Baby-friendly Iniciatíva Svedectvá

Zlyhanie podpory dojčenia v príbehoch žien

Napísala Ženské kruhy

Základný predpoklad fungovania nemocníc s plaketou baby friendly je dodržiavanie stanovených účinných postupov na podporu dojčenia a pomoc s dojčením. Dojčenie predstavuje fyziologický spôsob kŕmenia a nedojčenie so sebou prináša zdravotné riziká pre deti aj ženy. 
Preto má podpora dojčenia v prvých dňoch po pôrode mimoriadne miesto v poskytovaní zdravotnej starostlivosti o ženy-rodičky a novorodencov. Iniciatíva baby friendly je systém takých opatrení, ktorý pomáha účinne predchádzať problémom s dojčením. Podporuje úspešné začatie dojčenia a pozitívne ovplyvňuje dĺžku dojčenia ako aj tvorbu mlieka ženy. V prípade, že žena má problémy s nedostatočnou tvorbou mlieka, bolestivými bradavkami alebo nesprávnym prisatím dieťaťa, zdravotnícky personál by mal byť vyškolený v postupoch, ako jej s problémom pomôcť.

Účinným postupom sa pritom v prvom rade rozumie zlepšenie dojčenia a zabezpečenie dostatočného príjmu materského mlieka prostredníctvom dojčenia. Nie dokrmovanie – teda ponúknutie náhrady materského mlieka. V nemocniciach baby friendly sa nepoužívajú také spôsoby kŕmenia dieťaťa, ktoré problémy s dojčením prehlbujú a ktoré nevedú k zachovaniu dojčenia. Ako príklad uvádzame dokrmovanie fľašou, striekačkou, klobúčiky na bradavky. Zároveň je v týchto nemocniciach postarané i o ženy, ktoré sa vedome a na základe dostatočných informácií rozhodnúť nedojčiť.

Matke a dieťaťu je v zariadení poskytovaná zdravotná starostlivosť ako jednej jednotke. To znamená, že matka je podporovaná v bezprostrednom kontakte s dieťaťom hneď po pôrode. Následne tento kontakt pokračuje v systéme ubytovania matky a dieťaťa na jednej izbe – rooming-in. Ženy sú podporované v tom, aby s deťmi trávili počas pobytu na oddelení šestonedelia čo najviac času. V tesnom kontakte koža na kožu, v dojčení bez časových obmedzení a podľa potrieb dieťaťa. Sú im vysvetlené zásady bezpečného spoločného spania s dieťaťom. Nemocnica nepoužíva z vlastnej iniciatívy cumlíky, perinky či iné pomôcky, ktoré obmedzujú dieťa pri snahe prisať sa na prsník a dojčiť sa.

Skúsenosti žien s podporou dojčenia
Rozporuplné informácie a nedostatok informácií o dojčení zo strany personálu

„Nebolo mi ukázané, ako mám dojčiť. Bola som na inom oddelení, keďže bolo veľa pôrodov. Na vyžiadanie prišla sestra a ukázala mi, ako mám synčeka držať a prikladať. Dokrmovaný bol dva dni striekačkou, potom som mala mliečka dostatok. Striekačky patrili k výbave, ktorú dostala každá mamička. Nezakazovali cumlíky, ale nadšené nimi neboli. Po pôrode mi synčeka hneď priložili na brucho a potom som ho dostala až po niekolkých hodinách. Keď sme sa niečo pýtali, boli ochotné pomôcť, no žiaľ samy informácie poskytovali veľmi málo.“

„Stretla som sa s rôznymi sestričkami a rôznymi názormi. Od tých, čo potrebovali zaviesť režim, po tie, ktoré tvrdili, ze bábätko si vypýta, koľko potrebuje. Boli však kedykoľvek k dispozicii, pripravené pomôcť. Len nejednotnosť názorov vo mne vyvolala chaos.“

„Zo začiatku som bola dosť frustrovaná, lebo som mala pocit, že som v tom sama, a dcérka sa nevedela prisať, nevedela som, čo s tým. Potom sa však vymenila zmena a už to bolo v poriadku. Personál mi pomohol aj s boľavými bradavkami, aj s uvoľnením hrčí v prsiach, aj s tým, ako spoznať, či dcérka pije.“

Niekoľkohodinové odlúčenie od dieťaťa zabraňuje dojčeniu


„Bola som prvorodička, preto som si vybrala túto pôrodnicu. Počula som o nej samé chvály, ale veľmi som sa sklamala. Dieťatko mi doniesli s cumlíkom v postieľke, prvé prisatie bolo neúspešné a na ďalšie mi dieťatko priniesli až o 10 hodín. Celých päť dní som sa v pôrodnici trápila s kojením a mliečko neprichádzalo. Pomoci som sa musela doprosovať. Pediatrička v pôrodnici sa vyjadrila, že treba dokrmovať umelým mliekom, aby mi dieťa veľmi neschudlo. Pritom pôrodná váha bola 3,5 kg. Nakoniec som si mlieko rozťahala sama odsávačkou a po príchode domov mi s kojením pomohla bývalá zdravotná sestra z novorodeneckého oddelenia. Vďaka nej doteraz kojím moje už takmer pätmesačné dieťatko.“

„Začiatky po pôrode boli hrozné. Hneď po pôrode, keď mi malú priložili na hrudník a ona sa snažila o prvé prisatie, mi ju sestra zobrala so slovami, že ja aj tak nikdy v živote dojčiť nebudem, že mám ploché bradavky a že manžel má hneď utekať kúpiť klobúčiky, že možno s nimi sa to bude dať. Bola to pre mňa rana. Napriek tomu, že som chcela mať malú hneď po pôrode pri sebe, sestra ju vzala s odôvodnením, že veď som aj tak unavená a ona bude celú noc len plakať. Nezažmúrila som ani oka, len som stále myslela na to, kde je moje dieťa a že ju chcem mať pri sebe. O 11 ráno, po mojom asi desiatom naliehaní na sestry, mi ju konečne doniesli.

Začiatky dojčenia boli hrozné, nevedela sa prisať a ja som nevedela, ako ju mám správne priložiť. Sestry ma len odbili s tým, že asi nie je hladná, že keby bola, tak sa prisaje. Našťastie som telefonicky kontaktovala vašu poradkyňu a ona nám vysvetlila všetky potrebné kroky. Tento zlý štart však spôsobil pokles mlieka a následne štrajk až do 7. mesiaca. Keď sme odchádzali, dali mi kontakty na dojčenské „poradkyne“ – väčšina boli sestry z novorodeneckého a ani jedna z Mamily.

Pri probléme so štrajkom jedna z týchto poradkýň držala hlavu mojej dcéry pri prsníku asi 10 minút, zatiaľ čo ona šialene revala, so slovami, že niekedy bábätká skúšajú, kto z koho, a nemám sa dať. Spôsobila, že dcéra potom dlhú dobu odmietala tento prsník. Tiež mi dala radu, že trojmesačné bábätko by už malo prespať celú noc, takže jej mám dať cumlík, že to s ním zvládne. Na pôrodnicu spomínam len v zlom. Tešila som sa že je to baby-friendly nemocnica a že dodržia tieto zásady, čo pre mňa ako prvorodičku bolo dôležité, no bolo to naopak.“

„Po pôrode mi dieťa priniesli na izbu až neskôr (po šiestich hodinách). Viacero ľudí v nemocnici mi tvrdilo, že prvých 24 hodín po pôrode sa nič nedeje, keď ešte dieťa neprijíma mlieko, preto si myslím že za ten čas, čo pri mne nebolo, mu nedávali mlieko z fľaše, ale naisto to neviem (dieťaťu spolubývajúcej dávali mlieko z fľaše, lebo boli leniví stále jej ho nosiť, keď bolo pod lampou v inej miestnosti, a nik ju neupozornil, len keď ho prišla nadojčiť, bolo jej povedané, že už jedlo). Celkové poučenie o dojčení bolo veľmi stručné, keď som potrebovala viac informácií, musela som naháňať sestričky, ktoré boli ochotné, nech mi čo-to dovysvetľujú.“

„Komu išlo dojčiť, dojčil. Ja som sa po sekcii cítila slabá, odpadla som v sprche, poprosila som sestričku, aby ma zaviedla na novorodenecké, lebo to sama nezvládnem. Či by ma nezaviezla hoci aj na vozíku, že si chcem malú priložiť. Odmietla to, že má veľa práce a či som ju volala len kvôli tomuto. Ak nepočítam tých 20 sekúnd, čo mi malú ukázali po pôrode, videla som ju až po skoro 30 hodinách. Bola som z toho nešťastná, ale keď nikto nebol ochotný…“


Neúčinná pomoc s dojčením a nedostatočná podpora

 

„V priebehu prvých dvoch dní mi pani sestrička doniesla synčeka asi len trikrát. V rámci možností sme sa každý jeden raz pokúšali o prisatie. Keďže to hneď od začiatku nešlo, požičali mi klobúčik a odporučili mi kúpiť si ho aj po návrate domov. Malý fungoval na umelom mlieku prakticky od narodenia. Po troch dňoch sa náš stav nezlepšoval, s malým bolo dokonca o niečo horšie.  Previezli ho do inej nemocnice, kde ho dali do poriadku. Tam strávil celý ďalší týždeň, ako inak, na umelom mlieku. Mne sa však na druhý deň po odlúčení spustilo mlieko a vzhľadom na lieky som ho musela vylievať. Každodenné trápenie sa s odsávačkou prinieslo aj ďalšie problémy – upchaté mliekovody, zvýšené teploty a nakoniec aj ragády. Najlepší recept na tento zádrheľ? Dojčenie!

To však ešte pár dní nebolo možné, a keď som si synčeka konečne doviedla domov, bol tak zvyknutý na cumlík, že sa už ani nevedel prisať. Bojovali sme ďalší týždeň so skúšaním dojčenia, ale absolútne to nešlo. Malý bol len nervózny, lebo bol hladný, a ja som plakala od beznádeje, pretože som nemohla dať svojmu dieťaťu na začiatok to najcennejšie a najprirodzenejšie pre jeho zdravie. Po takmer dvoch týždňoch, keď som to už chcela úplne vzdať, som sa skontaktovala s laktačnou poradkyňou. Stačilo jedno stretnutie, aby mi ukázala správnu polohu pri dojčení, a synček sa hneď prisal a papal. Lenže to som už nemala dostatok mliečka. „Pani laktačná“ mi ešte poradila pár trikov a odporučila aj doplnky výživy a takisto alternatívnu metódu dokrmovania s pomocou cievky. Jednu mi aj nechala doma pre každý prípad.

Cievkovaním som nadšená nebola a stále som to odsúvala. Moje vyhliadky boli – do mesiaca si bábätko zvykne plne na umelé mlieko. Rozhodla som sa to nevzdať aj napriek bolestiam pri každom prikladaní z dôvodu ragády. Pred dovŕšením synčekovho tretieho mesiaca sa spomínaná ragáda zacelila a zahojila a plynulo sme začali vynechávať umelé mlieko. 🙂 Bola som šťastná, že po trojmesačnom trápení mi všetky rady pani laktačnej poradkyne pomohli a prešli sme na výlučné dojčenie. Tento týždeň bude mať synček šesť mesiacov a je stále plne dojčený a papká veľmi rád. 🙂 Nebyť tejto organizácie, nikdy by sme sa k tomu nedostali, a už vôbec nie s radami od sestier v nemocnici. Môj názor –  v každej pôrodnici by mali mať aspoň jednu špecializovanú laktačnú poradkyňu k dispozícii. Príde mi, že ženy, najmä prvorodičky, vedia o dojčení strašne málo, aj keď je prirodzenou vecou. A personál nemocníc taktiež.“

„Nikto mi ako prvorodičke nepomohol, dieťa mi odniesli na dlhé hodiny po pôrode, dlho mi nabiehalo mlieko, malú dokrmovali glukózou, potom umelým mliekom z fľaše, keď som ju chcela na noc, arogantne na mňa vybehli, že načo ju chcem a čo jej chcem dať, keď nemám mlieko. Podpora žiadna, plačem doteraz 🙁 “

„Po pôrode, keď nás previezli už na izbu, za nami prišla sestrička, a keďže sme malého mali pri sebe na nadštandardnej izbe, tak nám doniesla viac papierov a upozornila nás na to, že ak zomrie na syndróm náhleho úmrtia, je to naša chyba a sme za to zodpovední, čo máme podpísať a čo VŠETKO NEMÔŽEME S MALÝM ROBIŤ (počnúc prebaľovaním, cez spoločné spanie až po zákaz si ho okúpať či umyť), o dojčení ani „ň“. Na tretí deň prišla tá istá sestrička a povedala: ,,Ak sa vám do zajtra nespustí mlieko, malému dáme Bebu.“ A ja na to, že to vyzerá, že sa mi už spúšťa mlieko. Sestrička mi stlačila prsník, s otázkou, „Môžem?“ a odpoveďou: „No, ak nie, zajtra dáme Bebu.“ Odišla.“

Dokrmovanie umelým mliekom bez medicínskeho dôvodu namiesto podpory dojčenia


„Musela som sestričky neustále prosiť, aby mi dcérku doniesli aspoň nadojčiť. Doniesli mi ju s cumlíkom, často nakŕmenú umelým mliekom z fľašky, a keď plakala, dávali jej piť z fľašky čaj s glukózou. Mňa presviedčali, ze dojčit nebudem, lebo mám malé prsia a zlé bradavky. Po pôrode mi dcérku nenechali, aj keď som mala záujem o bonding. Nechceli mi ani ukázať, ako mám kúpať bábätko, dcérku mi vždy doniesli okúpanú a v zavinovačke. Zakazovali mi jesť veľa potravín, že keď dojčím, tak nemôžem ovocie ani zeleninu, povedali, že môžem jesť iba suché rožky a jablká bez šupky. Ale dojčenie sme si s dcérkou vybojovali a dnes sa dojčíme už krásnych 20 mesiacov a veľmi si to obidve užívame. Keby som o Mamile vedela už v začiatkoch dojčenia, bolo by to oveľa jednoduchšie, ale už mám naštudovaných od vás veľa informácií a dúfam, že druhé dieťatko už bude mať v budúcnosti lepší a krajší štart dojčenia. Budem za to bojovať v pôrodnici zo všetkých síl.“

„V pôrodnici mi neposkytli pomoc. Keď som sa pýtala na konkrétne veci, dosť škaredo sa zachovala jedna detská sestra. Maličký rýchlo strácal z pôrodnej hmotnosti a keď som sa spýtala, čo mám robiť, aby pribral, tak odvrkla, že si mám kúpiť umelé mlieko, že asi nemám mlieko. Spýtala som sa jej, ako vie, že to mlieko nemám, či ho len zle neprikladám alebo tak. Na to mi bez upozornenia stlačila prsník a posmešne povedala, že veď to je predsa jasné, že vidí, aké mám malé prsia… Viem, že som bola po pôrode precitlivená, ale toto na mňa bolo už ozaj veľa. Dojčenie som si napriek veľmi ťažkému začiatku doslova vybojovala a neľutujem. Verím, že svojmu chlapčekovi20 dávam všetko, čo mu patrí, a je to to najlepšie, čo môžem robiť. Dojčím už štrnásty mesiac.“

„Vadilo mi, že keď mala byť vizita ráno, ešte pred tým som si všetko pripravila, aby som mohla nakojiť môjho maličkého, ale sestrička mi ho zobrala. Povedala som si, že ho nakojím, keď mi ho vrátia, ale oni mi ho vrátili naglukózovaného, pokojného v zavinovačke, aby bol tip-top, keď príde vizita. Takže vtedy nebolo potrebné kojiť . Ale nič som nepovedala. Našťastie nemám problémy s kojením a máme pomaly tri mesiačiky.“

„Po pôrode mi bol umožnený kontakt koža na kožu, ale iba krátkodobo. Po prinesení dieťaťa na izbu mi nikto neukázal, ako správne dojčiť – ako si dieťa správne priložiť. Bez vyžiadania mi neboli poskytnuté žiadne informácie o dojčení (a po vyžiadaní sa informácie od personálu ohľadom techniky dojčenia/odsávania mlieka líšili). Bábätko mi bolo odobraté na novorodenecké oddelenie (novorodenecká žltačka), kde bol tiež môj kontakt obmedzovaný – v časoch kŕmenia, keď som ju mala záujem dojčiť, už bola mnohokrát nakŕmená, resp. mi dojčenie bolo odopierané (že aj tak nemám mlieko). Napriek voľným kapacitám som nemohla ostať s dcérou a starať sa o ňu.

Pri mojich pokusoch o dojčenie som sa stretla s nátlakom na používanie klobúčika. Dcéra bola živená umelou stravou z fľašky (vraj sú radi, že aspoň niečo do nej dostanú) a na jej upokojenie používali cumlík. Po mojom prijatí na novorodenecké oddelenie (ako sprievodná osoba) som musela dodržiavať „kvóty dojčenia“ – kŕmiť z prsníka a dokŕmiť mojím odsatým materským mliekom z fľašky.  Personál mi neposkytol informácie, ako podporiť či udržať tvorbu mlieka, keď sme boli s dcérou odlúčené. Po návrate z nemocnice som mala problémy s dojčením – kontaktovala som laktačnú poradkyňu.“

Viac príbehov žien si môžete prečítať tu
Tlačová správa o stave podpory dojčenia v slovenských pôrodniciach od roku 2015

 

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.