skúsenosť, na ktorú sa nedá zabudnúť.
Mnohé ženy, ktoré hovoria o starostlivosti poskytovanej pri pôrode, používajú toto označenie: Cítila som sa ako znásilnená. Inými slovami hovoria, že sa cítili zredukované na svoje telesné funkcie, na telesnú schránku, ktorá bola zbavená ľudskej dôstojnosti. V prípadoch, keď ženy označia nedôstojné zaobchádzanie počas pôrodu ako znásilnenie, zvykne toto označenie vyvolať vlnu nevôle až popierania. Vychádza to z neporozumenia tomu, že ak hovoríme o znásilnení, neodkazujeme ani tak na samotný akt sexuálneho násilia, ako na túto redukciu človeka, ktorý násilie zažíva, na jeho popretie ako subjektu.
A tu sa dostávame k otázke rešpektovania mojej dôstojnosti inými ľuďmi. Dôstojnosť a pocit dôstojnosti naozaj vzniká v medziľudskej interakcii. Spočíva v tom, že hoci na jednej strane samú seba už vnímam ako subjekt, chcem byť tak rozpoznaná aj inými ľuďmi.
Do akej miery pocit dôstojnosti pramení z vnímania vlastnej hodnoty?
To, že človek má schopnosť vnímať seba samého ako autonómny subjekt s vlastnou vôľou, integritou a že narušenie tejto integrity vníma negatívne, je samo osebe znakom uvedomenia si vlastnej dôstojnosti. Na druhej strane však takto získaná dôstojnosť nadobúda váhu iba vtedy, ak je rozpoznaná aj inými ľuďmi. Bez toho zostáva iba abstraktným, prázdnym pojmom. Inými slovami, človek svoju dôstojnosť rozpoznáva a realizuje až v interakcii s inými ľuďmi.
Od čoho všetkého môže závisieť pocit dôstojnosti? Aké podmienky sú na to potrebné v symbolickej, právnej, materiálnej rovine?
Jedna vec je rozpoznanie dôstojnosti v symbolickej rovine v bežných medziľudských vzťahoch. Tu nie je celkom dobre možné „vynútiť“ si dôstojnosť. Môže byť rešpektovaná alebo môžu byť ľudia vedení k tomu, aby ju rozpoznali a podporovali ako hodnotu.
Právne normy môžu slúžiť ako nástroj na zachovanie našej dôstojnosti, no opäť tu vyvstáva otázka, nakoľko sú tieto právne normy iba formálneho charakteru a nakoľko sú uplatňované v praxi.
Nemenej dôležité sú materiálne a sociálne podmienky, ktoré sú aj najčastejšie prehliadané ako niečo „dané“, no ich dosah na uvedomenie si a uplatnenie vlastnej dôstojnosti je značný. V poslednej dobe sa veľa hovorí o dôstojných podmienkach na život, o možnosti realizácie svojho potenciálu atď. Ale zabezpečenie týchto materiálnych predpokladov na ďalšie uplatnenie ľudskej dôstojnosti vôbec nie je v našej spoločnosti automatické. Je do veľkej miery vnímané ako niečo, čo si musí človek vybudovať sám a zaslúžiť.
Realita je taká, že ako ľudia sa už rodíme do určitých materiálnych podmienok, ktoré nám umoňujú rozvíjať sa vo väčšej či menšej miere bez toho, aby sme sa o to nejako špeciálne zaslúžili.
A tu sa môžeme vrátiť k pôvodnému významu dignitas – ako spoločenského statusu. Možno nie je náhodné, že pojem ľudskej dôstojnosti bol pôvodne spájaný s materiálnymi podmienkami, v ktorých človek žil, ale materiálne podmienky sú pre rozvoj vlastnej ľudskej dôstojnosti kľúčové. Neznamená to, že človek, ktorý žije v nedostatku a chudobe, nemá ľudskú dôstojnosť. Znamená to však, že sa oveľa ťažšie rozvíja a uplatňuje v praxi.
Aké druhy zneuznania dôstojnosti sa vám javia ako najzávažnejšie?
Pre mňa osobne sú to dve oblasti: Jednou je spomínané sexuálne násilie a druhou, v našej kultúre veľmi rozšírenou, je neviditeľnosť práce, ktorá sa spája s reprodukciou. Práca, ktorú vykonávajú ženy, keď sa starajú o deti, nie je dostatočne hodnotená a rozpoznaná. To roztáča kolotoč ekonomickej závislosti až chudoby žien, väčšej zraniteľnosti, pocitu nedostatočnej dôstojnosti.
Akými formami zneuznania, pošliapania dôstojnosti sa zaoberáte v Ženských kruhoch?
V Ženských kruhoch sa zameriavame na podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti ženám najmä v súvislosti s pôrodom. Zasadzujeme sa za to, aby žena nebola pri pôrode redukovaná na objekt lekárskych zásahov, ale aby mala možnosť aktívne sa zúčastňovať rozhodovania o úkonoch, ktoré sa týkajú jej telesnej integrity.
Aké sú dôvody?
Dôvody prevládajúceho prístupu sú rôzne. Vládne tu určitá predstava, že žena počas pôrodu nie je schopná racionálne sa rozhodovať, zhodnotiť situáciu, že musí byť takpovediac ochránená pred svojimi vlastnými rozhodnutiami.
Škodlivosť takéhoto prístupu najviac vidno pri takých rozšírených a závažných zásahoch do ženinho tela, ako je napríklad nástrih hrádze. Napriek tomu, že táto praktika pred svojím zavedením do pôrodníckej praxe nebola vedecky overená a už vyše tridsať rokov sa vie o jej zbytočnosti a škodlivosti, na Slovensku pretrváva ako zvyková prax. Napriek tomu, že ide o chirurgický zásah, ktorého následky znáša žena a v neposlednom rade má pre niektoré ženy veľký dopad na ďalší sexuálny život, tak mnohé ženy nemali tento úkon možnosť odmietnuť alebo o ňom neboli absolútne informované.
Na jednej strane tu teda pôsobí objektifikácia ženského tela (stáva sa z neho predmet vedy a medicínskych postupov), na druhej strane je prítomná pretrvávajúca predstava, že s pôrodom sa spája utrpenie a je teda v poriadku, ak ženy pociťujú bolesť, že je to normálne. Oveľa väčší dôraz sa pri pôrode napríklad kladie na zdravie dieťa, ktorého ukazovatele sú vo väčšej miere zachytávané aj v štatistikách, zatiaľ čo poškodeniu zdravia ženy pri pôrode sa venuje iba malá pozornosť, nesledujú sa. To samo osebe je veľavravné.
Viete uviesť konkrétny príklad, keď zastanie sa vlastnej dôstojnosti reálne prinieslo zmenu, či už v symbolickej, alebo právnej rovine?
Veľmi dobrým príkladom je zákon o informovanom súhlase. Len málo ľudí vie, že na Slovensku máme tento zákon v legislatíve vďaka rómskym ženám, ktoré sa nebáli obhajovať svoje práva v prípade nezákonných sterilizácií. Výsledky ich aktivizmu a súdnych procesov, ktoré viedli v spolupráci s mimovládnymi organizáciami, nakoniec viedli k tomu, že dnes máme zákon o informovanom súhlase, na ktorý sa môžu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti odvolávať všetci ľudia.
Hoci sa v tomto zákone nespomínajú špecificky nezákonné sterilizácie, za jeho vznikom stoja príbehy reálnych žien, ktorých autonómia a integrita bola narušená takýmto závažným spôsobom.
Čo je potrebné urobiť, aby boli odstránené tieto formy pošliapania dôstojnosti žien pri pôrode nielen v legislatívnej rovine, ale aj v realite?
Prvým krokom je uchopenie a opísanie problému, ktorý bol takú dlhú dobu prehliadaný. Keď sme začínali s činnosťou, tak predstava, že žena by mala mať možnosť rozhodovať o priebehu pôrodu, bola radikálna. A pritom sa aj na rodiace ženy vzťahuje zákon o informovanom súhlase, ktorý formálne toto právo priznáva všetkým ľuďom bez rozdielu. Pri pôrode to bolo však zrazu problematické a žena ako keby prestala byť vnímaná ako autonómna ľudská bytosť so všetkými svojimi právami po vstupe do pôrodnice.
Ženy, ktoré mali negatívnu skúsenosť so starostlivosťou pri pôrode, prežívali túto skúsenosť izolovane. Hovoriť verejne a otvorene o tom, čo zažili a ako ich to zranilo, bolo tabu, pretože tým narúšali obraz a predstavu o „dobrej matke – trpiteľke“. Takže ak aj niektoré ženy vyšli s touto skúsenosťou von, tak boli veľmi rýchlo zosmiešnené a marginalizované. Mnohé ženy si v takejto atmosfére radšej rozmysleli, či budú o svojej skúsenosti hovoriť verejne.
Prvé, čo sme teda v združení urobili a o čo sa usilujeme aj naďalej, je vytvoriť ženám bezpečný priestor, kde môžu svoje skúsenosti slobodne vyjadriť a pomenovať bez toho, aby sa stali terčom posmeškov a ďalšieho zraňovania.
Ďalšia oblasť je legislatívna. Máme tu zákony a medzinárodné dohovory, ktoré ženám priznávajú ich práva, no tieto zákony sú na Slovensku zatiaľ iba formálne a ich aplikácia do praxe zaostáva. S tým veľmi súvisí aj to, aby ženy mali informácie o tom, že takéto zákony existujú, že tehotenstvom a pôrodom neprestávajú byť nositeľkami práv. Mnohé sa cítia po pôrode zle, cítia, že ich dôstojnosť bola pošliapaná, no nevedia túto skúsenosť uchopiť a zarámcovať, cítia sa nepochopené a osamotené. Tým, že zistia, že nie sú vo svojej skúsenosti osamotené a že na vyjadrenie ich skúsenosti existuje pojmový rámec, sa dynamika kultúrne podmienených predstáv o pôrode mení a ženy samy sa stávajú nositeľkami reálnej zmeny.
Jazyková korektúra: Tatiana Jančáriková
