Spontánny potrat Svedectvá

Prístup lekárov k žene po potrate: bez štipky ľudskosti, bez emócií, a bez rešpektu

Napísal/a

Ďalej nasledovali ďalšie vyšetrenia, pri ktorých sa mi tisli slzy do očí a každej sestričke som sa snažila povedať, že sa necítim dobre, a že sa veľmi bojím.
Nikto na to nereagoval ani len pohľadom do očí, ani trochu ľudskosti. Bola som na oddelení, kde sa prechádzali mamičky s narodenými bábätkami, kde bolo počuť ich plač a dokonca popri čakaní na zákrok bolo počuť ženu, ktorá nahlas kričala a stonala.

Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Dobrý deň, nižšie posielam svoj zážitok. Budem rada, ak ho zverejníte, pretože pocity, ktoré prídu po spontánnom potrate sú silné. Zdravotníci a spoločnosť Vám ich často nedovolia precítiť ani prejaviť.

Možno preto, že sa vyhýbajú vlastným pocitom, možno preto, že nevedia ako reagovať a čo robiť alebo povedať. A možno len pomôže, ak si všetci uvedomia, že aj takéto ženy boli chvíľu matkami, prišli o svoje dieťa a majú tak právo na smútok.

Rada by som zdieľala moju skúsenosť so slovenskou gynekológiou a porodníctvom. Dlho som ju spracovávala, než som vôbec o nej dokázala nahlas hovoriť. No práve preto, aby sa niečo zmenilo, je potrebné o nej hovoriť.

Stalo sa to v nemocnici, ktorá je zároveň jediné pracovisko na Slovensku, ktoré má medzi svojimi pracovníkmi aj klinického psychológa. Čo má zaráža ešte viac.

Naše prvé, dlho očakávané a vytúžené tehotenstvo, skončilo potratom. Ako to už býva, musela som ísť do nemocnice na kyretáž. Snažili sme sa to zvládať, no predsalen to človeka zasiahne, a najmä mňa. Na otázku prečo, alebo čo sa stalo, Vám nikto nedá odpoveď. A to o prístupe lekárov k potratom celkovo ani nehovorím. Zatiaľ čo vy prežívate osobnú krízu, pre nich je to len ďalšie tehotenstvo ukončené spontánnym potratom, čo je vlastne aj veľmi pravdepodobné. Zakaždým si len vypočujete „zatiaľ sa na to nejak emočne nefixujte”.

Žena, ktorá zažila potrat, potrebuje oporu

Po príchode do nemocnice, pri prijímaní na oddelenie nás sestrička automaticky odbila slovami, že manžel nemôže ísť ďalej so mnou a máme sa rozlúčiť. Ďalej nasledovali vyšetrenia, pri ktorých sa mi tisli slzy do očí. Každej sestričke som sa snažila povedať, že sa necítim dobre, a že sa veľmi bojím. Nikto na to nereagoval ani len pohľadom do očí, ani trochou ľudskosti. Bola som na oddelení, kde sa prechádzali mamičky s narodenými bábätkami. Bolo počuť ich plač a dokonca popri čakaní na zákrok bolo počuť ženu, ktorá nahlas kričala a stonala.

Ako ma sestrička odprevádzala na sálu, bežali k nej do izby zdravotníci. Ja som sa na sále dopočula, že pani porodila mŕtve dieťa, ale zrejme nepotrebuje íst na sálu, lebo to vyzerá, že „sa vyčistila” celá. Čakala som na čakačke, a keď prišla anesteziologička, už som plakala úplne. Zaviedla mi kanylu, pichla nejaké lieky a potom sa vrátila a hovorí mi „Pichnem Vám niečo na nervy”.

Vtom sa mi zakrútila hlava a už som sa len zviezla na posteli dole. So mnou tam čakala ešte jedna pacientka, ktorá sa ma pýtala, či som v poriadku. No ja som bola taká zdopovaná liekmi, že som len plakala a nedokázala som jej ani odpovedať.

Po zákroku ma prebudila sestrička so slovami nech vstávam, že oni už všetci chcú ísť na obed. Nezabudla popritom skonštatovať, že ona je rada, že také niečo nikdy nemusela zažiť, a že veď my ženy musíme byt silné.

Po prevoze na oddelenie som prosila sestričky, aby pustili za mnou aspoň manžela, ktorý ma po celý čas čakal za dverami oddelenia. Pustili ho až o niekoľko hodín, keď som im „dokázala”, že môžem chodiť. S lekárom som sa už nestretla. Nikto mi nepovedal, ako zákrok dopadol a čo sa dialo. Keby manžel nestretol lekára na chodbe, nevieme to asi doteraz.

Celú cestu domov som preplakala. Bola som ranená a šokovaná, s akým chladným prístupom som sa stretla. Bez štipky ľudskosti, bez žiadnych emócií, bez žiadneho rešpektu k Vám ako človeku. Bez informovania o liekoch alebo postupoch, ktoré Vám vykonali.

A nielen, že sami Vám neposkytli žiadnu oporu. Nedovolili Vám ani prítomnosť blízkej osoby alebo aspoň obyčajný kontakt na psychológa, ktorého majú priamo na oddelení. Akoby ste nemali žiaden nárok na smutenie, veď sa nič výnimočne nestalo.

 

O autorke

Napíšte komentár