Viete, ako prebieha pôrod v nemocnici na Slovensku? Niekedy to vyzerá presne takto:
Do pôrodu zostáva 10 centimetrov…
Obliekli mi nemocničnú košeľu. Moje oblečenie a veci zmizli, akoby spolu s nimi zmizla aj moja identita. Cítim sa nahá, vystavená pohľadom. V miestnosti sa striedajú cudzie ruky a hlasy. Nikto sa nepýta, či chcem klystír. Len oznámia, že ho dostanem. Vraj sa to tak robí vždy. Chcem povedať nie, ale nemám silu. Už na začiatku cítim, že o mne rozhodujú iní.
Do pôrodu zostáva 9 centimetrov…
Napichnú mi kanylu. „Pre istotu,“ povie sestra. Nepýta sa, nevysvetľuje. Kov v ruke ma spútava rovnako ako pravidlá tohto priestoru. Každý zákrok sa stáva povinným rituálom, do ktorého nemám čo hovoriť. Hadička visí z mojej ruky ako symbol toho, že už nie som slobodná. Spojenie so systémom je pevné, ja som len článok v jeho reťazi.
Do pôrodu zostáva 8 centimetrov…
Pripnú mi na brucho CTG pásy. Musím ležať na chrbte. Bolesť sa stupňuje, telo prosí o pohyb. Chcem vstať, hýbať sa, dýchať podľa seba. Ale prístroj je dôležitejší než ja. Hovoria o krivkách a číslach, akoby som bola graf, nie živý človek. Vidím ich oči upreté na papier, nie na mňa.
Do pôrodu zostáva 7 centimetrov…
Personál prichádza a odchádza. Každý príchod znamená nové príkazy. „Ľahnite si. Otočte sa. Podpis sem.“ Nedostávam vysvetlenia. Ruky sa pohybujú rýchlo, papiere šuštia, hlasy sa miešajú. Hovoria o mne, nie so mnou. Moje telo je predmet, ja som neviditeľná. Pripadám si ako nástroj, ktorý si medzi sebou podávajú.
Do pôrodu zostáva 6 centimetrov…
Bolesti silnejú. Prosím, aby som sa mohla postaviť. Chcem nájsť polohu, ktorá mi pomôže. „Nie, musíte zostať tu.“ Ich hlas je ostrý, neochotný. Ponúkajú mi lieky, ktoré nechcem. Vnímajú ma ako problém, nie ako ženu. Môj hlas sa stráca v ruchu miestnosti. Oni vedia lepšie. Ja neviem nič. Aspoň tak mi to dávajú pocítiť.
Do pôrodu zostáva 5 centimetrov…
Lekár príde, nepozrie sa mi do očí. Bez slova zasiahne. Zrazu cítim prudký výtok tekutiny. Prepichol mi plodové obaly. „Aby to išlo rýchlejšie,“ povie. Nepýtal sa. Nechal za sebou ticho, ktoré sa mi usadilo v hrudi. Niečo sa vo mne zlomilo, niečo, čo som už nemohla vziať späť. Stratila som čas, ktorý mal patriť len mne a môjmu dieťaťu.
Do pôrodu zostávajú 4 centimetre…
Dotýkajú sa ma bez toho, aby sa pýtali. Vyšetrujú ma znovu a znovu. Každý zásah prehlbuje pocit, že moje telo mi už nepatrí. Stratila som kontrolu. Som len pacientka na lôžku, odmeraná na centimetre. Hovoria čísla, ktoré pre nich veľa znamenajú, ale pre mňa nič. Chcem, aby sa ma spýtali, chcem, aby so mnou hovorili. Namiesto toho mlčia a konajú.
Do pôrodu zostávajú 3 centimetre…
Prosím, aby bol pri mne partner. Potrebujem jeho hlas, jeho dotyk, jeho prítomnosť. Personál ho necháva za dverami. Vraj prekáža. Stojí tam a ja viem, že sa cíti bezmocný. Zostávam sama medzi cudzími ľuďmi. Môj hlas slabne. Oni rozhodujú, ja len ležím a vydržím. Každá kontrakcia je ťažšia, keď viem, že nemám nikoho, kto by ma držal za ruku.
Do pôrodu zostávajú 2 centimetre…
Svetlo reflektorov ma oslepuje. Necítim sa ako hviezda, len ako telo pod drobnohľadom. Každú chvíľu niekto príde, niekto odíde. Som rušená, nemám priestor, nemám súkromie. Mám pocit, že nie som človek, ale otvorená kniha, ktorú môže čítať každý. Potrebujem ticho, ale dostávam hluk. Potrebujem intimitu, ale dostávam ostré svetlá.
Do pôrodu zostáva 1 centimeter…
„Tlačte! Silnejšie!“ kričí hlas nado mnou. Moje telo ešte nechce, ale musím. Krik sa mieša s bolesťou. Nedovoľujú mi počúvať vlastné telo. Som len nástroj, ktorý má poslúchnuť príkazy. Moje rozhodnutia už nikoho nezaujímajú. Stratila som pocit, že som súčasťou svojho pôrodu.
Centimetre sa minuli…
„Tlačíme!“ ozve sa. Zablysnú sa nožnice. CVAK. Zrodil sa život. A so životom môjho dieťaťa sa zrodila aj moja strata. Stratila som dôstojnosť, rešpekt a hlas. To, čo malo byť moje, sa zmenilo na ich rozhodnutie. Dieťa prišlo na svet, ale ja som ostala rozbitá. Moje telo prinieslo nový život, no vo mne ostalo prázdno.
Záver
Ide o fiktívny príbeh, ale odráža skúsenosti mnohých žien. Každý detail, každá situácia sa už stala niektorej rodiacej žene. Aj preto je dôležité tieto skúsenosti počúvať, brať vážne a hľadať cesty, ako zmeniť prostredie pôrodníc tak, aby v nich mali ženy dôstojnosť, rešpekt a hlas.
Ako by to vyzeralo, ak by personál počúval ženy? Prečítajte si pokračovanie blogu s názvom Moje centrimetre.
Stojíme za právami žien, podporte nás finačným darom. Vďaka Vašej podpore vieme šíriť informácie o právach žien a dobrej praxi, poskytovať ženám pomoc pri písaní sťažností a presadzovať systémové zmeny.
