Rodila som zdravo… A – v slovenskej pôrodnici…

Už dlhšiu dobu pred otehotnením ma fascinovalo všetko ohľadom materstva, tehotenstva a pôrodu. Hltala som každú knihu, každý článok zameraný na fyziológiu úžasného ženského tela, ktoré dokáže z niečoho, čo je o veľkosti makového zrniečka, vybudovať plnohodnotnú ľudskú bytosť. Ako sa mi postupne odkrývali informácie, ktoré som však trebárs od môjho gynekológa nikdy ani len okrajovo nezachytila, žasla som nad tým, o čo všetko náš zdravotnícky systém ochudobňuje matky a deti v tak mimoriadnej chvíli ako je zrodenie. S každou informáciou sa mi dotváral obraz o tom, čo raz budem chcieť pre svoje dieťa a pre seba, pre naše tehotenstvo, pre naše zrodenie, keďže sa nerodilo len naše milované bábätko, ale s ním sme sa rodili aj my ako rodičia, čo pre nás bola výzva, v ktorej sme chceli obstáť čo najlepšie. Chcela som, aby sa naše dieťa narodilo tak, ako bolo počaté – slobodne, s láskou, zdravo, bez strachu, ohľaduplne…

Krátko pred polnocou v utorok som sa zobudila na bolesti a bolo mi jasné, že TOTO je iné, ako boli poslíčkovia. Veľmi som sa potešila a radovala sa, že k nám konečne prišiel pôrod a možno o pár hodín si objímem a privoniam k bábätku. Prekvapilo ma, že kontrakcie nastúpili hneď po troch minútach, takže som dosť často predýchavala. Trvali však len okolo 15-20 sekúnd. Bolo mi jasné, že je to na otváranie málo, tak som čakala. Muža som ešte nechala spať. Bolesti silneli, ale nepredlžovali sa, tak som zavolala okolo pol druhej našej pôrodnej asistentke, ktorá sa o nás starala od 26. týždňa tehotenstva a mala nás aj sprevádzať pri pôrode. Keďže tesne pred pôrodom ochorela, dohodli sme sa, že k pôrodu nepríde, no ja som s ňou potrebovala aspoň po telefóne hovoriť. Po popise bolesti mi poradila teplú vaňu, že mi to zmierni vnímanie bolesti a na druhej strane podporí pôrod, a tak, keď vyjdem z vane, bolesti by mali byť už dlhšie. Vošla som teda do vane a ako píše Michel Odent, teplý kúpeľ na mňa pôsobil ako epidurál. Vo vani som bola hodinu, potom som mala vyliezť a dať vedieť, čo to spravilo s bolesťami. Kontrakcie sa predĺžili na 40 – 45 sekúnd v dvojminútových intervaloch. Pýtala som sa pôrodnej asistentky, či by predsa len mohla prísť a vysvitlo, že sa cíti lepšie, a teda môže. Veľmi som sa potešila, potrebovala som ju. Potom som zobudila muža, lebo bolesti už boli intenzívnejšie a v kratších intervaloch, už bolo treba ísť do pôrodnice – do Novej nemocnice v Košiciach. Predýchavala som počas celej cesty, dokonca pri aute už v kľaku. Veľmi som sa obávala nemocničného pôrodu kvôli všetkému násiliu, čo sa tam často rutinne, beztrestne pácha a ešte je prezentované ako dobro pre matku a dieťa napriek tomu, že veda už roky dokladuje presný opak. Vzala som to však tak, že to asi má byť moja cesta, kde dostanem príležitosť postaviť sa za svoju rodinu a možno aj ukázať zdravotníkom, že to ide aj inak. A možno tým pomôžem ostatným mamkám túžiacim priviesť svoje dieťa na svet s láskou. Našla som totiž úžasnú pôrodníčku, ktorá napriek tomu, že sa nám v niektorých bodoch nášho pôrodného priania názory rozchádzali, dala nášmu presvedčeniu šancu. Chceli sme plne prirodzený pôrod bez zásahov do jeho priebehu, nechceli sme žiadne lieky na urýchľovanie pôrodného procesu, tíšenie bolesti, žiadny oxytocín, prostaglandíny, nechceli sme manuálne rozťahovanie krčka, amniotómiu, trvali sme na pôrode bez nástrihu, gravitačnej pôrodnej polohe (nie polosed ani ľah), chceli sme spontánny pôrod placenty bez oxytocínu, dotepanie pupočníka, dieťa okamžite po pôrode do náručia kontaktom koža na kožu – v záujme ohľaduplnej adaptácie dieťaťa, podpory laktácie a vzťahovej väzby, bonding po dobu dvoch hodín a nechceli sme podanie vitamínu K po pôrode.

Ale späť k príbehu, prišli sme na príjem. Muž zazvonil a ja som medzitým na zemi predýchavala bolesť. Vtom vyšla sestra so slovami: ,,Mladá pani, a vy čo tam robíte?“ Ja jej na to bez obrúska na ústach: ,,No čo tak asi, zmývam vám tu!“ Môj muž na to, že čo za nezmysel sa ma opýtala, na čo ona odpovedala: ,,Mladý pán, ja robím túto prácu 37 rokov a viem, čo sú pôrodné bolesti, pani nech nedramatizuje!“ Tento „milý“ úvod spôsobil, že kontrakcie začali prichádzať zas vo väčších intervaloch a skrátili sa. Veľmi som sa snažila vstúpiť do seba a vrátiť sa k pôrodu, desilo ma, že sa to zastaví a potom nás vlastne čaká všetko to, čomu sme sa chceli vyhnúť. Prišlo na rad ,,vstupné“ vyšetrenie. Na príjme ma vyšetril najsurovejší a najbezohľadnejšílekár, s akým som sa kedy stretla. Nenechala som sa zdeptať, stále som sa vracala k pôrodu, už som chcela byť hore na pôrodnici a mať pokoj. Veľmi som sa sústredila na pôrod, aby sa opäť rozbehol a aby som nepotrebovala zásahy, ktorým sme sa chceli vyhnúť. Bola som otvorená na 3 – 4 cm, keď sme o 4.00 ráno dorazili na pôrodnicu.
Hore mi išli robiť monitor, že nech si ľahnem. Ja na to, že ležať nebudem, môžu mi ho robiť v sede. Sestra povedala, že v žiadnom prípade, že tu ide teraz o bábätko a nie o moje pohodlie, že všetky ženy to vydržia, tak musím aj ja. Moja reakcia bola, že práve preto, že beriem ohľad predovšetkým na dieťa a aj telo ho berie, vie, prečo od istých polôh ,,odhovára“ a že ja dávam prednosť komfortu pôrodu a dobrej kondícii dieťaťa pred ich záznamom. Stíchla a zapla mi to v sede. Prišiel lekár, čo mal službu a chcel ma opäť vyšetriť. Povedala som mu, že si nebudem prosiť, že mňa odteraz bude vyšetrovať len moja lekárka a že ma pred 20 minútami vyšetrovali na príjme, tak sa nemusí báť, že by som bola otvorená na 9 cm. Lekár povedal, že ako chcem, ale mu to musím podpísať. Podpísala som. Keď skončil monitor, išli sme s mužom na sálu, kde sme si na zem rozložili penovú podložku. Kontrakcie som rozdýchavala výlučne v kľaku opretá o ruky, tak som sa v podstate celý pôrod váľala po zemi. Bolesti sa zintenzívňovali, išla som do sprchy. Sprcha mi veľmi nepomáhala, lebo stáť počas kontrakcie bolo ako za trest a ani voda mi neuľavovala. O chvíľu prišla moja pôrodná asistentka a ja som bola veľmi rada, že ju vidím, že je tam, že mi pomôže, že bude so mnou a že tu je konečne niekto, pred kým sa nemusíme hájiť. V rovnakom čase prišla už aj moja pôrodníčka s tým, či nechcem klystír, chcela som. S príchodom pôrodníčky prišiel aj nový personál, veľmi zlatá pôrodná asistentka. Pôrodníčka každému dala za úlohu naštudovať si naše pôrodné prianie, aby vedeli, čo a ako chceme. Od tejto etapy bol už pôrod v štádiu, kedy pre mňa každá kontrakcia bola veľkou výzvou. Žasla som nad silou, ktorú moje telo vytváralo, ako som cítila, že sa otváram a ako mi telo posúva bábätko dole panvou. Veľmi mi pomáhalo, keď som si pripomínala, že musím s tou bolesťou spolupracovať a nie sa jej brániť, vtedy som cítila, že robím to, čo mám a pôrod sa posúva vpred.

Počas pôrodu mi nikto nič nevnucoval, žiadny liek, všetko išlo samo a dobre – presne tak, ako to dokonalá evolúcia vymyslela. Vždy za nami niekto prišiel a opýtal sa, akú mame predstavu o tom, či o tom, ako si prajeme tamto. Blížila sa ôsma hodina ráno, už som bola v prechodnej fáze a cítila som, ako telo samo tlačí malého von. Zarazila ma tá intenzita a sila, zase som kľačala na zemi pri pôrodnom kresle a už som až vrieskala, nevedela som si pomôcť, proste to telo potrebovalo, aby kompenzovalo to, čo sa dialo. Tu som siahala na úplné svoje limity a trošku ma začalo desiť, čo sa to deje a kam až to ešte môže ísť. Pôrodná asistentka ma v týchto chvíľach neuveriteľne podržala, vždy ma vrátila späť k pôrodu, aby som sa opäť sústredila a nadobudla rovnováhu.

Objavil sa však prvý problém, na ktorý sme natrafili, a to kanyla. Tvrdili, že oni mi ju musia preventívne zaviesť, keby mi bolo treba niečo urgentne podať. Ja som ju odmietala s tým, že pôrodná asistentka je šikovná a ak bude treba, zvládne žilu napichnúť. Táto debata sa odohrala asi osemkrát. Nakoniec, že mi idú zobrať krvný obraz, že to sa musí. A pritom, ako mi brali ten krvný obraz, tak mi zaviedli kanylu. Pobehovala tam totiž taká pôrodníčka, čo mala v ten deň službu a tá s tým všetkým mala obrovský problém a vždy sa zastavila pri nás s nejakou ,,vhodnou“ uštipačnou poznámkou, aj keď pri našom pôrode nemala čo robiť. Naša pôrodníčka mi však pozrela do očí a povedala, že mi sľubuje, že mi nič nedá, že je to fakt len pre prípad núdze. Vyšetrila ma a zistila, že bránka je už úplne zájdená a idem rodiť. Napolohovali mi kreslo do polohy, aby som mohla rodiť ako v drepe, kreslo malo také ,,poschodia“, ktoré sa dali výškovo nastaviť, a teda som to mala akoby pôrodnú stoličku len vo výške očí pôrodníčky. Tu však začala časť pôrodu, ktorú sme aj s pôrodnou asistentkou zhodnotili ako neprirodzenú, a to riadené tlačenie. Pôrodníčka v snahe ma ,,motivovať“ mi neustále prízvukovala, že musím teraz už poriadne zatlačiť, lebo malý sa nemá dobre a to, že sa nemá dobre, som počas tlačenia počula asi trikrát a vôbec to nevnímam ako plus, že by ma to nakoplo. Tiež ako veľmi negatívny moment pre mňa bolo, keď si tam sadol zrazu primár – vraj pre istotu, lebo on je špecialista na zvonové pôrody – „úžasné“ opatrenie pred tlačením. Zrazu tam bolo asi osem ľudí. Neviem, čo tam vlastne robili, či tam mali dáky význam, alebo to boli len zvedavci, čo sa chceli pozrieť, či predsa len bez všetkého porodím. V jednej fáze tlačenia sa stalo, že hlávka síce trochu vyšla, no potom sa vrátila späť. Keď som prestala tlačiť, už sa prerezávala, len som ju nevedela ďalej dostať von, cítila som, že niečo mi to sťažuje. Pôrodníčka na to, že je to plodový obal, že ten to brzdi, že už je aj tak hlávka skoro vonku, tak či súhlasím, aby ho praskla a že mi to pôjde ľahšie. Dovolila som, keďže malý už bol cez panvu pretlačený a fakt chýbal len kúštik, aby sa narodil. Po prasknutí obalov sa začala hlavička drať von. Vtom sa ozvala pôrodníčka: „Musím vás nastrihnúť, strašne sa potrháte!“ Na to som na ňu kričala: „Nie, nestrihajte ma, nesmiete ma strihať, ja sa radšej potrhám!“ Do toho vraj tiež môj muž na ňu strašne skríkol (to si ja nepamätám, ale viem, že potom behal za ňou s kvetmi, lebo sa mi naňho sťažovala, že sa mohol trošku ovládnuť), ona, že cíti pod prstami, že to strašne rupne. Moja pôrodná asistentka navrhla: „Pani doktorka, veď skúsme pomasírovať, trošku počkať, pomaličky.“ Doktorka bola pod obrovským tlakom, za chrbtom jej pozeralo na ruky osem kolegov, z ktorých bolo cítiť na sto metrov, ako čakajú, že ma nastrihne. Pred ňou môj prosebný pohľad, aby ma v 24 rokoch nemrzačila, lebo ja to vnímam tak, aj keď oni to vnímajú ako výhodu pre matku. Začala však masírovať, a teda pri ďalšom zatlačení vyšla celá hlávka a takmer hneď potom sa malý narodil. Keďže mal ku koncu pôrodu ozvy 80 z toho stresu z riadeného tlačenia, kedy ma o to žiadali, aby som ho čo najrýchlejšie dostala von a ešte k tomu dvakrát šnúru okolo krku, tak okolo malého panikárili. Dali mi ho na brucho, no bol ešte dosť apatický, tak ho hneď zložili, strihli pupočník a brali ho vedľa. Muž išiel s ním. No o 10 sekúnd boli naspäť a dávali mi ho holého na telo. Muž hovorí, že ho vôbec nebolo treba oživovať, že ho len popočúvali, trošku postimulovali utieraním a hneď niesli naspäť ku mne. Preto ma ten pupočník veľmi mrzí, lebo toto všetko mohli spraviť aj tam a mohli ho nechať dopulzovať. Obzvlášť pri horšej kondícii dieťaťa sme mali v pláne, že trváme na dotepaní s ohľadom na ľahšiu adaptáciu dieťaťa, kedy je zásobované kyslíkom z placenty, kým mu nabehne vlastné dýchanie. Hneď, ako mi ho dali na telo, bol čulý, pozeral všade naokolo, vydával zvuky, hlavu dvíhal, nôžkami sa odsúval – plazil sa. Ani raz nezaplakal, len sa rozhliadal. Placenta vyšla po asi 5 minútach po pôrode – bez oxytocínu. Z hrozby ,,strašne sa potrháte“ sú tri symbolické stehy, o ktorých som po troch dňoch nevedela a v deň pôrodu som bez problémov sedela. Niekoľkokrát denne si s vďakou uvedomím, že ten nástrih nebol. To bola asi najvypätejšia situácia, kedy to bolo „kto z koho“. Na sále sme boli dve hodinky všetci spolu, prišla aj moja mamka zvítať sa s vnúčikom. Prišli z novorodeneckého, že vidia v našom pláne, že nechceme vitamín K ani injekčne ani orálne, ale že je to nariadenie Ministerstva zdravotníctva. Ja na to, že to je v poriadku, ale my sa tým nariadením nebudeme riadiť a preberáme za to zodpovednosť. Neonatologička sa opýtala prečo. Odpovedala som, že som to konzultovala s dvoma neonatológmi a našou pediatričkou, a že trebárs v Nemecku je tento postup zakázaný kvôli riziku reakcie organizmu v súvislosti s karcinómom, ak telo má prebytok syntetického vitamínu K. A že plánujem dojčiť a v kolostre ho bude mať habadej a v bezpečnej forme, celkom bez rizika. Ona na to, že nech jej to podpíšeme. Podpísali sme počas pôrodu asi 15 papierov… Potom vraj, či súhlasím s cievkovaním, ja na to, že nie. A či môžu malému čiernou farbou na nohu napísať meno, ja že nebudeme si prosiť, veď má predsa on aj ja menovku a že bude neustále so mnou, tak sa mi nestratí – tak zase podpísať. Počas bondingu bola pri nás úžasná staničná sestra, ktorá dozerala na malého, ako sa má. Vždy ho na mne prikrývala a vyzývala ma, že maminka mojkajte sa koľko len chcete a hladkajte a užívajte si to, to je preňho najlepšie, pozrite aký je krásny ružovučký, teplučký, ako mu je len dobre pri vás. Bola úžasná. Po dvoch hodinách ho išli zmerať a zvážiť. Išiel s ním muž, tak sa ho pýtali, či mu môžu vykvapkať oči – môj muž, že nie, tak nekvapkali. Očká mal krásne bez jediného hlieniku a to trvá dodnes. Obliekli ho, mňa preložili na posteľ a išli sme na šestonedelie. Muž ho niesol na rukách a na izbe, keď ma „zaparkovali“, položil mi ho do postele. A vtedy to prišlo. Vtedy sa mi začali liať slzy a začala som ho bozkávať, ovoniavať a objímať. Nevedela som sa na neho vynadívať, akoby som nechcela veriť, že už je tu a že je náš. Na počudovanie, nie bezprostredne po pôrode – tam asi mal prevahu ešte adrenalín, ale na tej izbe to bolo tak silné, že som bola zamilovaná do každého v miestnosti. Muž pri nás sedel a bozkával na striedačku malého a potom mňa a mne stále tiekli slzy a navzájom sme si ďakovali, ako sme si pomohli cez to prejsť. Muž s nami ostal skoro celý deň napriek tomu, že dve sestry z oddelenia prišli, že návštevy sú od tretej a ich obťažuje, keď tam niekto je mimo návštev. Povedali sme im, že nás obťažuje, keď nás vyrušujú v tak mimoriadnej chvíli, keď sa nám narodilo dieťa. A či sa necítia nepríjemne, že sme na izbe sami, nikoho neotravujeme, ani im muž nebehá po oddelení. Tak stíchla, zavrela dvere a viac neprišla.

Napriek tomu, že bolo pár momentov, ktoré by sa určite dali zlepšiť, ja vnímam náš pôrod ako krásny, lebo prebehol tak, ako sme chceli (až na ten pupočník). Bol pre mňa veľmi veľký zážitok to precítiť, prežiť a som hrdá na seba, že som to zvládla. Je škoda, že také veľké množstvo žien je o tie pocity ukracované z dôvodov, ktoré sú výlučne sebecké. Niet diskusie o tom, že vôbec nie sú pre matky či deti výhodné. Od prvého dňa krásne dojčím, malý bol neustále so mnou, spali sme spolu nahí na sebe, prituľkaní, aj teraz sú to najzázračnejšie chvíle, keď si to malé telíčko odfukuje na mojej hrudi a oddane spinká. Krásne priberá, sme šťastná rodinka a zatiaľ rodičovstvo zvládame len v radosti a všetko toto malo veľmi pozitívny vplyv aj na náš vzťah s mužom. Cítim, že sme si oveľa bližší, že sme jeden druhému vďační. Chcela by som ešte spomenúť, že dosť často sa dáva veľký dôraz na úlohu matky, že ona počne, vynosí, porodí. Ale ja to vnímam inak. Pociťujem veľkú vďaku voči môjmu mužovi za to, že bol počas nášho vzťahu taký, že som sa mohla rozhodnúť mať s ním dieťa. A tiež za to, že ma počas tehotenstva veľmi podporil vo chvíľach, keď som bola sama na pochybách, či sa rozhodujem správne. Aj pre toto teraz prežívam asi najšťastnejšie chvíle svojho doterajšieho života.

Pôrod mi umožnil spoznať, že som schopná sa ,,biť“ za svoju rodinu, keď som presvedčená, že to, čo pre ňu chcem, je správne. Považujem to za významný „zlom“ vo vývoji mojej osobnosti, za čo som veľmi vďačná. Verím, že toto všetko zo mňa spraví múdrejšiu a silnejšiu ženu. Verím, že naše vedomé tehotenstvo a pôrod malo vplyv aj na to, akou mamkou sa cítim byť. Verím, že náš syn dostal od nás veľký dar tým, že sa narodil, ako on potreboval, kedy potreboval a narodil sa do náručia dvoch ľudí, ktorí ho milujú od samého počiatku, a nie do „náručia“ plastovej mušle pristavenej pri nemocničnej posteli, a že sa v tom náručí ohľaduplne zoznamuje s týmto svetom, ktorý pre neho chceme urobiť čo najláskavejším.