Rozmýšľala som, rozmýšľala, a predsa som sa rozhodla podeliť sa aj ja so svojou traumou z tehotenstva, pôrodu a popôrodných stavov. Možno sa mi trochu uľaví, ak si prečítam slová podpory, pochopenia a virtuálneho pohladenia. Doma mi najbližší poskytujú podporu, no aj tak mám pocit, že nechápu, prečo sa s tým neviem vyrovnať ani po rokoch. Preto ich s tým už radšej nezaťažujem, ale vo svojom vnútri tú bolesť stále nosím.
Celý život som túžila stať sa mamou. Už ako malé dievča, keď som dostala prvú bábiku, som vedela, že raz budem MAMA. Trvalo to dlho (32 rokov), ale na toho pravého som si proste musela počkať.
Celé tehotenstvo som preplakala
Prvú obrovskú ranu a traumu som zažila už hodinu po pozitívnom tehotenskom teste. Lekárka mi povedala vetu: “Musím vás poslať na onkológiu…” V tom opojení šťastia som ju vôbec nechcela počuť. V tej sekunde sa moja radosť z tehotenstva úplne rozplynula. Pred očami sa mi zahmlilo a hoci lekárka hovorila veľa informácií, takmer nič som si nezapamätala.
V hlave mi rezonovali len útržky: “Treba to poslať na biopsiu… možno bude nutná operácia v tehotenstve… alebo počkáme až po tehotenstve.” To boli jediné možnosti, ktoré mi lekári ponúkli. Celé tehotenstvo som preplakala – od začiatku až do konca. Žiadny deň sa nezaobišiel bez sĺz. Neprestávala som sa pýtať, prečo musím práve ja, keď som konečne zistila, že čakám svoje prvé dieťa, bojovať ten najťažší boj. V celej rodine sa rakovina nikdy nevyskytla. Prečo ja? … a práve teraz? PREČO?! Tieto otázky ma trápili každý deň.
Po biopsii prišli zlé správy. Výsledky potvrdili rakovinu štítnej žľazy. Pandémia COVID-u nás uväznila doma, nebolo kam vyjsť a negatívne myšlienky mi neustále zaplavovali hlavu. Pritom sa vo mne vyvíjal nový, vytúžený život. Keď si dnes spomeniem na to obdobie, prejde mi mráz po chrbte. Aj keď to znie hrozne, z toho času si nepamätám nič pozitívne, len zlé spomienky.
Nemohla byť pri prvých chvíľach života dcéry
Mala som zazmluvneného lekára, no aj tak ma nechal trpieť v ukrutných kontrakciách počas 18 hodín. Každé 2-3 minúty prichádzali silné bolesti, no môj stav sa vôbec nemenil. Pôrod nepostupoval – lekári zistili, že som otvorená len na jeden prst. Lekár ma nechal v starostlivosti pôrodnej asistentky a odišiel domov oddýchnuť si. Kvôli vyčerpaniu som ich prosila o vykonanie sekcie. O 3 ráno ma vyšetril iný lekár a povedal, že možno porodím až na obed. Po všetkých tých hodinách kontrakcií odo mňa očakávali, že vydržím ešte dlhšie, aby som nakoniec úplne vyčerpaná tlačila a porodila…
Opakujem, bol to čas covidu. Na čakacej izbe som čakala úplne sama – bez svojho muža. Nikto mi nepodal vodu, nezavolal pomoc, nešiel so mnou do sprchy, nehladil ma ani ma nepovzbudzoval. Musela som všetko zvládnuť sama. Na túto osamelosť nikdy nezabudnem.
O 6 ráno som už nedokázala odpovedať na otázky lekárov ani spolupracovať. Iný lekár ma vyšetril a rozhodol, že musia vykonať sekciu. Kvôli celkovej narkóze som nemohla byť pri prvých chvíľach života mojej dcéry – nepočula som jej prvý plač ani ju nevidela hneď po narodení.
Každý nádych ma pálil a bolel
Preberanie z narkózy bolo pre mňa katastrofou… no v porovnaní so všetkým ostatným to už považujem za najmenej podstatné. Po približne 8 hodinách mi zdravotnícky personál priniesol dcéru, ale necítila som NIČ. Mala som pocit, akoby to bolo dieťa niekoho iného. Moje telo bolo v hroznom stave, no psychicky som na tom bola ešte horšie.
Nekonečné hodiny kontrakcií mi spôsobili neskutočnú svalovicu a bolestivé spazmy na rebrách. Každý nádych ma pálil a bolel… Dojčenie mi vôbec nešlo a nikto mi neukázal, ako na to. Keby ma doma nepodporovali môj manžel a moja mama, na 1000 % by som dojčenie vzdala. Napriek všetkému som však dcéru plne dojčila až do jej siedmich mesiacov.
Znova sama
Keď mala moja dcéra 7 mesiacov, musela som ísť na operáciu a riešiť svoju rakovinu. Prebehla operácia, a po 6 týždňoch špeciálnej diéty som na 3 týždne musela opustiť svoje 8-mesačné dieťa a ísť na rádioliečbu. Nevidela som ju, keď začala štvornožkovať, keď sa prvý raz postavila… Zostala som opäť sama – 3 dlhé týždne.
Dodnes NECHÁPEM, čo sa udialo v mojom živote. Aj keď už prešli približne 4 roky (s tehotenstvom 5), stále je vo mne niečo, čo kričí: “TO NIE JE FÉR!” Neviem, ako sa vyrovnať s takou traumou a faktom, že tehotenstvo, pôrod, začiatky rodičovstva a celý prvý rok života dieťaťa boli tak ťažké. Budem veľmi vďačná, ak mi niekto pomôže, alebo ma nasmeruje na niekoho, kto mi dokáže pomôcť to vyriešiť.
Opatrujte sa a ďakujem, že som mala možnosť vyjadriť svoje pocity písaním…
Michaela
V Ženských kruhoch už viac ako 13 rokov poskytujeme podporu ženám a vytvárame pre ne bezpečný priestor na zdieľanie svojich skúseností. Pomôžte nám pomáhať aj naďalej.
