Prečo je politika podpory dojčenia dôležitá?

Home/Iniciatíva baby-friendly nemocníc, Recenzie, Rešpekt a slobodná voľba/Prečo je politika podpory dojčenia dôležitá?

Prečo je politika podpory dojčenia dôležitá?

Nasledujúci text je úryvkom z knihy „Prečo je politika podpory dojčenia dôležitá” od autorky Gabrielle Palmer, ktorá sa témou zaoberá profesne už 25 rokov. Túto kapitolu sme vybrali a preložili z toho dôvodu, že aj napriek minulému času, ktorý Gabrielle v knihe používa, sú mnohé z nasledujúcich praktík v našich nemocniciach ešte stále prítomné.

Na dojčenie treba dvoch

Koncom druhej svetovej vojny sa v industrializovaných krajinách stávala z kŕmenia detí umelou výživou norma. Majetné ženy, ktoré si v minulosti najímali dojky, si teraz kupovali moderný “vedou vytvorený produkt”. Mnohé videli v produkte, ktorý vyrobil človek, lepšiu alternatívu výživy než je dojčenie. Nejeden lekár a pôrodná asistentka si všimli, že dojčené deti bývajú menej choré. No “poruchy dojčenia” boli akceptované ako bežný nedostatok ženských tiel alebo dokonca ako nedostatok sile vôle. Veľa ľudí zdieľalo názor, že niektoré ženy nedokážu vyprodukovať dosť mlieka a popri dojčení potrebujú pre svoje deti doplnkovú výživu.

Akokoľvek dobre zamýšľané nemocničné praktiky sprevádzajúce pôrod sťažovali normálne dojčenie a znemožňovali jeho ľahký, prirodzený začiatok. Deti oddeľovali od matiek, odnášali ich na novorodenecké oddelenia, podávali im cukrovú vodu alebo umelú výživu. Novorodenecké oddelenia mali svoje vlastné prípravovne umelej výživy (ešte predtým, než bola k dispozícii umelá výživa v prášku), kde trávili sestričky veľa času len prípravou výživy pre plačúce deti, ktorých matky zatiaľ osamote “oddychovali”, častokrát omámené liekmi.

Personál prinášal deti matkám na dojčenie v presne stanovených časoch. Matkám sa hovorilo, aby si umývali bradavky pred a po každom dojčení. Bolo im povedané, že musia počkať, kým sa po pôrode začne tvoriť mlieko. Ako keby to, či budú od dieťaťa oddelené nezohrávalo v úspešnosti dojčenia žiadnu úlohu. Verilo sa, že boľavé bradavky, sú dôsledok prílišného dojčenia – skôr než nesprávneho prisatia. Fľaše s umelou výživou boli k dispozícii automaticky, aby sa po každom dojčení (ktorého trvanie bolo striktne časovo vymedzené) dieťa ešte dokŕmilo. Deti vážili pred a po dojčení. Ak sa na základe váženia usúdilo, že nevypili dosť mlieka, vina sa hľadala na strane matky: “Máte vpáčené bradavky.” “Nesmiete sa tak stresovať.” “Musíte to vydržať.” Zoznam možných zlyhaní na strane ženy bol nekonečný. Prečo sa nikto nespýtal na úlohu dieťaťa pre úspešné dojčenie? Buď nevedeli alebo si to neuvedomovali.

Keď dojčenie nie je norma

Až do roku 2006 boli štandardy Svetovej zdravotníckej organizácie pre rast bábätiek založené na rastovej krivke detí kŕmených umelou výživou. (Deti kŕmené umelou výživou rýchlejšie priberajú na váhe.) Matky po celom svete presviedčali, že ak ich deti nerastú podľa týchto tabuliek, tak nemajú dosť mlieka alebo ich mlieko je “slabé”.

Titulok zo Sunday Times z 23.4.2006: “Matky dostávali nesprávne rady 40 rokov.”

Napokon Svetová zdravotnícka organizácia urobila štúdiu na 8000 dojčených bábätkách, v šiestich rôznych krajinách. Po pätnástich rokoch, s použitím tých najlepších metód, objavili, že deti nemajú rásť a priberať tak rýchlo. Dojčené deti ako “zlatý štandard” boli v skutočnosti štíhlejšie a dlhšie. Mali iný metabolizmus, iné spánkové cykly a samé si určovali koľko a ako často sa budú dojčiť. Svetová zdravotnícka organizácia následne vytvorila nový štandard a výrobcovia umelých mliek museli zmeniť zloženie svojich výrobkov, aby nepáchali toľko škody na zdraví bábätiek.

Dnes zvýšená hmotnosť predstavuje celosvetový problém s dôsledkami na dlhodobé zdravie, kam patrí napríklad diabetes a srdcovocievne ochorenia, o ktorých sa vie, že ich počiatok začína už v detstve. Pred obezitou chráni deti dojčenie.

Bez poznatkov o fyziológii dojčenia nie je možná jeho podpora

Pri dodržiavaní striktných časových harmonogramov a bez kontaktu koža na kožu mali matky iba málo príležitostí k tomu, aby spoznávali svoje bábätká (odnášané na novorodenecné oddelenia) a reagovali okamžite na ich potreby. Zdravotníci nedokázali rozpoznať skoré signály, ktorými deti naznačovali potrebu sať. Nepomohli matkám nájsť pohodlnú polohu pri dojčení ani so správnym prisatím bábätka. Dávno predtým, v roku 1903, napísal doktor Koplik,americký lekár toto: “Je možné použiť palec na vytvorenie tlaku na prsník, aby sa zvýšil tok mlieka. Týmto spôsobom sa zabráni tomu, aby dieťa vtiahlo bradavku priveľmi hlboko do úst.”

Dobrý doktor Koplik, ktorý zabezpečoval pasterizované kravské mlieko pre chudobné ženy New Yorku, „dokonale“ neporozumel mechanizmu dojčenia. Tok mlieka nie je poháňaný tlakom, ale “hormónom lásky” – oxytocínom. Ten spúšťa mlieko ako odpoveď na prisatie a samotné satie dieťaťa na prsníku. K tomu, aby bolo prisatie efektívne, musí byť bradavka hlboko v ústach dieťaťa. Krvavé, zapálené bradavky, abscesy, mastitída a nedostatočná tvorba mlieka sa stali častými po tom, ako ženy nasledovali škodlivé rady a prijali škodlivé praktiky, ktoré im radili. Niet sa čo čudovať, že ako matky potom povedali svojim dcéram: „Dojčenie za všetko to trápenie nestojí.“

foto: UNICEF Ethiopia

jazyková korektúra: Alena Kolesárová

do slovenského jazyka preložila: Miroslava Rašmanová

Miroslava Rašmanová
Som matkou troch detí. K aktivizmu v oblasti pôrodníctva ma priviedli vlastné skúsenosti. Uvedomujem si, koľko problémov trápi slovenskú spoločnosť a že tie, spojené s pôrodníctvom, sa nejavia byť také naliehavé. Ženy sa z pôrodníc vrátia s deťmi živé a o tom, čo prežívajú počas pôrodu, sa veľa nehovorí. Ako spoločnosť sme si vytvorili obraz „dobrej matky“, ktorej povinnosťou je pre dieťa bez reptania (možno aj radostne) trpieť.

Napíšte komentár