Tešila som sa na pôrod až pokým..

Aj keď som si prečítala veľa článkov o podpore bondingu a vybrala som si nemocnicu s titulom Baby Friendly, realita bola nakoniec iná. Podpory kontaktu s dieťatkom som sa od personálu nedočkala. Myslela som si, že tú hrôzu čo som zažila už ani nebudem mať komu vyrozprávať, lebo nikto by to nedokázal pochopiť. Malá má dva a pol mesiaca, no tá hrôza vo mne neutícha, skôr je to zo dňa na deň horšie.

Hľadala som Baby-friendly nemocnicu

Rozhodla som sa rodiť mimo môjho bydliska. Najhlavnejším kritériom bolo, že nemocnica má titul BABY FRIENDLY. Do nemocnice som nastúpila sedem dní po termíne. Bola som v strese. Vôbec som nevedela, že čo sa bude diať. S plačom som vyvolávala mužovi každú hodinu nech príde, že ja vôbec netuším čo bude ďalej. Nikto mi nič nepovedal, každý sa len usmieval a občas sa ma niekto opýtal “Ešte nič?”. Našťastie mám na mobile prístup na internet, takže som si vyhľadala, aké bývajú zvyčajne postupy pri prenášaní a čo nasleduje po hospitalizácii. No nikde som nenašla, že to bude také strašné.

Večer mi robili oxytocínový test. Keďže som sa už asi mesiac otvárala, všetci očakávali, že sa mi pôrod po teste spustí. Lenže nedialo sa nič, do rána som spala ako zabitá. O 9 ráno ma zrazu zavolala sestrička, že mám ísť na vyšetrovňu. Dostala som čípok na vyvolanie pôrodu. Hlboko a veľmi necitlivo. Do hodiny nastúpili kontrakcie. Vôbec som to nečakala a bolo to také silné, že som nevládala prejsť na sálu, no podarilo sa mi tam doplaziť. O jedenástej som už nevnímala svet okolo seba.

Pôrod

Prišla pôrodná asistentka s otázkou, prečo sa zvíjam na stole a nech si sadnem na fit loptu, že sa mi trochu uľaví. Dala podo mňa podložku a ja som sa snažila na tej fit lopte nejak sedieť, aj keď to pri tých silných kontrakciách bolo veľmi náročné. Zakaždým sa mi zatmelo pred očami. Vydržala som “hopkaťˇ” asi desať minút a musela som si zas ľahnúť. Teda skôr zaujať divnú polohu na stole pri ktorej som mala trochu úľavu. Muž bol už na ceste a nevedela som sa dočkať, že kedy príde. Bála som sa ako to bude znášať, mala som strašný strach, nikto so mnou nekomunikoval, bola som tam sama a potrebovala som pri sebe hocikoho. Aj keby v ten moment prišla suseda, bola by som rada, len nech tam nie som sama. Pôrodná asistentka prišla po 15 minútach a osočila sa na mňa, že prečo nie som na fit lopte, bolo by mi určte lepšie. Na moju odpoveď, že som sa bála, že tam odpadnem od bolesti sa zasmiala a skonštatovala, že boli tu už aj väčšie bolesti a nikto neodpadol.

Na to mi bez upozornenia roztiahla nohy a necitlivo do mňa strčila ruku. Strašne to bolelo a spôsob akým to robila bol hrozný! Nič horšie som v živote nezažila, ruku som jej s výkrikom vykopla a povedala, že si neželám aby to ešte niekdy urobila, a aké má na to právo mi takto ublížiť!? To už bola nahnevaná a začala mi nadávať čo si o sebe myslím, že kontroluje či som otvorená a odišla. Ostala som s plačom, zlomená a frustrovaná ležať na stole. Všetko na čo som sa tešila bolo preč. Pôrod od tejto chvíle začal byť nočnou morou a ja som ľutovala, že som nepožiadala o cisársky rez (aj keď je to proti všetkým mojím presvedčeniam).

Informovaný súhlas absentoval

Okolo dvanástej prišiel môj muž. Našiel ma tam takú s plačom, nevedel čo sa deje. Sestrička bola asi jasnovidná a domyslela si, že už ma netreba chodiť kontrolovať, že muž je moja nová “pôrodná asistentka”. Ten bude určite vedieť čo treba robiť. Akurát mi prišla povedať že nemám kričať, či som normálna a nemám zo seba robiť chuderu. Po dvoch hodinách prišla, že ideme pretláčať hlavičku. Sestrička zavolala lekára a nastal samotný pôrod. Hovorím prosím nepúšťajte mi plodovú vodu, no do dvoch minút som ju mala prepichnutú. Nevedela som čo mám robiť, ako mám tlačiť. Doktor čakal a sestrička mi nadávala, že nemám byť herečka a tváriť sa ako nevládzem. Z jej strany som počula len nadávky a osočovanie, prestala som jej teda odpovedať a úplne som ju ignorovala. Tak sa začala osočovať na môjho muža, že čo som ja za primadonu a podobne. Zavrela som oči a snažila som sa počúvať len samú seba. Snažila som sa veľmi, no bola som taká frustrovaná a slabá, že som to skoro nedokázala. Keby sa môj muž nepostavil ku mne a nepomohol mi, tak rodím asi doteraz. Za veľkej podpory z jeho strany sa mi to podarilo.

Malinkú som po pretlačení hlavičky porodila pomerne rýchlo. No ja som skončila rozstrihnutá. Doktorovi som pred pôrodom povedala, že si žiadam aby nechal dotepať pupočnú šnúru. Pri pôrode mi oznámil, že malá prechladne, že pupočník dotepať nenechá a než som stihla namietať, šnúru mala prestrihnutú. Žiadala som kontakt koža na kožu a nech ju čistia na mne. Položil ju na mňa presne na 5 minút. Zrazu prišlo strašne veľa ľudí, zobrali mi ju a začali ju umývať a vážiť. Čakala som, kedy ju položia naspäť, no nič sa nedialo, bolo ticho. Muž len veďla mňa stál, vyvaľoval oči a spamätával sa z pôrodu.

Pýtam sa tej pôrodnej asistentky, že kde je moje dieťa. Vraj na novorodeneckom. Jednoduchá suchá odpoveď. Začala som plakať a protestovať, že nech mi ju okamžite dajú. Všetci ma ale ignorovali. Poslala som muža nech ju donesie, že mi je jedno kde je a čo s ňou robia, nech mi ju okamžite dajú. Doniesli ju po 20 minútach oblečenú a zabalenú v perinke. Bola nádherná! No pocity som mala hrozné. So strachom som si ju priložila a ona sa pomaly prisala. Ďakovala som Bohu, že sa mi to podarilo. Nikdy som nevidela naživo ako sa dojčí dieťa, asistentka mi samozrejme nepomohla. Ležali sme tam 2 hodiny, všetci traja spolu. Potom pre mňa prišli sestričky zo šestonedelia. Malú mi vzali na novorodenecké.

Prikrmovanie dieťaťa bez súhlasu

Nástrih som mala zlý. Nedokázala som ležať, chodiť, sedieť. Nemohla som si kýchnuť ani sa vysmrkať a ísť na WC. Malú mi nechceli dať. Že nech si oddýchnem. Nechcela som oddychovať a taká zmorená som sa teda pozviechala a išla som si pre ňu sama. Sestrička mi oznámila, že spí. Ale ja chcem moje dieťa!!! Že ona ju nebude budiť. S plačom som sa doplazila na izbu. A potom mi to začalo dochádzať. Keď spí musí byť dokŕmená. Znovu som nejak vstala a išla pre ňu. Keď som sa opýtala či ju dokrmujú, sesrička len zbledla a prikývla. Už vedela, že je zle. Ja si to neželám!! Dajte mi moje dieťa. Podali mi ju a zavreli dvere.

Nevedela som čo mám robiť, no bola som šťastná, že ju mám konečne pri sebe. Nevládala som chodiť. Doplazili sme sa na izbu, položila som ju do postele a ľahla si ku nej. Po hodine mi ju prišli vziať, že ju treba nakŕmiť. Hovorím, že veď si ju nakojím, načo mám prsia. Samozrejme prišla odpoveď, že ešte nemám mlieko. Ja som nechápala či si zo mňa robia srandu, alebo o čo im ide. Veď mám kolostrum. Ale z toho sa nenaje, prišla mi odpoveď. A takto som sa s nimi naťahovala až do večera. Neboli ochotné mi ju dať a keď už mi ju dali, tak mi z ješitnosti nepomohli a pozerali sa na mňa, ako sa trápim, lebo kvôli šitiu som ju nevládala ani zdvihnúť. Večer keď som zaspala mi ju prišli zobrať, ani som o tom nevedela, a v noci keď som sa zobudila som skoro dostala infarkt. A znova taká vysilená som sa išla s nimi hádať nech mi ju dajú naspäť. Tento boj trval až kým som nešla domov…

Teraz sú to skoro tri mesiace po pôrode, nástrih ma ešte stále bolí, muž si na mňa počká prinajlepšom minimálne rok. Doteraz nemôžem normálne sedieť, konečne som sa ale zbavila aspoň vankúša s otvorom, lebo som sa už za to hanbila. Všetko musím robiť opatrne, lebo sa stáva, že ma to tam dole zabolí až sa mi zatmie pred očami.  Tá trauma z toho, že sa ma niekto necitlivo dotýkal tam dole asi nikdy neodíde. Som z toho nešťastná. Malinká sa naštastie dojčí, je krásna a zdravá.

Dúfam, že trauma z toho, ako sa nás stále snažili odlúčiť, v nás nezostane. Ja mám výčitky doteraz, že som mala byť silnejšia a bojovať za ňu viac. Dúfam, že toto už nikdy nezažijem a všetko bude len lepšie.  To čo sa dialo za dverami pôrodnice, bol pre mňa ten najhorší horor, aký som doteraz videla a zažila.

Mária