Spontánny potrat Svedectvá

Bez šance na prežitie

Napísal/a
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

V čase keď som otehotnela, mala som už 1,5 ročného syna. Na druhé bábätko sme sa tešili, plánovali sme aspoň tri deti. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, prvý ultrazvuk v 12 týždni tehotenstva dopadol dobre. V 16 týždni tehotenstva som absolvovala AFP testy na zistenie vrodených vývojových vád z krvi, tiež vyšli dobre. Nemala som ani žiadne tehotenské problémy okrem miernych nevoľností. Na morfologický ultrazvuk v 20 týždni tehotenstva sme šli spolu s manželom do súkromného centra, aby sme sa prípadne spolu dozvedeli, či to bude chlapček alebo dievčatko.

Tam nás však čakal šok – už aj ja, neskúsená, som na monitore videla, že bábätko má zvláštny tvar hlavičky. Lekár sa začal vypytovať, či som už bola na ultrazvuku, na AFP testoch a aké tam boli výsledky. Vraj naše bábätko má vadu, ktorú mal zistiť môj lekár už pri prvom ultrazvuku. Vtedy však nič nebolo vidieť, alebo lekár nemal dostatok skúseností aby to rozpoznal.

Dozvedeli sme sa, že naše bábätko má veľmi zriedkavú vadu, anencefáliu.  Encefália je telesná vada, pri ktorej sa dieťatku nevyvíja mozgová časť hlavy. Dieťatku sa vyvíjajú len zbytky mozgu a lebky, celá hlava je silne deformovaná a mozgová časť takmer úplne chýba. Pri tejto vade nie je nijaká šanca na prežitie, keďže poškodený mozog nedokáže po pôrode zabezpečovať životné funkcie. Asi tretina bábätiek zomiera ešte počas tehotenstva, tretina neprežije pôrod a zvyšná tretina zomiera krátko po pôrode (obvykle niekoľko minút, zriedkavo až niekoľko dní). Lekár nás informoval celkom slušne, snažil sa byť aspoň trochu empatický. Povedal, že jediná možnosť je vyvolať pôrod a napísal mi papiere do nemocnice, kam som mala nastúpiť o 6 dní. Nijakú inú možnosť nespomínal, bolo preňho úplne samozrejmé, že pôjdem na potrat.

Rozhodnutie

Nasledujúcich niekoľko dní sme s mužom preplakali, boli sme úplne paralyzovaní. Večer pred nástupom do nemocnice som zavolala kamarátke, aby som sa jej zverila. Okamžite prišla k nám a po niekoľkohodinovom rozhovore, plnom sĺz, mi povedala, že má pocit, že ja na ten potrat nechcem ísť. Bola to pravda, ale keďže som netušila, že mám aj inú možnosť, vôbec som nebola schopná si to pripustiť – až keď to takto nahlas pomenovala kamarátka. Odrazu mi to bolo všetko jasné, a mužovi takisto.

Teraz spätne sa to zdá nepochopiteľné, že sme sami neprišli na to, že nechceme naše bábätko zabiť, ale v tej situácií to človeku príliš nemyslí a keď vám lekár povie, že iná možnosť nie je, jednoducho tomu uveríte. A tak sme sa rozhodli, že do nemocnice nenastúpim. Namiesto toho som šla ku svojmu gynekológovi, aby som ho oboznámila so situáciou. Ten na mňa nakričal, či som nejaká „sekťáčka“, či chcem zomrieť kvôli “takému nepodarku”, či som taká sprostá, že si myslím že ten mozog zázračne dorastie a ešte kopu ďalších nechutností. Dal mi žiadanku na psychiatrické vyšetrenie, vraj som z toho zbláznila.

Vyhrážal sa mi, že keď nepôjdem na potrat, čoskoro z toho tehotenstva budem mať vážne problémy a budem si ich musieť platiť sama, lebo poisťovňa mi to nepreplatí. Odišla som odtiaľ s plačom, rovno som si vzala papiere že odchádzam k inému lekárovi. Zohnať iného lekára však bol problém, v polovici tehotenstva, ešte k tomu takého… obišla som štyroch ďalších, každý ma len posielal na potrat, bez toho ma za pacientku nevezme. Zakaždým som si vypočula viac, alebo menej slušné verzie toho istého, čo mi už nakričal môj pôvodný lekár. Nakoniec som teda ku žiadnemu lekárovi nechodila.

Hrozné boli tiež reakcie okolia, našli sa tri kamarátky, ktoré to zobrali dobre, okrem nich len moji rodičia a sestra. Ostatní sa nám často radšej vyhýbali, s niektorými dovtedy blízkymi ľuďmi sme sa odvtedy nestretli. Väčšina nás odsudzovala ako egoistov, zbabelcov, fanatických veriacich (napriek tomu že sme neveriaci), mnohí si mysleli že čakáme na zázrak. Svokrovci mi povedali, že je ľahké hrať hrdinov keď si môžeme byť istí, že nám také decko zomrie a nebudeme sa oňho musieť starať…

Boli sme v tom s mužom sami

Bolo to veľmi ťažké obdobie nášho života. Rozhodovanie trvalo krátko – ako náhle mi svitlo, že na potrat nemusím ísť, vedela som, že nechcem a nepôjdem.

Nebolo to racionálne rozhodnutie, proste som to tak cítila. Svoje dieťa milujem také, aké je, prijímam ho aj s jeho chybičkou, aj s jeho osudom… Po krátkom rozhodovaní však prišla krutá každodenná realita. Čakanie na smrť, ktorá je blízko, ale neviete ako blízko. Všetci vám hádžu polená pod nohy, nemáte podporu takmer od nikoho, a do toho neustály stres. Žije ešte dieťatko? Čo bude potom, keď zomrie? Ako to vôbec prežijem? Viackrát som rozmýšľala, či by potrat predsa len nebol lepším riešením. Menej by som sa trápila, mohla by som rýchlejšie zabudnúť na to, čo ma stretlo. Až vtedy som sa rozhodovala racionálne – moje dieťa tak či tak zomrie. Ale keď si naňho spomeniem o 10, 20 rokov, budem vždy spomínať aj na to, že som ho vlastne zabila ja. Nie je lepšie sa zozačiatku trápiť viac, ale neskôr spomínať s čistým svedomím?

Naše bábätko zomrelo v 29 týždni tehotenstva, už dva dni sa nehýbalo a mne bolo jasné, že už je to tu. Šla som do nemocnice, kde mi potvrdili, že nežije, navrhli okamžité vyvolanie pôrodu. Odmietla som, šla som domov, trochu som sa prešla a pôrod sa rozbehol v noci sám.

Ráno som sa teda vybrala do pôrodnice, kde som odmietla úplne všetky procedúry, chcela som si to prežiť tak, ako to má byť. Pôrod bol vďaka tomu krásny a veľmi mi pomohol zmieriť sa so stratou dieťatka. Hneď na ďalší deň som na reverz odišla domov. Naše bábätko bol nakoniec chlapček, dostal teda meno Miško, vybavili sme si, aby sme mu mohli spraviť aj malý pohreb. O tri mesiace som už bola znovu tehotná a presne rok po jeho pôrode sa nám narodila dcérka. Spätne som veľmi rada, že som sa rozhodla nepodstúpiť potrat a je mi ľúto, že sa v podobných situáciách táto možnosť voľby ženám vôbec nespomína.

Lucia

O autorke

13 komentárov

  • Obdivujem Vás a ďakujem za takéto statočné mamičky. Keby takých žien bolo viac! Držte sa aj naďalej, ste pre nás mnohých povzbudením.

  • Srdcervúce a krásne zároveň. Milá Lucia, prijmi, prosím, našu úprimnú sústrasť… Urobila si pre Miška krásnu vec. Verím, že Tvoje dve žijúce detičky Ti robia v živote veľkú radosť. :-*

  • Jste první o kom čtu, že měl přesně stejnou diagnozu.
    V roce 2002 jsem poprvé otěhotněla. Zapomněli mi udělat testy na AFP, odběry jsem podstoupila déle, do toho byli vánoce, takže na začátku roku 2003 mi sdělili anencefalii. Končila jsem 19tt!!!!
    Navrhli mi potrat, ale rozhodnutí nechávali na mě. Vysvětlili mi rizika. Nebyla jsem schopná myslet, rozhodnout, byla jsem v šoku. Nakonec po poradě s manželem jsem rovnou zůstala v nemocnici a druhý den mi začali vyvolávat porod. Po 2 neúspěšných dnech mi udělali potrat v narkoze. Byl to chlapeček…
    Pobyt v nemocnici jsem jen probrečela. Vlastně i první dny doma jsem probrečela. Hodně to bolelo. Po 5 měsících jsem otěhotněla znovu. Nyní mám 3 krásné děti. Na to první nikdy nezapomenu…
    Nechápu přístup lékařů!!!! Dle mého Vás musí poučit, vysvětlit Vám rizika, ale Vaše rozhodnutí by měli respektovat!! Hrozný přístup….
    Přeju Vám, at se s tím brzy vyrovnáte, at je bolest menší…

  • som v 16. týždni a vyšli mi nejaké testy zle, ale odmietla som amnicentézu, povedala som rovno lekárovi (našťastie, to zobral normálne), že ak by dieťatku aj niečo zistili, nikdy na žiadny potrat nepôjdem, nemám právo nikomu brať život, nevedela by som sa s tým zmieriť, do konca života by som mala z toho psychickú traumu, cítim a konala by som presne tak ako mamička z príbehu, obdivujem ju..a tak som si teraz poplakala pri mene Miško, lebo my naše bábo tiež tak voláme, hoci nevieme, čo to bude, ale ak chlapec, tak určite Miško 🙂

    PS: o mesiac ideme na morfologické sono, kde by mimali povedať či je všetko ok, potrebujem aspoň toto vyšetrenie, aby som sa trochu upokojila, lebo ma tie výsledky dosť vyplašili, hoci ešte nič nemusia znamenať….

  • Milá moja Gabi, chcem sa Ti poďakovať ako svojej dule, múze a priateľke, ktorá ma sprevádzala celým mojim druhým tehotenstvom, ktorého výsledkom bol nádherný pôrod a najkrajší štart do života mojej dcérky. Od prvej sekundy sme boli stále spolu a vzťah, ktorý medzi nami vznikol bude putom na celý život. Ďakujem Gabike za všetky jej rady, za povzbudenia, za každé milé slovo a každú odpoveď. Keď svietil zelený krúžok na facebooku, vždy som to využila a na druhej strane bola jedna empatická, nápomocná a spriaznená duša. Dula, ktorá ma v sebe obrovskú energiu, dula, s ktorou sme často písali to isté. Dula, zrodená a predurčená pomáhať ženám. Každý máme v živote možnosť stretnúť niekoho, kto nám rozumie. To, že sa poznám s Gabikou, beriem ako dar z nebies. Ženské kruhy robia veľkú prácu. Inšpirujú ženy. Zverejňujú príbehy, vďaka ktorým dávajú nádej ostatným ženám, že pôrod môže byť radostný zážitok. Za ich prácu a za priateľstvo s Gabikou som sa aj ja rozhodla napísať svoj príbeh. Napísala som ho preto, aby som posolstvo ženskosti odovzdávala ďalej. Aby som patrila k tým, čo inšpirovali mňa a ja tak mohla inšpirovať ďalej… Môj príbeh je teda vďakou, obrovskou vďakou všetkým ženám, ktoré som videla, čítala na internete alebo s nimi komunikovala. Ak niečo dosiahne jeden človek, ťažko tomu uveríme. Ja som z každej strany videla, že sa to dá. Vďaka, ženám, ktoré o tom hlasno hovoria. Radostné príbehy môžu vzbudiť aj negatívne pocity u niektorých žien. Nespracované zážitky z pôrodov máme každá. Ja o tom viem verejne hovoriť. Ale nemôžeme za to nikoho obviňovať. Inšpirujme sa. Synček nedostal taký začiatok ako moja dcéra. Ale posúvame sa ďalej. Ak sme to nestihli my ako matky, odovzdajme posolstvo ďalšej generácii, svojim dcéram. Ale aby som neodbočila od toho, čo som chcela týmto príspevkom povedať. Tu teraz v profile čítam o bábätku – cítiaca a vnímajúca ľudská bytosť… Verím v živote na dualizmus. Dobro a zlo, láska a nenávisť, matka a dieťa… Matka a dieťa tvoria však jeden celok. A Gabika je tiež cítiaca a vnímajúca ľudská bytosť. Má také isté vlastnosti ako to bábätko. Teraz som si uvedomila to prepojenie. Preto mi tak veľmi pomohla! Gabika ďakujem! Si predurčená robiť svoju prácu a robíš ju veľmi dobre 🙂

  • je to veľmi smutné, že drobček mal takéto problémy 🙁 ale veľmi si vás vážim pre vaše rozhodnutie.. ja som teraz v 31.týždni a taktiež som bola presvedčená, že nezáleží na tom, čo mi povedia, dieťatko si nechám…veď ten drobček si ma vybral za mamičku, ako by som ho mohla zabiť? našťastie žijem v Írsku, kde sú veľmi veriaci, takže dokonca tu potrat ani nedávajú ako možnosť…pokiaľ viem, urobili by ho len v krajnom prípade, ak by bol ohrozený život matky…

    podľa ultrazvuku je malinká v poriadku, tak som neuveriteľne šťastná a dúfam, že to dotiahneme do úspešného konca a nového začiatku 😉

    prajem veľa síl všetkým ženám, ktoré majú zlé výsledky, aby boli silné a aby to zvládli…

  • tak 30. júna 2013 sa nám narodil krásny a zdravý Miško, nikdy sa netreba vzdávať a asi je lepšie veriť svojej intuícii, citom, pocitom a prírode/Bohu 🙂

  • Z celeho srdca Vas obdivujem a zelam Vam len to najlepsie. Dakujem, zeste v sebe nasli silu a odvahu zdielat Vas pribeh. Drzte sa! A srdecne blahozelam k nadhernym detickam.

Napíšte komentár