Prinášame svedectvo Jarky, s ktorou sme urobili rozhovor. Z jej rozprávania sme vyskladali nasledujúci príbeh, ktorý je poprepletaný Jarkinými vyjadreniami, tým ako prežívala a vnímala to, čo sa dialo v nemocnici. Pôrod bol vyvolávaný. O vyvolávaní mala Jarka podľa vlastných slov naivné predstavy. Myslela si, že príde, v rovnaký deň porodí a bude s bábätkom. Bolo to spôsobené aj tým, že nedostala žiadne informácie o tom, ako bude vyvolávanie prebiehať, ani ako dlho môže trvať. Pôrod nakoniec trval dlhých päť dní, od pondelka do piatka.
Nekonečný pôrod
Prvý deň dostala v nemocnici Prostin ale nič sa nedialo. Druhý deň hneď ráno ju vyšetril primár. Vyšetrenie bolo omnoho bolestivejšie ako zvyčajne, primár sa pravdepodobne pokúšal bez dovolenia urobiť Hamiltonov hmat. Bolesť Jarku zaskočila, no nemala možnosť sa brániť ani ohradiť, keďže vopred ju primár neupozornil ani jej nevysvetlil aké vyšetrenie jej presne robí. Znova dostala prostínové tablety. Tento krát sa v priebehu dňa spustili aj nepravidelné kontrakcie.
Napriek kontrakciám sa druhý deň opäť nič zásadné nedialo, no v noci už Jarka nedokázala spať. Na tretí deň ráno nasledovalo znova veľmi bolestivé a dlhé vyšetrenie. Jarka odhaduje, že mohlo trvať tak dve až tri minúty a bolesť sa vystupňovala natoľko, že sa snažila chrániť rukou.
Niečo sa tam snažil spraviť. To nebolo také klasické gynekologické vyšetrenie ako keď vás doktorka pozrie odspodu. On tam doslova tú ruku vrazil. Bolo to veľmi bolestivé. Človek sa nemá ako brániť. Bola tam aj sestrička a tá mi povedala, že aby som dala tú ruku preč, že nech nechám pána doktora robiť jeho robotu a nech som kľudná. Snažila som sa predýchať tú bolesť. Primár mi ešte tak povedal, že on za to nemôže, že ja neviem porodiť. Nič mi nepovedali. On to jednoducho spravil ako nejakú rutinu, že prišla ďalšia, proste vylezie, zlezie, ďalšia príde, že vylezie, zlezie…
Prešla ďalšia noc, počas ktorej Jarka nedokázala kvôli kontrakciám zaspať. Cez deň znova dostala tabletky na vyvolanie pôrodu. Kontrakcie boli už také silné, že kvôli bolesti nevládala ani dýchať a k tomu všetkému ešte aj zvracala. V takomto stave bola po dvoch prebdených nociach veľmi vyčerpaná. Zástupca primára jej po vyšetrení oznámil, že po štyroch dňoch vyvolávania pôrodu sa otvorila o centimeter. Keď to Jarka počula, pocítila zúfalstvo. Pôvodne si želala rodiť vaginálne, no v stave, v akom sa nachádzala už ďalej nevládala. Službukonajúci personál jej povedal, že počkajú do ďalšieho rána ako sa bude situácia vyvíjať ďalej.
Už som mala kontrakcie aj každých päť minút a menej. Ja som tie kontrakcie mala aj intenzívne, aj silné, aj často ale neotvárala som sa. Proste tam dole sa nič nedialo. Ešte jedna sestrička bola na mňa na začiatku trošku taká oprsknutá, ale potom aj ona zbadala, že už nie je dobre. Tak potom ona bola pri mne a starala sa o mňa. A ona mi ešte tak hovorí, že viete, keď vám nie je dobre, uvidíte čo vám ráno povie doktor. Nepite už ani vodu, ani nič, že ak by to naozaj skončilo tou sekciou, aby som sa na to pripravila.
Pocit osamotenia
Jarka mala pocit, že je ponechaná napospas nepostupujúcemu pôrodu, že jej nikto nie je ochotný pomôcť. Počas vyšetrenia lekára prosila, aby jej spravili sekciu, no dostalo sa jej výsmechu, že je „pohodlná porodiť“. Bez opýtania jej lekár praskol plodovú vodu a povedal sestričke, aby jej dali infúzie.
Bola som na koze, tak mi na silu praskol vodu. Vytiahol taký predmet, ktorý pripomínal polovicu z nožníc, také ostré a to do mňa pichol. Ešte tak som si dala ruky, že som sa bránila, ale to sa nedá. Môj muž tam vtedy so mnou nebol. On bol vonku, ku mne ho nepustili. Takže mi nasilu praskol vodu, tá bola v poriadku. A potom ako som zliezla taká slabá dole, doktor hovorí ešte sestričkám, že „Dajte ju na infúziu“. A to som už proste vedela, že mi idú dať oxytocín. Ale mne nič nepovedal, ani názov, ani nič. Rozprával sa iba so sestričkou. Tam sa proste nikto s nikým normálne nerozprával. Nikto nikomu nič normálne nepovedal. Ja osobne som sa tam cítila, ako nejaký dobytok. Proste, že nejako ju odrodiť a nech ide preč, nech ide ďalšia.
Jarka zažívala také bolesti, že si už pýtala aj epidurálku, len aby si na chvíľu mohla oddýchnuť. Tú jej ale odmietli tiež. Ponúkli jej rajský plyn, no ten jej vôbec nepomáhal. Poprosila teda sestričku, nech jej aspoň nachvíľu vypne oxytocínovú infúziu, pretože už nevládze a veľmi si potrebuje oddýchnuť. Od bolesti a únavy už strácala vedomie.
Kontrakcie som už mala také silné, že mi praskol kĺb v pravej nohe a sestrička sa zľakla, že sa niečo stalo a privolali inú lekárku. Tá ma vyšetrila a zistila, že hoci sa neotváram, malý sa už tak veľmi tlačí von, že mu vznikal pôrodný nádor na hlavičke. Po pôrode aj bolo vidno otlačené prsty lekárky na hlavičke po vyšetrení
Prítomná lekárka vyhodnotila situáciu ako kritickú a rozhodla, že je potrebný akútny cisársky rez. Jarka pocítila úľavu, že jej konečne pomôžu ukončiť to trápenie.
Bola som na tom vozíku, ktorým ma odvážali na sálu. Zástupca primára si nás počkal a povedal mi: „Tak už ste spokojná? Už ste dosiahli čo ste chceli?“, A ja taká oblbnutá mu hovorím, že áno ďakujem, že mi konečne pomôžete. Ešte som mu teda poďakovala. Lebo ja som vôbec nechápala, mne to všetko až dodatočne došlo, že aký on bol vlastne ku mne hnusný.
Narodenie
Jarkin synček sa narodil v poriadku, no počas cisárskeho rezu sa vyskytli komplikácie a trvalo pomerne dlho, kým sa podarilo zastaviť krvácanie z maternice. Synčeka teda videla iba na chvíľku, na pôrodnej sále. Keď ho niesla sestra ukázať Jarke, tak sa zamotala do káblov a skoro s ním spadla. Jarka sa vtedy veľmi preľakla že jej syn sestre vypadne z rúk. Našťastie to ustála. Po pôrode, keď ležala na JISke, tak sa pri nej zastavil ešte zástupca primára a namiesto toho, aby Jarku informoval o jej zdravotnom stave, prípadne o problémoch, ktoré počas pôrodu nastali, jej začal robiť výčitky.
Prišiel za mnou zástupca primára a začal mi rozprávať, že on potom neskôr ešte príde za mnou a on mi vysvetlí, ako som ja svojim konaním ohrozila nemocnicu, ich ako doktorov. Pretože on sa mi pred tou operáciou ešte vyhrážal, že ak sa mi niečo stane, tak ich môj muž zažaluje a že oni nechcú mať s tým problémy. Ja som tam ležala po tej sekcii, ešte som ani poriadne nevnímala a on tam už na mňa takto išiel. V tej pôrodnici to bolo veľmi ťažké.
Jarka spomína na pôrod s plačom. Cítila sa tak, že nikto jej nepomohol, nikto sa nezaujímal o to, ako sa skutočne cíti keď personálu hovorila, že už nevládze. Pôvodne veľmi chcela rodiť vaginálne, no nie za cenu úplného vyčerpania. Na štvrtý deň už premýšľala aj nad tým, že podpíše reverz a odíde do inej nemocnice, kde jej konečne pomôžu, no bála sa, že by mohli po ceste nastať nejaké komplikácie a ohrozila by tým svoje dieťa alebo seba. V nemocnici sa teda cítila ako v pasci, hoci to bolo miesto, kam išla pôvodne s pocitom, že môže dôverovať zdravotníckemu personálu. Po tomto zážitku zostala však jej dôvera veľmi naštrbená. Následky pociťuje na svojom psychickom rozpoložení dodnes.
Toto sa dialo v pôrodnici. Ale to si nikto nevie predstaviť, že čo je to potom doma. Viete, keď tí ľudia zostanú potom sami. Lebo aj na tom dieťati sa to nejako podpíše, aj na tej žene, aj na tom mužovi a všetko dokopy. To nikto nevie, čo je potom proste doma, že aké je to doma strašne ťažké. Keď niekto niečo takéto prežije, aké je náročné vytvoriť si nejaký vzťah k tomu dieťaťu a starať sa oň, lebo… Tí doktori si to možno nejako odfajknú, že dobre, porodili sme ju, už nejako porodila a teda dostanem za to peniaze, je to moja robota, dostanem za to výplatu, tak malý žije, ona žije, tak sme vlastne všetko spravili dobre. Ale čo je ďalej, to už nikto nevidí, to sú potom strašne nešťastné životy. A to chcem ešte povedať, že tá tehotná žena si proste nepomôže. Vy si nepomôžete keď sa už bojíte o seba, bojíte sa o dieťa. Chcete konečne porodiť, nech sa dieťa proste narodí zdravé, nech sa niečo nestane… A vám niekto v takom stave povie, že nie, že vy ste pohodlná porodiť, proste my vám nepomôžeme. Tak to bolo pre mňa strašné.
Aby to nemuseli zažívať iné ženy
Počas toho, ako Jarka rozpráva svoj príbeh je cítiť, že najviac ju mrzí, čo musia zažívať ženy po takomto pôrode, keď sa necítia psychicky dobre. Sama už ďalšie deti neplánuje, hoci pôvodne si želala mať dve deti. Predstava, že by bola znova vystavená situácii, v ktorej jej nikto nepomôže a ktorú nebude mať pod kontrolou, je pre ňu desivá.
Ja to už v živote nechcem zažiť. Už nechcem mať druhé dieťa, ja som to povedala rovno aj v nemocnici, že už nehrozí proste mať druhé dieťa. Po tomto, čo som zažila, proste nie. Viete, čo je strašné? Že som tehotná, mám dieťa, veď vďaka tomu sme všetci tu. A niekto ide za toto ubližovať ženám za to, že proste dokážu ten život dať? Potom som si aj hovorila, že čo sú to aj za doktori, ako sa môžu takto správať? Veď oni tiež majú matky a ich matky tiež museli porodiť. A je mi to veľmi ľúto, keď si pomyslím na tie ženy, ktoré zažili niečo podobné alebo aj na tie rodiny, v ktorých sú tie ženy na tom psychicky zle. Veď aj to bábätko potrebuje starostlivosť. Ja som v podstate bola týždeň v bolestiach, nakoniec som skončila aj tak s dorezaným bruchom, s veľkou ranou. To nepochopí nikto, kým to nezažije.
Jarka
