Ráno 5:20 hod. Nemôžem spať. Dnes je veľký deň. Nakrúcame reklamný spot o popôrodnom kontakte medzi ženou a dieťaťom – bondingu. Do štúdia prichádzame o 7:45. Diana dojčí, maskérka líči, zvukár chystá mikrofón, osvetľovači osvetľujú. (Žiada sa mi napísať, že „stírače stírají“, ale to je z iného filmu.) Káble, plienky, šminky, svetlá, kostýmy. Chystám občerstvenie, krájam chlebíčky, zákusky, pomáham s natiahnutím plachty do postieľky a žehlím prvý kostým. Pod svetlami je asi tak 50 stupňov Celzia Napriek tomu zatvárame dvere na ateliéri, zaťahujeme ťažké čierne závesy, potrebujeme ticho a celý deň rovnaké osvetlenie. Akcia.
Obraz prvý
Pôvodný scenár
Bábätko zavinuté v zavinovačke leží v nemocničnej postieľke. Kamera sa približuje.
Skutočnosť
Mesačného Jonatána ukladá mama Diana do postieľky. Ja ho uväzujem do zavinovačky iba jemne, on ešte v zavinovačke nikdy nebol, nechcem ho stresovať. Klapka. Jonatán nespí. Kričí, volá mamu. Zúfalo sa myká, vykopáva nožičky zo zavinovačky.
Režisérka: „Stop! Diana, pokojne ho utíš, o chvíľu pokračujeme.“
Pokus číslo dva: Diana ukladá Jonatána do postieľky. Ja s režisérkou Máriou ho so slovami: „ Prepáč nám to, zlatíčko, bude to trvať iba chvíľočku“ uväzujeme o máčny mak silnejšie. Klapka. Jonatán protestuje, nechce ležať zavinutý v postieľke, nechce byť sám, kričí, neúnavne narieka. Sem-tam očkom hodím na Dianu a obdivujem ju, isto nie je ľahké dívať sa a nezasiahnuť. Po natočení obrazu na Jonatána všetci voláme: „ Ďakujeme ti. Prepáč nám to, prepáč nám to.“ Diana ho ide upokojiť. Zamýšľame sa nad tým, koľko sme asi my všetci takto plakali v postieľkach na novorodeneckom oddelení. Oddelení – od mamy. Plakali až do spánku z vyčerpania.
Obraz druhý
Pôvodný scenár
Matka v kontakte s dieťatkom, neha, objímanie, pohľad z očí do očí, dotyky.
Skutočnosť
Jonatán vo chvíli, ako vojdú na pľac, začne kričať odušu. Asi si pamätá reflektory. Diana ho odchádza upokojiť. Volíme náhradu. Pred kamery prichádza Monika s dcérkou Elianou. Elianka sa najskôr díva do kamery, čo by nemala, potom plače a oblizuje si päste na rukách. Chce sa nadojčiť a spať. Monika odchádza dojčiť a uspávať.
Zaujímavé zážitky nás čakajú aj so staršími deťmi. Niektoré sa hanbia, iné namiesto na mamu sa úporne dívajú do kamery. Odmietajú sa pozrieť na mamu, mrnčia, plačú, odbiehajú z pľacu so slovami: Tatoooooo!“ Nakoniec, po zvolení rôznych fínt ale každé dieťatko spolupracuje. Vznikajú zábery plné nehy, radosti, obrazov vzťahu a interakcie medzi mamou a dieťatkom.
Pôvodný zámer
Ticho v štúdiu
Skutočnosť pred štúdiom
- Pred dverami sa niekto rozpráva – poprosíme o ticho.
- Pred dverami niekto telefonuje, výskajú deti – posielame ich telefonovať a výskať trošku ďalej odo dverí.
- Na susednom pozemku hučí bager – pán zvukár konštatuje, že budú mať čo čistiť na zvukovom zázname.
- Po ulici ide auto, z ampliónu sa ozýva známe: „Vážení občaniaaaa. Kožky. Kožeeeee, staré periee, vykupujemeee“- počkáme, kým odíde.
Skutočnosť v štúdiu
- Navštívi nás obrovská mucha, mäsiarka. Režisérka sa pýta: „Pán zvukár, máme tu muchu. Nevadí?“ Zvukár: „Nevadí.“ Počas natáčania mucha robí okružné oblety okolo ženy, ktorú práve sníma kamera. Zvukár: „Vadí“. Režisérka: „Stop. Ideme zabíjať muchu.“ Ako zabiť muchu v štúdiu vysokom asi tak 6 metrov? V duchu počítam, koľko fliaš biolitu pôjdem kúpiť. Otvárame dvere. Všetky oči hľadajú tú potvoru. Aáááá tu je, iba meter odo mňa. Prstom jej ukazujem cestu k dverám. Mucha telepaticky poslúcha naše priania a vylieta cez dvere von. Niekto dodá, že šla po posily.
- maskérke padá hrebeň
- dieťa v zákulisí zaplače alebo vykríkne
- odložená plastová fľaša praskne v najdôležitejšej chvíli rozhovoru
Pôvodný zámer
Žena vraví o svojom zážitku z bondingu.
Skutočnosť
Režisérka stojaca za kameramanom sa tichým a pokojným hlasom pýta žien na ich skúsenosti s bondingom: „Zavri oči a vráť sa do tej chvíle… Keď to budeš mať precítené, otvor oči a popíš nám dvoma vetami, ako si sa cítila, aké to bolo, keď si mala svoje dieťatko hneď po pôrode na sebe“. Ženy otvárajú občas zaslzené oči. Z úst žien, ktoré prišli ráno i ktoré prišli , vychádzajú identické vety: „ To sa nedá popísať slovami.“ „ Bolo to nádherné.“ „ Láska.“ „ Bolo to prekrásne, bol taký nežnučký, voňavučký.“ „Každá žena by to mala zažiť.“ atď. Zaplavuje ma dojatie a pocit veľkej vďaky.
Celý deň natáčania
Veľa trémy, potu, trpezlivosti, práce. Nádherných záberov matiek a ich detí. Bude z čoho vyberať. Výsledkom bude 30-sekundový spot. Aká smola, že nie 30- minútový. Už teraz sa teším na výsledok. Ako poznám Máriu Martiniakovú, máme sa na čo tešiť všetci.
Za tím Ženských kruhov ďakujem tiež
Diana Fabiánová a Jonatán účinkovanie
Simona Honzáková a Amélia účinkovanie
Monika Sučáková a Eliana účinkovanie
Alexandra Šulková Slušná a Damián účinkovanie
Ivana Velšicová a Matúš účinkovanie
Zuzana Gavulová & Peter Frolo zapožičanie ateliéru
Lenka Garajová & Miriam Šichmanová zapožičanie detské oblečenie MILE
Zuzana Bernáthová rekvizita – postieľka
Júlia Jurinová kostýmová výtvarníčka
Diana Brocko masky a kostýmy
Eva Sekerešová grafická spolupráca
Jozef Martiniak osvetľovač
KB Shop & Karol Bohrn zapožičanie svetiel a hlavný osvetľovač
Martin Hasák hudba
Vladimír Slaninka záznam zvuku
Mária Kodčíková zvuková postprodukcia
Bronislava Brtáňová farebné korekcie
Richard Chomo dramaturgia a strih
Matej Šomrák kameraman
Mária Martiniaková produkcia, scenár a réžia
Eleonóra Zubová catering
Novorodenecké oddelenie Trnavskej nemocnice zapožičanie kostýmu pre Jonatána
Gabika, nadherne napisane…samozrejme, videa su uzasne, ale dakujem ti aj za to, ako si nam priblizila pozadie natacania. Ked som prvykrat uvidela tieto spoty v televizii, az mi srdce poskocilo, tusila som hned, kto je za tym 😀 Vdaka, ze robis osvetu bondingu, snad aj vdaka tymto spotom sa situacia na Slovensku dokaze posunut zasa o krocik dalej a ovela viac zien zazije ten nadherny, neopakovatelny a jedinecny pocit z prirodzeneho porodu. Ta scena s postielkou s placucim dietatkom trha srdce..velmi silna scena a ja sa nemozem ubranit pocitu smutku, ze aj takto travili moje deti chvilky “adaptacie” v nemocnici. Nastastie doma uz nie.