Nečakaný pôrod doma
Príbeh mojej druhorodenej začal doma prasknutím plodovej vody a kontrakciami takými silnými, akými pôrod prvej dcéry končil. Bez prípravy, bez upozornenia sme rovno do toho skočili – drala sa na svet. Silné kontrakcie každú pol minútu mi dali jasne najavo, že to príde veľmi rýchlo.
Rozhodovali sme sa, čo urobiť. Vonku mrzlo. Pôjdeme a porodím ju v aute? Alebo v nemocnici na chodbe? Stihneme prísť na pôrodnú sálu? Budem vôbec schopná nastúpiť do auta? Stačilo prejsť sa z kúpeľne do spálne a bolo rozhodnuté.
V obývačke ma ďalšia kontrakcia zoslala k zemi, kde som ostala v polohe na štyroch a už nevládala vstať. Manžel navrhol zavolať záchranku, no ledva som mu povedala, že nie je čas, pôjdeme potom. Pri ďalšej kontrakcii som sa úplne otvorila a cítila som, ako hlavička postupuje. Všetko išlo dobre, rodila som druhýkrát, takže ma nič neprekvapilo, iba to, aké to bolo jednoduché. Dcérka sa narodila krátko pred polnocou.
Zavolala som kamarátku na stráženie staršej dcéry, aby sme sa presunuli do nemocnice. Krvácala som a neustávalo to, takže sme predsa len radšej zavolali záchranku, lebo som sa bála presunúť autom.
Zdravotníci prišli, skontrolovali nás, napojili mi infúziu a zobrali mňa aj dcérku zabalenú v uteráku a fólii. Niesla ju záchranárka, lebo mňa prevážali v sede, čím sa krvácanie zhoršilo a točila sa mi hlava. Aj keď som dcérku nemala pri sebe, bola som rada, že sa s ňou milo rozprávala.
Zatiaľ čo oni chceli debatovať, ja som krvácala
Okolo jednej ráno sme prišli na urgentný príjem, kde ma chvíľu pozdržali a mali chuť predebatovať môj pôrod, zatiaľ čo ja som krvácala a krvácala… až keď som im to pripomenula, došlo im, prečo ma prevážali.
Presunuli ma na pôrodnú sálu, kde sa mi predstavila veľmi milá lekárka. Páčil sa mi jej ľudský prístup a profesionalita, s ktorou ma dala do poriadku. Dcérku zobrali na oddelenie novorodencov na vyšetrenie. Manžel odchádzal domov o štvrtej ráno, šiel ju ešte predtým pozrieť. Maličká bola v inkubátore, neskôr som v správe čítala, že prišla podchladená.
Na pôrodnej sále som ležala asi do ôsmej rána. Potom ma previezli na gynekologické oddelenie, lebo na oddelení šestonedelia nebolo miesto. Už pri prevoze som sa pýtala, kedy dostanem dcéru. Bolo mi povedané, že tam mi ju nemôžu doniesť, lebo to sú ich interné predpisy – oni sú za ňu zodpovední a nemôžu ju prenášať z oddelenia na odddelenie.
O deviatej som zazvonila na sestričku a povedala, že to bez malej neviem vydržať. Rovnaká odpoveď – nemôže ju doniesť, lebo tam deti nesmú. Zúfalo som jej povedala, že ani neviem, ako sa má, aké má miery, neviem vôbec nič. Cítim sa ako po pôrode, ale necítim sa ako matka, keď ju nemám pri sebe. Odpovedala, že zavolá na novorodenecké a zistí mi to. Ani po hodine sa nič nedialo. Sestrička mi potom povedala, že jej nikto nedvíhal.
Okolo pol jedenástej prišiel manžel so staršou dcérou a moji rodičia. Poslala som muža aj otca, nech mi ju donesú, ale jediné riešenie, ktoré im ponúkli, bolo, aby sme išli my tam. Mala som cievku a zákaz vstať, keďže som bola po kyretáži, takže ma priviezli na vozíku. Tak som ju videla aspoň 20 minút, kým som vládala obsedieť a udržať ju v rukách. Ona zabalená v perinke, my s mužom v sterilných rúchach.. o nejakom bondingu koža na kožu sme mohli tak akurát snívať. Ešte mi povedali, že o dojčenie nebude mať záujem, lebo stále grcká plodovú vodu.
Stále som bez dieťaťa
Našich a staršiu dcéru tam ani nepustili, čiže nás čakali na chodbe, aby ma odviezli naspäť. Doktorka aj sestričky boli milé, všetko nám vysvetlili, no systém nepustí, vziať si ju nemôžem.
Od obeda to vyzeralo, že ma preložia. Ja som bola zbalená od jednej a každú hodinu som sa na preloženie pýtala. Na oddelení šestonedelia mali prepúšťať veľa žien, ale naťahovalo sa to: ešte neboli upratané izby, ešte mi napichnú transfúziu, lebo sa mi motá hlava a som slabá, ešte vypíšu správu… Nakoniec ma previezli až o 18:30.
Prvá vec, čo som povedala sestričkám na šestonedelí, bolo, že chcem svoje dieťa. Povedali mi, že ju donesú o siedmej, lebo teraz sú sestričky pri pôrodoch.
Vybalila som sa, ale nevedela som sa dočkať, tak som šla pre ňu sama (po transfúzii už úplne fit, chodiaca), ale znovu mi ju nedali, lebo si o siedmej musia odovzdať smenu, vybaviť formality a až potom mi ju donesú. Okolo siedmej mi zavolala moja sestra.
Povedala som si, že im doprajem čas, nech si vybavia svoje, a samé mi ju donesú, a tak som svojej sestre rozprávala o pôrode, aj čo bolo po ňom, až som si uvedomila, že je 19:30 a nikto mi dieťa nenesie. Dala som im ozaj dostatok času. Znovu som tam šla a povedala, že si idem pre dcéru. Sestrička sediaca v kresle odpovedala konečne áno. Podpísala som papiere, že ju preberám do svojej starostlivosti, s komentárom od sestričky „že nám dáte na ňu pozor“ – áno, ja im mám dať pozor na svoje dieťa, lebo nepatrí mne, ale nemocnici. Odvtedy sme boli konečne spolu. Po 11 a pol hodinách prosenia. Možno sa im to nezdalo dlho, veď potom ju budem mať predsa nastálo, no malo to svoje následky.
Separácia mi spomalila rozbehnutie laktácie, takže dcérka bola tretí deň dehydrovaná a mala horúčku, museli sme ju dokŕmiť umelým mliekom po cievke. Pomohlo nám nosenie, kontakt koža na kožu a večer som už mliečko mala.
Teraz viem dokonale oceniť bonding. Napriek naozaj prirodzenému, krásnemu pôrodu bez stresu mi bolo pri spomienke naň ťažko, lebo tie hodiny po ňom sa ledva dali vydržať. Dcérka mi plakávala po večeroch niekoľko týždňov, až kým sme to obe nespracovali.
Je normálne, ak sú ľudia k sebe slušní
Personál sa choval rôzne, aj odmerane, aj nahnevane, ale väčšinou empaticky. Neonatologičky by mi dcérku rady zverili skôr, no zavedený systém ich nepustil. Gynekologická časť je totiž o poschodie nižšie a nikto si nevezme na zodpovednosť nosenie novorodencov „po schodoch“.
Niekoľkokrát som počula o tom, že som rodila doma, že oni za to nemôžu, keď mne to tak vyšlo. Jedna milá sestrička sa prekecla – vraj, keby som rodila tam, už by som ju mala na sále a šla by so mnou rovno na oddelenie šestonedelia, lebo tak to už teraz robia. Teraz uvažujem, prečo ma tam nepreviezli hneď ráno. Asi som mala porodiť v aute alebo na chodbe, hoci vonku mrzlo… Možno by to bolo iné. A možno nie.
Najhoršie na tom bolo, že som mala pocit, že som tých cudzích ľudí v nemocnici sklamala. Cítila som sa zaviazaná tým, ktorí boli na mňa milí. Až potom som si uvedomila, že predsa to je štandard! To je to normálne, čo ľudia medzi sebou bežne robia – sú k sebe slušní. A nemocničný personál je tu, aby pomáhal, keď je problém, nielen vtedy, keď všetko ide ako sú zvyknutí.
Pred pár dňami som sa rozprávala s mamičkou, ktorá bola v tej istej nemocnici. Tiež jej neniesli dieťa. Až kým sa nepovyhrážala právnikmi. Potom už interné pravidlá neplatili.
To naozaj musíme použiť vyhrážky, aby konečne boli baby friendly aj v realite, nielen papierovo?
Stela
