Príbehy

Rodili sme vo Francúzsku

Môj synček sa narodil v malom vidieckom mestečku Chaumont v miestnej štátnej nemocnici. Jeho príchod na svet bol pre mňa silným pozitívnym a jedinečným zážitkom. Narodil sa v pokoji a radostnej atmosfére. Pôrod môjho synčeka prirodzeným spôsobom je pre mňa devízou do ďalšieho života. Cítim sa ako silná a hrdá žena.

Prvé kontrakcie začali v pondelok 23. apríla večer. Aj napriek tomu, že slová známej pôrodnej asistentky Ingeborg Stadelman: „Po prvé to prebehne inak, po druhé inak, ako si predstavujú rodičia, po tretie vtedy a ako chce samo ONO“, som si v posledné týždne tehotenstva často opakovala, začiatok pôrodu ma zaskočil. Môj synček si vybral deň a hodinu, ktorú som vôbec nečakala. Prvé kontrakcie som pocítila v momente, keď som sa ukladala spať do postele. Sťahy prichádzali približne v desať až pätnásťminútových intervaloch. Keďže bolesti nedosahovali veľkú intenzitu, darilo sa mi ich predýchavať v čiastočnom ľahu. Mojou snahou bolo čo najviac medzi kontrakciami oddychovať, nakoľko som mala na pamäti, že prvá fáza pôrodu u prvorodičiek môže trvať aj 8-16 hodín. Šetrila som energiu na skutočne náročné kontrakcie. Keď sa intenzita sťahov zosilnila, sťahy boli dlhšie a prichádzali častejšie za sebou, zmenila som horizontálnu polohu pri predýchavaní kontrakcií na vzpriamenú pozíciu v predklone. Začala som si neúnavne stopovať a zapisovať kontrakcie. Pôrodné bolesti som mala približne v 5-minútových intervaloch (trvali asi 40-45 sekúnd). Nakoľko som nemala chuť ísť do pôrodnice na viackrát, čakala som, kedy sa intervaly skrátia aspoň na trojminútové. Medzi sťahmi som robila rôzne práce – pripravovala jedlo, upratovala v kuchyni, balila posledné veci do pôrodnice. Takto som prebdela noc. Približne o 9:00 hod. ráno som bola presvedčená, že nastal čas, aby sme sa s manželom vydali do miestnej pôrodnice. Sťahy sa skrátili a zosilneli. Bolesti som začala predýchavať hlasným Aaaaaaa……

…pôrod môže trvať ešte dlho

Bola som si priam istá, že do pôrodnice nejdem predčasne, že krček maternice je už hádam na niekoľko pár centimetrov otvorený. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi pôrodná asistentka, vo francúzsku nazývaná „sage femme“ (v preklade z franc. „múdra žena“) v pôrodnici po vykonaní vstupného vnútorného vyšetrenia oznámila, že krček maternice je minimálne otvorený. Vedela som, že pôrod môže trvať ešte pekne dlho a že s takýmito sťahmi neporodím. Začala som sa pohrávať s myšlienkou vrátiť sa ešte domov. Reakcia slúžiaceho personálu bola prívetivá. V pôrodnici si ma chceli nechať, ale vraj je rozhodnutie len a len na mne. Pôrodnému personálu sme odovzdali náš “project de naissance“, s ktorým úplne súhlasili a ako sa ukázalo neskôr, aj ho do posledného písmena dodržali. Následkom takého prijatia som cítila, že nemusím mať strach, že moje priania a požiadavky nebudú akceptované, preto som sa rozhodla späť domov z  pôrodnice už nevrátiť.

Slúžiaci personál nám pridelil izbu, kde sme mali s manželom najvyššiu mieru súkromia. Začala sa pre mňa fáza čakania, spracovania bolestí a trpezlivých dúfaní a túžení. Moja pozornosť sa prirodzene obrátila dovnútra, akoby sa celý svet odohrával len v mojom tele. Čas pre mňa získal nový rozmer. Hodiny plynuli, akoby to boli minúty. Bolo to, akoby som bola v inom svete. Snažila som sa načúvať prirodzeným signálom svojho tela. Ak bolo potrebné komunikovať so slúžiacim personálom, robil tak môj manžel. Ja som – úplne koncentrovaná na sťahy – okolie nevnímala. Istým spôsobom som stratila kontrolu, poddala som sa pôrodnému procesu, opustila som myslenie a nechala sa viesť prirodzeným rytmom svojho tela. K cieľu som išla kúsok po kúsku. Prišli aj prvé pocity zúfalstva, slabosti a vyčerpania. Novú energiu mi dodala približne hodinová teplá sprcha, ktorú som mala k dispozícii v izbe. Podľa môjho vnímania času, cca. o 16:00 hod. som sa za sprievodu manžela premiestnila na pôrodnú sálu. Tam mi pôrodná asistentka vykonala s mojím súhlasom vnútorné vyšetrenie, ktoré ukázalo, že krček maternice je otvorený na približne 5cm.

Pôrod postupoval. Jeho priebeh nemalo čo rušiť. Prostredie na pôrodnej sále bolo maximálne intímne – tma, obľúbená hudba, iba ja, môj manžel a budúci synček. Používanie prirodzených pôrodných pozícii bolo samozrejmosťou. Dokonca monitor na sledovanie synových srdečných oziev nebol problém použiť vo vertikálnej pozícii. V priebehu otváracej etapy som zväčša stála podopretá o stôl. Zozadu ma podopieral môj manžel. Pitie tekutín a požívanie jedla podľa potreby nebol žiaden problém. Klystír a holenie nik nevyžadoval vykonať.

…cesta do neznámych hlbín

Druhá fáza pôrodu, v ktorej synček hľadal prechod z maternice do panvy, bola pre mňa spojená s maximálnym otvorením.  Bola hlboká noc. Aby syn uvidel svetlo tohto sveta, musel podstúpiť dobrodružstvo – vydať sa na cestu do neznámych hlbín. Zhostil sa tejto úlohy skutočne statočne a podržal aj svoju mamu. V tejto fáze som mala pocit, že existuje neviditeľná komunikácia medzi mojím synom a mnou. Vravel mi, aby som vydržala, že už je blízko. Zrazu ma zaplavila veľká vlna energie a optimizmu, ktoré mi pomáhali zvládať jedny z najsilnejších kontrakcií. Mala som prirodzenú a inštinktívnu potrebu kričať. Nebránila som sa tomuto nutkaniu a kričala som „Otváram sa Ti“. Tlak sa tak zdal byť znesiteľnejší. V priebehu prechodovej fázy som sedela na dvoch nízkych stoličkách, ktoré sme našli v pôrodnej miestnosti, čo boli vlastne akési schodíky slúžiace rodičkám na pohodlnejšie vyjdenie na pôrodnú posteľ. Aj keď táto poloha vyzerala komplikovane až komicky, dovoľovala mi maximálne využiť zemskú príťažlivosť a medzi sťahmi odpočívať. Z času na čas som sa od vyčerpania triasla na celom tele. Mala som potrebu niečo jesť a piť. Z našich zásob ostal už len banán a nutridrink, ktoré samozrejme padli za obeť môjmu hladu. Sage femme, ktorá z času na čas prišla pozrieť, ako sa nám darí, navrhla prepichnutie plodového obalu. Rozhodla som sa, že nechám tak urobiť, nakoľko ma sily postupne opúšťali. Tajne som ale dúfala, že to nebude potrebné vykonať.

25. apríl 1:45

Tretia, posledná a najkratšia fáza pôrodu pre mňa spočívala v tlačení. Trvala, podľa môjho odhadu, približne 20 minút. Medzi tým, ako som sa premiestňovala na pôrodnú posteľ, pocítila som silný tlak na konečník a túžbu tlačiť. Váhala som, či sa mám tomu pocitu poddať, keďže to bol rovnaký pocit, ako keď máme potrebu ísť na záchod. Sage femme ma uistila, že na črevá tlačí skutočne len hlavička dieťaťa. Kým som na posteli zaujala polohu v drepe s oporou, asistentka trpezlivo čakala. Manžel vyliezol na posteľ, aby mi tak mohol poskytnúť oporu chrbta. Po vaginálnom vyšetrení nám sage femme oznámila, že nie je potrebné robiť amniotómiu (prepichnutie plodového obalu), keďže už vidí temeno hlavičky. Nabádala ma k tlačeniu. Čakala som teda do príchodu sťahu, zhlboka som sa nadýchla a snažila sa tlačiť rovnakým spôsobom ako pri tlačení na stolici. Nešlo mi to. Nevedela som, ako správne dýchať. Medzi sťahmi som sa postavila na posteli, keďže v drepe som dlho nevydržala. Manžel ma povzbudzoval a radil mi ako dýchať. S príchodom sťahu som opäť pokrčila nohy v kolenách a zaujala pozíciu v drepe. Tlačila som aktívne. Cítila som pálenie. Na prvé zatlačenie vyšla hlavička. Na druhé zatlačenie celé telíčko ako na kĺzačke. Môj synček sa narodil bez zaplakania 25. apríla o 1:45 hod.

Sage femme mi dala synčeka ihneď na brucho bez toho, aby odstrihla pupočnú šnúru. Nechala ju voľne dopulzovať, presne, ako sme to požadovali v našom „project de naissance“. Tak sme tam v kontakte koža na kožu spolu prepojení s mojím klbkom šťastia ležali približne 10 – 15 minút. Synček mal doširoka otvorené oči a bol neuveriteľne hebučký. Po niekoľkých minútach prišla kontrakcia a na jedno zatlačenie vyšla von zamatovo červená placenta. Pocity, ktoré som mala pri pôrode placenty, neboli bolestivé, skôr veľmi príjemné. Po odstrihnutí pupočnej šnúry, použití lokálneho anestetika, zašití malého natrhnutia jedným stehom a stlmení svetiel, sage femme opustila pôrodnú sálu a nechala nás všetkých troch osamote. Synček bol bdelý, pozorne sa rozhliadal a aktívne hľadal bradavku. S manželom sme sa mu ticho prihovárali a povzbudzovali ho k prisatiu. Po približne polhodine si syn našiel bradavku a úspešne sa prisal. Po dvoch hodinách sage femme syna v našej prítomnosti odvážila a obliekla. Medzitým som sa postavila a za sprievodu môjho syna a manžela sme odišli na našu izbu. Naše prvé stretnutie so synom nás vyčerpalo natoľko, že sme všetci zaspali hlbokým spánkom. V to ráno po pôrode som bez problémov sedela a kojila svojho synčeka. Vychutnávala som si radostnú atmosféru, ktorá nás napĺňala.

…pôrod potrebuje veľkú ľudskú podporu

Za to, že som pôrod zvládla podľa mojich predstáv, vďačím v prvom rade môjmu manželovi, ktorý bol so mnou v priebehu celého pôrodu. Bol mojou fyzickou i psychickou oporou. Naladil sa na moje požiadavky. Povzbudzoval a chválil ma, posilňoval slovami i spoločným dýchaním. Bol prekladateľom pôrodnej asistentky a hovoril rečou, ktorej som rozumela. V druhej a tretej fáze pôrodu bol so mnou v úzkom telesnom kontakte. Masíroval a hladkal ma. Bol svedkom, ale aj priamym účastníkom narodenia nášho syna. To, že sme pôrod zdieľali spoločne, posilnilo náš vzťah. Obdivujem môjho manžela za jeho trpezlivosť, nežnosť a starostlivosť.

Môj pôrod ma utvrdil v tom, že každá zdravá žena je schopná rodiť. Je potrebné len zmeniť vnútorný postoj. Opustiť strach a začať veriť v ohromnú silu a moc prírody. Chcieť vykonať telesne možno náročnú, ale v živote ženy možno tú najplnohodnotnejšiu prácu. Narodenie človeka je prirodzený proces, ktorý nepotrebuje žiadne zasahovanie, ale len veľkú ľudskú podporu. Mne sa jej dostalo od slúžiaceho personálu v pôrodnici, môjho manžela a v neposlednom rade aj môjho novonarodeného synčeka neúrekom.

O autorke

1 komentár

  • naozaj nadherny clanok! Paci sa mi, ako mamicka popisuje pocity pocas porodu. Myslim, ze taketo citanie moze byt povzbudzujuce pre nastavajuce mamicky, ktore sa boja porodu, mozno aj zo strachu uvazuju nad medikamentami, ktore ho maju “ulahcit”. Skoda, ze sa u nas takto nerodi standardne.

Napíšte komentár