Dňa 18.2.2012 sa v Materskom centre na Latorickej 4 v Podunajských Biskupiciach konala beseda s názvom Ambulantný pôrod v zahraničí a na Slovensku.
Dňa 18.2.2012 sa v Materskom centre na Latorickej 4 v Podunajských Biskupiciach konala beseda s názvom Ambulantný pôrod v zahraničí a na Slovensku. V úvode besedy som prítomných formou prezentácie oboznámila s informáciami o ambulatnom pôrode, ktoré som získala. Potom dostali priestor naše milé hosťky, ktoré prežili ambulantný pôrod na vlastnej koži.
Prvé dve rodili v zahraničí, Mirka Rašmanová svoje druhé dieťatko v Hainburgu v Rakúsku a Elenka Hutton svoje prvé dieťatko v Chorley v Anglicku. V týchto krajinách je ambulantný pôrod úplne bežná vec. Mirka s Elenkou nám ukázali i krásne fotografie chvíľ v nemocnici i doma. Najväčším prekvapením pre nás bola Monika Polakovičová, ktorá „takmer“ ambulantne rodila svoje tretie dieťatko v Trenčíne. Porozprávala nám o tom, čo ju viedlo k tomuto kroku a čo urobila pre to, aby mohla z pôrodnice odísť po 24 hodinách.
Každá z týchto mamičiek nám jedinečným spôsobom popísala svoju motiváciu i svoju skúsenosť s ambulantným pôrodom. V materskom centre panovala uvoľnená, pokojná a príjemná atmosféra.
Za seba môžem povedať len jedno, už teraz sa teším na ďalšiu akciu. A podľa ohlasov prítomných mám radosť, že sa neteším sama.
Gabika Janovičová
Mirka Rašmanová
1. Aká bola tvoja motivácia na ambulantný pôrod
Počas šestonedelia s naším prvým dieťaťom som si naplno uvedomila, nakoľko sú tieto okamihy v živote intímne a vzácne, dôležité pre rodinné zžívanie sa. Pochopila som, že sa nejedná len o nadväzovanie vzťahov medzi mnou a dieťaťom, ale o vytváranie väzieb v rámci celej rodiny (žena, muž – otec, starší súrodenec). Veľmi silnou motiváciou bolo pre mňa aj to, že som v čase narodenia dcérky mala pomerne malého syna (necelé dva roky) a cítila som, že emocionálne nie je zrelý na to, aby zažil odlúčenie odo mňa na viac dní. Taktiež mi to neprišiel ako dobrý východiskový bod pre jeho ďalší vzťah k sestričke. Dovtedy totiž nebol nikdy bez maminy dlhšie ako na pár hodín. Spätne hodnotím túto moju obavu z predčasného odlúčenia od syna ako opodstatnenú a som veľmi rada, že sme sa rozhodli (a okolnosti nám to aj umožnili) pre pôrod ambulantnou formou.
2. Aké pozitíva, prípadne negatíva, si si odniesla z tohto rozhodnutia?
Toto moje rozhodnutie vnímam čisto pozitívne. Keďže som rodila ambulantne v zahraničí, kde systém takúto formu pôrodu plne podporuje, po zdravotnej stránke boli zabezpečené moje aj dcérkine potreby. Naplno sme si mohli vychutnať radosť z príchodu dieťatka v intímnom kruhu rodiny. Pamätám si na môj pobyt na oddelení šestonedelia so synom. Znášala som ho psychicky dosť ťažko, rušili ma vopred neohlasované návštevy personálu. Keď som sa cítila vyčerpaná, nemohla som spať, pretože som nikdy nevedela, koľko nerušeného času mám k dispozícii. Naše prvé dni so synom sa de facto podriaďovali rutine oddelenia, takisto vyšetrenie syna sa dialo bez ohľadu na to, či práve spal, bdel, alebo sa dojčil. Veľmi pozitívne som hodnotila podporu dojčenia na oddelení, ostatné úkony boli však pre mňa rušivé a vyvolávali vo mne pocity napätia až úzkosti z toho, ako zvládnem starostlivosť o dieťa (neustále usmerňovanie zo strany personálu, ako sa mám syna dotýkať, čo robím “nesprávne”, váženie, koľko mliečka sa napil po kojení, že ho nemám nosiť na rukách po chodbe, aby mi nespadol a podobne,) ale aj či som očistkami napríklad nezašpinila posteľnú biezlizeň, nad čím sa dnes už iba pousmejem, no v tej dobe mi to spôsobovalo veľký stres. Ak by som to mala zhrnúť a porovnať, tak v nemocnici som mala pocit, že pokiaľ sa nachádzame v tejto inštitúcii, tak moje dieťa nie je tak celkom moje a že nemám plnú kontrolu nad tým, čo s ním bude personál robiť bez môjho zvolenia. Tieto rušivé elementy doma odpadli a ja som sa mohla naplno venovať deťom a odpočívať vtedy, keď som to práve potrebovala a koľko som potrebovala. Príchod nového člena do našej rodiny bol tak plynulý a samozrejmý, všetko prebiehalo automaticky a hladko, nezaznamenali sme v súvislosti s touto udalosťou žiadne psychické vypätie v rodine. Práve naopak, považujem toto šestonedelie za jedno z najkrajších a najpokojnejších období v mojom živote a som veľmi vďačná, že sme mohli takúto udalosť prežiť spoločne s mužom a oboma deťmi.
Elenka Hutton
1. Aká bola tvoja motivácia na ambulantný pôrod
Ambulantný pôrod som neplánovala. Keďže som sa po pôrode cítila dobre a aj môj synček bol zdravý ako buk, nevideli sme dôvod ostávať v pôrodnom dome dlhšie, ako bolo nevyhnutné. Synček sa narodil o 02:47 hodine nadránom, do 6:00 hodiny sme boli aj s manželom na pôrodej sále, potom sme sa šli vyspať – ja so synčekom na izbu v pôrodnom dome a novopečený otecko domov. O 12:00 hodine sa môj manžel vrátil a o 18:00 hodine sme šli všetci spolu domov. Personál pôrodného domu bol trochu prekvapený, keďže predtým som im povedala, že tam chcem ostať pár dní, ale keďže tam je normálne rodiť ambulantne, rýchlo všetko pripravili na prepustenie a hneď sme mohli ísť. Na druhý deň ráno k nám prišla pôrodná asistentka skontrolovať stav môj aj môjho synčeka a potom k nám chodila približne každý druhý deň.
2. Aké pozitíva, prípadne negatíva, si si odniesla z tohto rozhodnutia?
Odniesla som si len samé pozitíva. Vyhovovalo mi, že sme po pôrode boli hneď doma. Mali sme nerušený bonding a súkromie, naša rodina mala šancu sa nerušene spoznávať. Vyhovoval nám individuálny prístup pôrodnej asistentky v domácnosti. Bolo to bezpečné a pokojné. Nemusela som sa báť, že mi synček chytí nejakého nemocničného bacila, že mi ho niekto okašle, nemuseli sme sa prispôsobovať režimu oddelenia a iným deťom a mamičkám. Nevidím žiadne negatíva.
Monika Polakovičová
1. Aká bola tvoja motivácia na ambulantný pôrod
Nemala som dobré skúsenosti z predchádzajúcich pôrodov, hlavne s oddelením šestonedelia. Musela som strážiť svoje dieťa ako policajt, byť stále v strehu, to ma veľmi vyčerpávalo. Personál zaobchádzal s deťmi ako s kusmi mäsa. Bola som unavená, nebrali ohľad ani na rodičky ani na detičky, veľmi vyrušovali. Nechcela som znova striehnuť napr. či zaočkujú, či dajú cumeľ alebo fľašu a riešiť úplne nepodstatné veci, napríklad kto mi postráži dieťa, keď chcem ísť na toaletu, alebo sa osprchovať. Chcela som byť v pohodlí domova, nie na nemocničnej úzkej posteli. Chcela som mať bábo pri sebe v posteli. Nebáť sa, že zašpiním očistkami posteľné prádlo. Necítim dôveru v nemocnice a lekárov. Chcela som byť hneď s mojimi deťmi, manželom, s mojou rodinou. Moja mladšia dcérka mala 19 mesiacov, keď sa najmladšia narodila. Viem ako to bolo so staršou, čo mala 4 a pol roka, keď som bola so strednou v nemocnici. Nemohli sme si všetci na seba zvyknúť. Teraz to bolo jednoduchšie, hlavne po psychickej stránke. Cítila a cítim sa s nimi fantasticky a v pohode. A keďže u nás na Slovensku nie sú vytvorené podmienky na pôrod doma (nemám v blízkom okolí nikoho, kto by do toho šiel so mnou a hlavne už skúseného v domácom pôrode), čo by mi vyhovovalo najviac, tak som si zvolila aspoň takúto postupnosť.
2. Aké pozitíva, prípadne negatíva, si si odniesla z tohto rozhodnutia?
Jediné negatívum bolo to, že som sa musela rýchlo začleniť do chodu domácnosti, nemohla som si pospať, ako by som potrebovala (nemám tu babky, čo by pomohli, na všetko sme sami s manželom a našimi priateľmi, čo majú tiež svoje rodiny) – ale to by som nemohla ani v nemocnici, buď plakali iné deti, alebo chrápala spolubývajúca, alebo ma vyrušoval personál. Oddychovať som mohla.
Pozitíva? Bola som pokojná, vyrovnaná, šťastná, spokojná, sama som si ordinovala homeopatické lieky podľa toho, čo som práve potrebovala. Využívala som moju čistú toaletu a sprchu. Mohla som ležať v našej veľkej posteli a zmestili sme sa tam všetci piati. Deti si rýchlo zvykli na malého človiečika, nebola som dlho od nich preč, len jednu noc. Tešili sa na mňa a bábo. Prišli po nás krásne vyobliekané. Začínali sme všetci spolu. Moju 19 mesačnú dcérku som ešte dojčila, takže mi odsala hneď z pŕs mlieko, ktoré neodsalo bábätko. Bolo to skvelé . Ak k nám bude chcieť prísť ešte taký malý anjelik, chcela by som ho porodiť doma a ten úplný začiatok jeho života prežiť s mojou rodinou.
