Dobrý deň,
Reagujem na článok “Nekonečné čakanie na kyretáž po zamĺknutom potrate”. Presne takú istú skúsenosť mám aj ja.
Smutné však je, že to bolo ešte v čase, keď sme o covide ani len netušili a žiaľ, v nemocnici pristupovali ku mne rovnako.
Ďakujem, že ste takýto článok zverejnili, lebo takto aspoň viem, že nie som jediná, ktorá po zamĺknutom potrate zažila toľko ťažkostí ohľadom kyretáže. Tiež som si myslela, že to bola len zhoda náhod a že bežne sa to takto nemôže predsa diať.
Prežívala som smútok zo straty
Som veriaca, a život, dieťa je pre mňa zázrak. Ale to myslím, že rovnako pre väčšinu ľudí, bez ohľadu na vierovyznanie.
Keď mi moja gynekologička na poradni v 10 týždni tehotenstva povedala, že bábätku nebije srdce, a že mám ísť rovno do nemocnice, zostala som v šoku. Musím, ale povedať, že mi to povedala veľmi empaticky. Asi preto som sa nezrútila, a bola naozaj odhodlaná ten šok a smútok zvládnuť. Vyšla som z ambulancie a namiesto tehotenskej knižky som držala v ruke výmenný lístok a fotku z ultrazvuku, kde bolo naše mŕtve bábätko.
A tak som šla do nemocnice na gynekologické oddelenie. Tam mi nejaký službukonajúci gynekológ dal ďalšie výmenné lístky (interné, predoperačné vyšetrenie) a žiadanku na ultrazvuk. Bez toho, aby sa čo i len na mňa pozrel (stále si tam písal niečo do počítača) mi povedal, že čo mi napíše moja gynekologička, je pre neho nepodstatné. A či si myslím, že robia interrupcie na počkanie, ako mi má veriť že je plod naozaj mŕtvy.
Ako mi mohli povedať, že som si to vymyslela?
A tak som išla hľadať, kde v nemocnici robia ultrazvuk. Ako som čakala v čakárni, tak som sa úplne rozplakala, lebo mi došlo, že NIE, neporodím pred Vianocami bábätko ako som si ešte pred dvomi hodinami myslela. Zároveň mi prišlo (lebo dovtedy som akoby nevnímala svet okolo), ako mi mohol ten lekár povedať, že chcem ísť dobrovoľne na potrat, že si môžem niečo také vymýšľať, že moje dieťa je mŕtve???
Po ultrazvuku v nemocnici (kde potvrdili, že bábätko je mŕtve), som sa išla objednať na interné. Tam mi sestrička povedala, že najbližší týždeň majú dovolenku. Že nech prídem až potom. Nechápala som, ako to, že až o týždeň? Alebo presne ako píšete v článku, mi povedali – tak choďte do nemocnice cez celé mesto, ale tam už dnes nič nevybavíte, lebo je piatok 14.00 hod., tak v pondelok tam zavolajte.
Naozaj som nechápala. To mám celý víkend čakať? A potom ďalší týždeň? A keď začnem krvácať? Tiež mi povedali, že to by bolo najlepšie. Aby som potom prišla na pohotovosť a budú sa musieť o mňa hneď postarať.
Mám pocit, že nás je viac
Tak som nakoniec musela kyretáž riešiť cez súkromnú nemocnicu, lebo by som to psychicky ani fyzicky nezvládla. To minimálne týždňové čakanie s vedomím, že nosím pod srdcom mŕtve dieťa.
Po prečítaní tohto článku mám pocit, že nás je viac žien, ktoré zažili takú negatívnu skúsenosť.
Teraz už máme ďalšie dieťa a život plynie ďalej. Ale ako som si prečítala tento článok, všetky tie pocity sa mi vynorili. A sú to najmä nielen pocity smútku, ale aj pocity takej bezmocnosti. Že mnoho žien si musí naozaj prejsť takou neempatickosťou zo strany niektorých lekárov, sestričiek. Prečo je ten systém tak zle nastavený? V jednej chvíli sa dozviete, že dieťa vo vás je mŕtve a o pár minút vám lekár povie, že možno si to celé vymýšľate, lebo chcete ísť na potrat?
Petra
