Ako bolo? TV a rozhlas

Ako sme nakrúcali spot o bondingu

Ráno 5:20 hod. Nemôžem spať. Dnes je veľký deň. Nakrúcame reklamný spot o popôrodnom kontakte medzi ženou a dieťaťom – bondingu. Do štúdia prichádzame o 7:45. Diana dojčí, maskérka líči, zvukár chystá mikrofón, osvetľovači osvetľujú. (Žiada sa mi napísať, že „stírače stírají“, ale to je z iného filmu.) Káble, plienky, šminky, svetlá, kostýmy. Chystám občerstvenie, krájam chlebíčky, zákusky, pomáham s natiahnutím plachty do postieľky a žehlím prvý kostým. Pod svetlami je asi tak 50 stupňov Celzia Napriek tomu zatvárame dvere na ateliéri, zaťahujeme ťažké čierne závesy, potrebujeme ticho a celý deň rovnaké osvetlenie. Akcia.

Obraz prvý

Pôvodný scenár

Bábätko zavinuté v zavinovačke leží v nemocničnej postieľke. Kamera sa približuje.

Skutočnosť

Mesačného Jonatána ukladá mama Diana do postieľky. Ja ho uväzujem do zavinovačky iba jemne, on ešte v zavinovačke nikdy nebol, nechcem ho stresovať. Klapka. Jonatán nespí. Kričí, volá mamu. Zúfalo sa myká, vykopáva nožičky zo zavinovačky.

Režisérka: „Stop! Diana, pokojne ho utíš, o chvíľu pokračujeme.“

Pokus číslo dva: Diana ukladá Jonatána do postieľky. Ja s režisérkou Máriou ho so slovami: „ Prepáč nám to, zlatíčko, bude to trvať iba chvíľočku“ uväzujeme o máčny mak silnejšie. Klapka. Jonatán protestuje, nechce ležať zavinutý v postieľke, nechce byť sám, kričí, neúnavne narieka. Sem-tam očkom hodím na Dianu a obdivujem ju, isto nie je ľahké dívať sa a nezasiahnuť. Po natočení obrazu na Jonatána všetci voláme: „ Ďakujeme ti. Prepáč nám to, prepáč nám to.“ Diana ho ide upokojiť. Zamýšľame sa nad tým, koľko sme asi my všetci takto plakali v postieľkach na novorodeneckom oddelení. Oddelení – od mamy. Plakali až do spánku z vyčerpania.

Obraz druhý

Pôvodný scenár

Matka v kontakte s dieťatkom, neha, objímanie, pohľad z očí do očí, dotyky.

Skutočnosť

Jonatán vo chvíli, ako vojdú na pľac, začne kričať odušu. Asi si pamätá reflektory. Diana ho odchádza upokojiť. Volíme náhradu. Pred kamery prichádza Monika s dcérkou Elianou. Elianka sa najskôr díva do kamery, čo by nemala, potom plače a oblizuje si päste na rukách. Chce sa nadojčiť a spať. Monika odchádza dojčiť a uspávať.
Zaujímavé zážitky nás čakajú aj so staršími deťmi. Niektoré sa hanbia, iné namiesto na mamu sa úporne dívajú do kamery. Odmietajú sa pozrieť na mamu, mrnčia, plačú, odbiehajú z pľacu so slovami: Tatoooooo!“ Nakoniec, po zvolení rôznych fínt ale každé dieťatko spolupracuje. Vznikajú zábery plné nehy, radosti, obrazov vzťahu a interakcie medzi mamou a dieťatkom.

Pôvodný zámer

Ticho v štúdiu

Skutočnosť pred štúdiom

  • Pred dverami sa niekto rozpráva – poprosíme o ticho.
  • Pred dverami niekto telefonuje, výskajú deti – posielame ich telefonovať a výskať trošku ďalej odo dverí.
  • Na susednom pozemku hučí bager – pán zvukár konštatuje, že budú mať čo čistiť na zvukovom zázname.
  • Po ulici ide auto, z ampliónu sa ozýva známe: „Vážení občaniaaaa. Kožky. Kožeeeee, staré periee, vykupujemeee“- počkáme, kým odíde.

Skutočnosť v štúdiu

  • Navštívi nás obrovská mucha, mäsiarka. Režisérka sa pýta: „Pán zvukár, máme tu muchu. Nevadí?“ Zvukár: „Nevadí.“ Počas natáčania mucha robí okružné oblety okolo ženy, ktorú práve sníma kamera. Zvukár: „Vadí“. Režisérka: „Stop. Ideme zabíjať muchu.“ Ako zabiť muchu v štúdiu vysokom asi tak 6 metrov? V duchu počítam, koľko fliaš biolitu pôjdem kúpiť. Otvárame dvere. Všetky oči hľadajú tú potvoru. Aáááá tu je, iba meter odo mňa. Prstom jej ukazujem cestu k dverám. Mucha telepaticky poslúcha naše priania a vylieta cez dvere von. Niekto dodá, že šla po posily.
  • maskérke padá hrebeň
  • dieťa v zákulisí zaplače alebo vykríkne
  • odložená plastová fľaša praskne v najdôležitejšej chvíli rozhovoru

Pôvodný zámer

Žena vraví o svojom zážitku z bondingu.

Skutočnosť

Režisérka stojaca za kameramanom sa tichým a pokojným hlasom pýta žien na ich skúsenosti s bondingom: „Zavri oči a vráť sa do tej chvíle… Keď to budeš mať precítené, otvor oči a popíš nám dvoma vetami, ako si sa cítila, aké to bolo, keď si mala svoje dieťatko hneď po pôrode na sebe“. Ženy otvárajú občas zaslzené oči. Z úst žien, ktoré prišli ráno i ktoré prišli , vychádzajú identické vety: „ To sa nedá popísať slovami.“ „ Bolo to nádherné.“ „ Láska.“ „ Bolo to prekrásne, bol taký nežnučký, voňavučký.“ „Každá žena by to mala zažiť.“ atď. Zaplavuje ma dojatie a pocit veľkej vďaky.

Celý deň natáčania

Veľa trémy, potu, trpezlivosti, práce. Nádherných záberov matiek a ich detí. Bude z čoho vyberať. Výsledkom bude 30-sekundový spot. Aká smola, že nie 30- minútový. Už teraz sa teším na výsledok. Ako poznám Máriu Martiniakovú, máme sa na čo tešiť všetci.

Za tím Ženských kruhov ďakujem tiež

Diana Fabiánová a Jonatán účinkovanie
Simona Honzáková a Amélia účinkovanie
Monika Sučáková a Eliana účinkovanie
Alexandra Šulková Slušná a Damián účinkovanie
Ivana Velšicová a Matúš účinkovanie

Zuzana Gavulová & Peter Frolo zapožičanie ateliéru
Lenka Garajová & Miriam Šichmanová zapožičanie detské oblečenie MILE
Zuzana Bernáthová rekvizita – postieľka

Júlia Jurinová kostýmová výtvarníčka
Diana Brocko masky a kostýmy
Eva Sekerešová grafická spolupráca
Jozef Martiniak osvetľovač
KB Shop & Karol Bohrn zapožičanie svetiel a hlavný osvetľovač
Martin Hasák hudba
Vladimír Slaninka záznam zvuku
Mária Kodčíková zvuková postprodukcia
Bronislava Brtáňová farebné korekcie
Richard Chomo dramaturgia a strih
Matej Šomrák kameraman
Mária Martiniaková produkcia, scenár a réžia

Eleonóra Zubová catering
Novorodenecké oddelenie Trnavskej nemocnice zapožičanie kostýmu pre Jonatána

 

O autorke

Gabriela Janovičová

1 komentár

  • Gabika, nadherne napisane…samozrejme, videa su uzasne, ale dakujem ti aj za to, ako si nam priblizila pozadie natacania. Ked som prvykrat uvidela tieto spoty v televizii, az mi srdce poskocilo, tusila som hned, kto je za tym 😀 Vdaka, ze robis osvetu bondingu, snad aj vdaka tymto spotom sa situacia na Slovensku dokaze posunut zasa o krocik dalej a ovela viac zien zazije ten nadherny, neopakovatelny a jedinecny pocit z prirodzeneho porodu. Ta scena s postielkou s placucim dietatkom trha srdce..velmi silna scena a ja sa nemozem ubranit pocitu smutku, ze aj takto travili moje deti chvilky “adaptacie” v nemocnici. Nastastie doma uz nie.

Napíšte komentár