Šesť týždňov pred termínom
Prvý raz idem na monitor do nemocnice v Mojom meste. Sestre sa záznam nepáči. Sadnúť, ľahnúť, na bok. „Hlavne, aby ma lekárka neposlala natočiť záznam ešte raz,“ vraví. Končíme, utieram si brucho od gélu. „Odtrhli ste si priveľa papiera,“ povie.
Odchádzam na stretnutie s pôrodníčkou, známou môjho kamaráta. Záznamu z monitoru venuje dve sekundy. Vyšetrovne sú obsadené. Vezme ma do miestnosti, kde sedia pohodlne dve sestry. Nemám si ani kde odložiť veci. Nohavičky odkladám na stoh krabíc od liekov. Aj svoju hrdosť.
Už som poloverejne vyšetrená, verejne sedíme na chodbe a preberáme pôrodné priania. Pýtam sa na postoj k pôrodu po termíne. Maximálne týždeň. Alternatívna pôrodná poloha? Nikomu sa do zadku pozerať nebude. Škoda. Stojím na autobusovej zastávke a hľadám alternatívny plán.
Päť týždňov pred termínom
Ideme s manželom na stretnutie s vrchnou sestrou v pôrodnici v Inom meste. Lekár, ktorý je tam najviac otvorený “alternatívnym“ pôrodom, má dovolenku. Sestra si prejde môj pôrodný plán. „Všetko sme tu už mali, nie je problém, objednáme Vás na vyšetrenie.“
Štyri týždne pred termínom
S lekárom si prejdeme pôrodné priania, pečiatka a podpis, zazmluvnený lekár, zazmluvnená pôrodná asistentka, mám to v suchu. Aj neonatológiu. Som pripravená.
Tri dni po termíne
„Ale Vy sa nesmiete brániť ani vyvolávanému pôrodu!“ Mám pocit, že sa tu stal nejaký omyl.
Šesť dní po termíne
„Už by ste aj mohli rodiť. V piatok mám dovolenku,“ hlesne pôrodná asistentka. „Ani v sobotu by ste nemuseli,“ povie lekár. Rodiť, či nerodiť?
„A dulu by ste si mohli tiež dohodnúť.“
Deväť dní po termíne
Dohodla som si aj dulu. Chcú pôrod vyvolať. Odmietam. Chcem si zabiť dieťa? Snažím sa vysvetliť, že termín vypočítaný podľa menštruácie nesedí, viem, kedy sme dieťa počali. Nič. Dostávam na podpis papier. Odmietam hospitalizáciu a vraj som si vedomá, že to môže viesť až k úmrtiu plodu. Úmrtiu.
Desať dní po termíne
Slovo úmrtie visí vo vzduchu. Strach sa vkráda aj do manželovej duše. Idem s i po radu k môjmu gynekológovi. Na dverách papier o dovolenke. Zháňam číslo na pôrodníka v Mojom meste, ktorý nerobí problém s “prenášaním”. Veľmi slušne mi oznamuje, že dnes odchádza na dovolenku. Nechávam si od neho odporučiť iného lekára. Môjho manžela pred vyšetrením pošlú za plentu. Je tam kopa iných ľudí.
Vraj bez vyvolávačky neporodím. Dieťa je v poriadku, ale ktovie dokedy. Odchádzame. Stretávame kamarátov. Vraj kam pôjdem rodiť. Neviem.
Okolo desiatej večer začnú pravidelné a časté kontrakcie. Bodaj by nie. Nachodené kilometre, čaj zo železníka, z malinových listov, homeopatická kúra, … Sadáme do auta a už asi zo zvyku vyrážame do pôrodnice v Inom meste. Veď tam máme schválený plán.
Nález pokročilý. Prijímajúca sestra aj prijímajúci lekár milý. Škoda, že sme zavolali aj toho zazmluvneného.
Kľačím na štyroch opretá o fitloptu chrbtom k ostatným, dula prišla, všetko klape.
Noc sa minula, slnko vyšlo. Počujem za sebou cvakať nožnice. Preberám sa zo svojho sveta. Nestrihajte ma!
„Chcete skončiť s ruptúrou tretieho stupňa?“ Som rozhodená. Treba ma preložiť. Najprv na pôrodnú stoličku. Urobiť fotku. „Zíde sa na konferencii. Nie je dôležité, že ste tak aj neporodili. Tlačte, chcete aby Vám tam to dieťa ostalo? Poďte na pôrodné kreslo! Tlačte!“ Chcem ísť naspäť na zem. „Nepôjdete, už je neskoro. Tlačte!“ Necítim tlak na tlačenie. „Tlačte!“ Nevládzem to počúvať. „Strihnite ma,“ vravím, bojím sa o dieťa.
Strihli a k tomu mi niečo pichli do stehna, zrazu je tu dieťa. Netlačila som dobre. Neviem tlačiť. Zlyhanie. Dieťa na bruchu, nevnímam ho. Je tu bolesť. Šijú. Bez umŕtvenia. Prosím o anestéziu. Niečo dopichnú. Je mi mdlo. Myslím si, že z únavy, netuším, že masívne krvácam. Vravím, nech to dieťa vezmú z môjho brucha. Krvácanie nevedia zastaviť. Panika. Prevážajú ma na inú sálu. Strácam vedomie. Preberám sa na chirurgickom stole. Nohy vyviazané. Dvaja krajčíri. Prosím, aby mi poslali aspoň dulu. „Nikto sem nepríde!“ počujem. Zúfalo túžim podať niekomu ruku. Ale nie je tam nikto…Bojujem sama. Alebo som to už vzdala?
Trvalo to vyše hodiny. Pre mňa nekonečno. Prišiel muž, dula, dali mi dieťa opäť na hruď. Previezli na izbu. Vraj som tá “alternatívna”. Na izbe, ležím, dajú mi rukavicu z mrazáku, vraj na hrádzu. Ležím. Všetko je mi akosi jedno. Potrebujem ísť na toaletu. Strácam vedomie, zveziem sa na zem.
Prichádza ma povzbudiť zazmluvnený pôrodník. „To máte z tej alternatívy!“
Prekladajú nás na inú izbu. Opäť strácam vedomie. Manželovi dajú na zem matrac – na spanie. Ako úprimne povie jedna zo sestier, je pre nich lepšie, keď sa o mňa postará on.
Jeden deň po pôrode
Dieťa v noci spalo. Aj manžel. Ale ja nie. Netlačila som dobre. Neviem tlačiť. Zlyhanie. Doobeda telefonujem dule. Potrebujem sa porozprávať o tom, čo sa udialo. Práve nemôže, zavolá mi neskôr. Nezavolá.
Dva dni po pôrode:
Prsia naliate. Lekár ich bez opýtania poťažká. Sestra: „Dáme čuchnúť oxytocín?“ Lekár: „To by nechcela. Ona je alternatívna.“
Štyri dni po pôrode
Ideme domov. Manžel ide. Ja sa šuchcem. Aj po viacerých transfúziách. Prepúšťacia správa – neúplná, nepresná, klamlivá. Všetko vraj zahojené. Dali ju podpísať manželovi. Podpísal. V tej chvíli sme chceli iba konečne odísť. A nikdy sa nevrátiť.
Päť dní po pôrode
Telefonujem opäť dule. Fakt mi chcela zavolať, ale… nevydalo. Poradí preparát na doplnenie železa, olej na rany, manžel sa môže zastaviť po šicie byliny. Ale najlepšie by bolo urobiť kranio… Neviem, porozmýšľam.
Večer nastupujú horúčky. Možno prsník.
Šesť dní po pôrode
Laktačná poradkyňa, veľmi milá lekárka. Skúsime zlepšiť dojčenie. Snáď to pomôže.
Sedem dní po pôrode
Pediatrička prichádza pozrieť novorodenca. Ležím v posteli. Pozerá na mňa ako na padavku. „Dieťa na každom prsníku maximálne pätnásť minút raz za tri hodiny! A odhrňte závesy, nech dieťa vie, že je deň, potrebuje režim!“
Netuší, že tie závesy sú zatiahnuté kvôli mne. Netuší, že vstávam z mŕtvych.
Osem dní po pôrode
Čakám (postojačky) u ambulantného gynekológa. Prichádza. Okamžite ma volá dnu. Vraj som belšia ako stena. Odmietam ponuku posadiť sa. Tentokrát radšej na kozu. Poranenia zapálené. Rozsiahly hematóm. Ošetrí ma, nasadí antibiotiká. „Bude potrebný ďalší zákrok.“ Neverím tomu, čo som počula. Svet sa mi rúca. „Zázrak, že vôbec dojčíte, v takom stave.“
Deväť dní po pôrode
Sila slova. Už skoro nemám mlieko. Zúfalo prehmatávam prsníky. Manžela posielam pre bylinky. Už deviatu noc poriadne nespím. Netlačila som dobre. Neviem tlačiť. Zlyhanie. Nemám dobre zošité rany, tá bolesť nezmizne. Trest. Za čo?
Dvanásť dní po pôrode
Chytám sa každej slamky. Idem na kraniosakrálnu terapiu k dule. Prvý raz v živote. Zúfalo sa chcem porozprávať o tom, čo sa vlastne udialo.
Áno, aj podľa duly sa nesprával lekár správne. Svoj názor aj patrične vyjadrila – mailom pôrodnej asistentke. Škoda, že som na kranio neprišla ešte pred pôrodom. Možno by niečo zistila… Pýtam sa, kde sa to pokašľalo. Nevie. Asi sa mi to malo stať. Malo ma to niečo naučiť. Aby som sa už v živote nenechala ponížiť…
Odchádzam s olejom na uzemnenie. Ľahšia o tridsať eur a ďalšie ilúzie.
Päť týždňov po pôrode
Zrkadielko, zrkadielko… Je to horšie, ako som si predstavovala. Záchvat. Plač. Bezmocnosť. Idem na balkón. Odhadujem, ako je to vysoko.
O tri hodiny telefonát od pediatričky. „Dnes ste mali termín v poradni.“ „Prepáčte, zabudla som.“ Myslí si, že som mimo. Som mimo.
Šesť týždňov po pôrode
Uvoľnia sa posledné stehy z vnútorného šitia. Jeden si odložím.
Sedem týždňov po pôrode
Sedím (na pol zadku) u psychologičky. Rozplakala som ju. Zverujem sa jej, že sa na dieťa pozerám nezúčastnene. Starám sa oň mechanicky. Nikdy nepoviem “moja dcéra”. Neviem oddeliť pôrod od dieťaťa, ktoré tým pôrodom prišlo na svet. Ja viem, že za to nemôže. Keď ju prebaľujem, vravím si, že je v našej domácnosti aspoň jedna poriadna hrádza.
Dva mesiace po pôrode
Pri každom kroku cítim bolesť. Nespím. V hlave si donekonečna prehrávam scenáre: čo keby toto, čo keby tamto? Hľadím na muža a pýtam sa, prečo sa ma nezastal.
Až oveľa neskôr si položím otázku, aké to asi je, mať strach o dieťa, pozerať sa, ako milovanú ženú odvážajú krvácajúcu preč, zbierať ju zo zeme… Ani jednu z tých otázok nevyslovím nahlas.
Tri mesiace po pôrode
Chcem sa sťažovať. Chcem satisfakciu. Na to sú dobrí svedkovia. Volám dule, keby si to spísala. Vraj si to už vlastne ani nepamätá. A nech zvážim sťažnosť. S výnimkou mňa zažila v pôrodnici v Inom meste veľmi pekné pôrody. Nech nepripravím iné ženy o možnosť krásne porodiť. Mám sa na to pozrieť celkovo.
Štyri mesiace po pôrode
V materskom centre chtiac-nechtiac počúvam pôrodné príbehy.
Krásny pôrod doma. Bez poranení. S dulou. S olejom na uzemnenie po pôrode. Zatváram dvere.
Skákanie po bruchu. Zlé šitie. Balzam pre moje uši. Nie, nie som neľudská, nikomu tú hrôzu neprajem. Ja v tom len… tak veľmi nechcem byť sama…
Jana
