Mala som zazmluvneného lekára. Keď mi začali kontrakcie a opakovali sa po piatich minútach, tak sme sa vybrali do nemocnice. Ako prvorodička som nevedela, kedy je ten správny čas. Manžel musel počkať vonku. Lekár ma vyšetril a povedal, že to sú len poslíčkovia a mám ísť domov.
Doma, po pár hodinách, keď už som sa skrúcala od bolesti vo vani, som napísala SMS, že sa to zhoršuje a že či mám prísť. Lekár odpísal, že dobre, aby sme teda prišli. Keď som prišla do nemocnice, sestra pri dverách hovorí: “Tak znova dobrý deň, čo chcete?”. Na to som povedala, že už asi rodím.
Na príjme
Vzali ma dnu a povedali nech počkám na doktora. Nechali ma tam úplne samú v bolestiach stáť v kancelárii doktora, na ktorého som čakala minimálne pol hodinu, nikto ma za tú dobu neprišiel pozrieť. Po pol hodine prišla tá milá sestra a povedala, že idem na vyšetrenie oziev. Pri tomto vyšetrení sa vraj musí nehybne ležať asi 20 minút. Na to som sestričke povedala, že to asi nedám nehybne a ona že: „No budete musieť“. Tak ma napojila a odišla na ďalšiu pol hodinu. Zase som tam bola úplne sama. Na konci som už plakala a šepkala, nech už niekto príde, že už to nevydržím. Keď ma odpojili, tak prišiel lekár. Vyšetril ma a hovorí: „Veď vy už rodíte, môžeme zavolať dnu vášho muža“.
Podotýkam, že som mala zaplatený súkromný box, kde som mala mať možnosť vybavenia ako napríklad fitlopty, no hlavne súkromia. Do súkromného pôrodného boxu som sa dostala až dve hodiny pred samotným pôrodom lebo tam predomnou bola iná žena. Čakať ma nechali znova v kancelárii postojačky, nemala som si ani kde oddýchnuť.
Potom prišla tá lepšia časť, keď som už bola na boxe. Dali mi rajský plyn a pichli mi aj epidurál. Lekár mi vždy prišiel povedať čo a ako. Bol tam so mnou aj môj muž. Mám pocit, že aj vďaka tomu veľa vecí prebehlo v miernom prostredí. Utkvelo mi v pamäti, že lekár prišiel a povedal, že prepichne plodovú vodu aby pomohol urýchliť pôrod. Hneď ako to povedal, tak to aj spravil. Rovnako to bolo aj s oxytocínom. Pred tlačením mi ho pridali do infúzie. Nepovedali mi však prečo. Pamätám sa, že potom přislo pár fakt šialene silných kontrakcií. A nakoniec, keď mi bolo oznámené, že teda ideme rodiť, mi vyložili nohy hore a ruku, ktorou som sa držala mužovej ruky, mi vzali a položili na madlo na posteli.
Zrazu na mňa začali lekár aj sestra hovoriť, nech tlačím ešte ešte a ešte… Hovorili to tak nástojčivo, že som sa naozaj zľakla, že niečo je veľmi zle, že mi to nejde. Nakoniec dcéra zo mňa doslova vyletela na druhú kontrakciu. Potom som počula komentáre typu: „Ale dosť sa roztrhla. Hm vidno, že mala gestačnú cukrovku, podpísalo sa to na veľkosti dieťaťa“. Moja cukrovka bola pritom úplne pod kontrolou a s veľkosťou to nemalo nič. Všetci boli akýsi udivení, nechápala som prečo. Dcéru mi dali, boli sme tam aj s mužom, ale myslím že len na pol hodinu. Potom mi ju vzali na vyšetrenie úplne uplakanú. Len mi ju proste vzali a nikto iný za ňou nesmel ísť. Z tohto mi zostala taká diera v mojom srdci.
Po pôrode ma vyhnali do sprchy, že sa mám vyzliecť a ísť osprchovať. Celý čas tam stála sestra, ktorá na mňa dohliadala. Nerozumiem, prečo to muselo byť takto. Vtedy po pôrode som bola taká otrlá, že mi to v tej chvíli nevadilo, no keď sa k tomu vraciam teraz spätne, tak táto spomienka mi je extrémne nepríjemná.
Na oddelení šestonedelia
Rodila som večer a dcérku mi priniesli až na druhý deň, vraj nech sa vyspím. Bola som mimo, nevedela som čo je správne, tak som vtedy súhlasila. Až teraz si uvedomujem, ako to poznačilo náš vzťah. Také to krehké puto, čo tam vznikalo mi proste prerušili a už som to na druhý deň nevedela cítiť. Dlho som potom mala zo starostlivosti o dcérku strach, ešte aj doma. Až teraz, niekoľko mesiacov po pôrode cítim, že ma teší, keď sme spolu. Neviem si to odpustiť.
Na oddelení šestonedelia som bola najprv na izbe s dvoma ďalšími ženami po cisárskom reze, neskôr som si vypýtala samostatnú izbu. Čakala som, že na šestonedelí mi budú s dcérkou pomáhať, že mi ukážu čo a ako, no nikto mi s ničím nepomohol. Povedali mi, že ju nemôžem brať na ruky, že má byť uložená vždy v postielke, zabalená v zavinovačke.
Keď som si potom spätne čítala prepúšťaciu správu, tak tam bolo napísané, že dojčím, že dcérka mala každý deň stolicu, no nebola to pravda. Myslím si, že aj preto bola taká nepokojná celý čas ako sme boli v nemocnici, že ju bolelo bruško. Informácie v dokumentácii teda neboli pravdivé. Rovnako, ako to, že ma poučili ako sa starať o dieťa, že mi ukázali techniku dojčenia, ako prebaľovať dieťa a podobne. V skutočnosti ma však nikto o ničom nepoučil, nikto mi s ničím nepomohol. Dostala som iba papier, kde bolo zobrazené ako sa má dojčiť. Ja som však potrebovala, aby sa niekto zastavil u mňa na izbe, aby mi ukázal, pomohol s dojčením. Ak sa aj niekto zastavil u mňa na izbe, tak mi iba povedali, že nemám mlieko a dcérku musím dokrmovať.
Myslím si, že umelé mlieko jej dávali už od začiatku, ale tiež ma nikto o tom neinformoval. Iba raz sa mi podarilo odchytiť laktačnú sestru a keď som ju prosila o pomoc, tak mi iba z diaľky chytila prsníky a povedala, že nemám mlieko. To bolo všetko. To neustále prosenie o pomoc bolo ponižujúce.
Tiež mi nikto nepovedal, ako sa mám starať o jazvu, za čo sa spätne veľmi hnevám. Ešte dlho som mala s tým problémy a bolesti. Občas premýšľam nad tým či to musí byť takto, či sa nedá tá starostlivosť poskytovať inak.
Laura
