Tehotenstvo prebehlo bez akýchkoľvek problémov. Dcéra sa prihlásila na svet 4 dni po oficiálnom termíne. Pôrod sa rozbehol spontánne, odchodom hlienovej zátky, plodová voda neodtiekla. No vzhľadom na väčšie množstvo krvi som radšej zvolila odchod do nemocnice skôr, ako som mala v pláne.
Bez pôrodného plánu
Prijatie prebehlo promptne, smena, ktorá práve slúžila, bola zložená z milých asistentiek a pani doktorky. Lekára som nemala zazmluvneného, keďže môj dlhoročný lekár mi nemohol účasť pri pôrode prisľúbiť. Pôrodný plán som si nepripravovala. V podstate som rátala s tým, že sa priamo na mieste dohovoríme, čo a ako, prípadne, že mi bude povedané, vysvetlené čo a prečo sa deje.
Súhlasila som s podaním klystíru a dokonca aj počas pobytu na “čakačke” mi dovolili byť s partnerom. Doktorka skonštatovala, že pôrod sa práve rozbieha. Bola som otvorená na 1,5 cm a všetko bolo v poriadku. Mohla som sa voľne pohybovať bez monitora. Len občas ma prišli skontrolovať, či som v poriadku a ako sa darí mne a malej. Po porade s doktorkou som privolila aj na pustenie plodovej vody, ktorá zatiaľ sama neodtiekla.
S novou smenou prišla zmena
Pri striedaní smien však nastala zmena a nemôžem povedať, že k lepšiemu. Bola sobota, 6 hodín večer, júl, neuveriteľná horúčava. Spýtala som sa, či by som sa mohla napiť. Nepila som už niekoľko hodín. Nebolo mi to dovolené (bez vysvetlenia). Asistentky mi však ponúkli, že mi pichnú “takú injekciu” na uvoľnenie. Poďakovala som a povedala som, že mi je fajn.
Epidurál som nemala zaplatený. Nie preto, že by som bola zásadne proti. Skôr preto, lebo sa mi štíti predstava, že by mi mali pichať ihlu do chrbta. Kontrakcie silneli, no stále som chodila, opierala som sa o partnera. Trpela som akurát smädom. Ponuky na injekciu sa objavovali čoraz častejšie so slovami: „Dajte si to pichnúť, kým sa to ešte dá.“ Na moje otázky, čo v tom je som dostala strohú odpoveď: „Je tam niečo proti kŕčom a niečo na uvoľnenie svalstva.“
Asistentka (podľa mňa) urazene odišla, keď som povedala, že sa to stále dá zvládnuť a som v pohode. Zo zadnej miestnosti som začula: „Rodí, a ešte sa aj usmieva. Veď ju to prejde.“ To ma zneistilo a začala som uvažovať nad tým, či by nebolo lepšie poslúchnuť. Jednak preto, aby som si ich nepohnevala (aj keď dnes už viem, že by to asi bolo aj tak úplne jedno). Okolo 21tej večer som na injekciu privolila.
Ponúkli mi “niečo”
Sestra začala miešať zmes a pridala tam niečo, čo mala v uzamknutej kasičke. Ja som stále bola na nohách, otvorená cca na 6 cm, stále úplne v pohode. Boľavá, ale veselá. Preblesklo mi hlavou, prečo sa niečo “proti kŕčom” zamyká, ale neriešila som to.
Pred podaním injekcie som si mala ľahnúť na pôrodný stôl. Pripojili mi monitor a tým sa môj voľný pohyb skončil. Nie žeby som nechcela, ale nemohla som. Partner spomína, že hneď, ako mi to pichli, prevrátila som oči a odvtedy si veci pamätám len útržkovite. Bola som upozornená, citujem: „Nespievajte, šetrite energiu.” keď som pri silnejších kontrakciách nahlas vydýchla.
Na moje žiadosti o vodu som stále dostávala negatívnu odpoveď. Cítila som, že veci nemám zďaleka tak pod kontrolou, ako tomu bolo pred podaním injekcie. Začala som sa báť, bola som dezorientovaná, čas plynul, ako sám chcel. Cítila som, ako mi opúcha podnebie. Doktorka skonštatovala, že som otvorená na viac ako 9 cm, ale je tam niečo, čo tomu bráni. Zdalo sa jej, že na krčku je tiež opuch, ale napriek tomu sa rozhodla, že to skúsime. Bez úspechu. Bolo niečo pred polnocou a prvý pokus o pôrod v ľahu s nohami pripevnenými v remeňoch sa nepodaril.
Pôrod na chrbte a kristellerova expresia
„Tlačte ako na stolicu!” počula som kdesi z pozadia asistentky. Ja by som aj tlačila, len neviem, či sa niekedy ony pokúšali vytlačiť stolicu ležiac na chrbte s vyviazanými nohami. Potom sa zhruba pol hodinu nedialo nič. Len som začala cítiť tlaky na konečník, tak som zavolala na doktorku. Zrejme sa niečo dialo, lebo pribehol iný doktor. Zhŕkla sa tam celkom slušná kôpka ľudí, doktor niečo urobil (vo vnútri vo mne), povedal niečo, čomu som nerozumela. Sestra vybaľovala vákuumextraktor a vtedy som sa zľakla úplne. Povedala som si, že musím porodiť bez toho. Asistentky kričali, že zle tlačím, že som červená v tvári, že to tak nemá byť.
Z posledných chvíľ pred narodením dcéry si pamätám veľa ženského kriku, obrovskú bolesť na hrudníku (asistentky mi na striedačku tlačili na brucho) a potom pohľad na dcérku, ktorá sa narodila, no neplakala. To malé vystrašené klbko s veľkými očami odstrihli a bez pol slova odniesli preč. Nevedela som, kde je, čo jej je, prečo neplače.
Po chvíli som začula zachrípnutý plač a rozplakala som sa od úľavy. Potom prišla jedna z asistentiek a bez upozornenia mi nárazovo a bolestivo zatlačila na brucho. Vykríkla som od bolesti a vyletela mi ruka. Na to ona začala nahnevane kričať, nech sa na ňu nezaháňam, že ona vie, čo robí. Len škoda, že mi to nepovedala a nevedela som to aj ja.
O tom, čo je s dcérou, som nevedela nič
Neviem, koľko času prešlo, ale dcéru mi doniesli zabalenú v perinke ukázať a oznámiť, že musí ísť do inkubátora. Pýtala som sa, (už plne pri zmysloch) či je v poriadku. Na to mi pediatrička odpovedala: „Keby bola v poriadku, tak vám ju hneď necháme.“ A to bola rana pod pás.
Nasledovalo šitie. Nástrih sa odohral bez toho, aby som mala šancu do toho vstúpiť. Dieťa bolo preč bez informácie, čo sa vlastne stalo. Doktorka volala asistentku, aby prišla držať taký ten “gynekologický hák”, kým ona bude šiť. No tej nebolo, tak som si sadla a držala som jej ho sama. Zostala prekvapená, ale už mi bolo trápne ležať tam odkrytá s rozkročenými nohami a chcela som odtiaľ rýchlo preč.
Doktorka znova zavolala na sestru, či mi podala niečo na znecitlivenie, keď ma po prvom stehu stiahlo od bolesti. Opäť žiadna odpoveď. Tak sme to s doktorkou – ja držiac hák, ona šijúc v obrovskej bolesti – dobojovali.
Šestonedelie
Odviezli ma na izbu. Boli asi tri ráno. Spolubývajúca dojčila dieťa. Ja som bola bez dieťaťa s nula informáciami, prázdna a boľavá až do rána. Hneď, ako ráno prišli merať teplotu, pýtala som sa, čo je s mojou dcérou a kde ju nájdem. Bolo mi odporučené ležať, odpočívať a čakať na vizitu, že sa všetko dozviem. To mi ale nestačilo.
O hodinu som sa šla pýtať znova. Povedali, nech si dám raňajky a že každú chvíľu prídu z novorodeneckého. Medzitým kopa telefonátov, či už niečo viem, či mi ju priniesli na dojčenie a podobne. Na všetky tieto otázky som mala len jedinú odpoveď: nič neviem.
O pol jedenástej, v nedeľu doobeda niesla sestra v perinke dieťa. Ani som nevedela, či je moje, ale zastavila mňa. konečne sa mi uľavilo. Konečne!!! Bola živá (aj o tom som za tie hodiny bez informácií pochybovala), zdravá (chvalabohu). To, čo sa vlastne stalo a dialo som sa nedozvedela ani od lekárov, ani od sestier, ani z lekárskej správy. Bolo mi len povedané, že som mala krásny pôrod, že polovica žien je po cisárskom reze a že vlastne môžem byť rada.
Bolo mi len povedané, že som mala krásny pôrod, že polovica žien je po cisárskom reze a že vlastne môžem byť rada.
Nebola som rada a nie som rada. Takto to podľa mňa nemá byť. Darmo je nemocnica “baby friendly”. Pokiaľ nebude mother friendly a s rodičkami nebude komunikované ako… ani neviem, ako to povedať – ako s každou inou ľudskou bytosťou, nebude to dobre.
Pritom vysvetliť, povedať, odpovedať na otázku, je podľa mňa úplný základ. A nielen pri pôrode. Odpoveď, slovo, kúsok citu a miloty nestojí štát ani nemocnice ani jediné euro, keby sa niekto chcel odvolať na podfinancované zdravotníctvo. To naozaj človek pre slušné, normálne zaobchádzanie musí zaplatiť za pôrod 1600 Eur v súkromnej inštitúcii? Neverím, že ide o peniaze. Jednoducho tomu nechcem veriť.
Eva
Jazyková korektúra: Nina Onufráková Šujanová
