Svedectvá

Z kaluže do blata

Napísala Ženské kruhy
Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Reprodukčné práva žien a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Dlho som zvažovala či niekedy budem písať o tom, čo prežívame. Veľa z vás mi dodalo odvahu, aby som neostala ticho a povedala, čo sa v našich nemocniciach deje. Náš príbeh rozdelím do dvoch kategórii, lebo je dlhý a niektoré veci sa nedajú napísať jednoducho. Zvlášť, keď je tam veľa emócii. 

Pôrodnica

Považujem sa za veľmi racionálneho človeka a pedagóga, k lekárom som mala plnú dôveru. Na pôrod som sa svedomito pripravovala, aby ma nič nezaskočilo. Nemala som žiadne požiadavky. Chcela som, aby všetko prebehlo bez problémov a v dobrej atmosfére, pre ktorú je podstatná komunikácia. Nemocnicu som vopred navštívila a s manželom sme absolvovali prípravu. Toľko na úvod. Teraz k podstatnému. Ako to už asi každá z vás pozná, začali mi kontrakcie. V kľude som si doma ešte pospala, osprchovala sa a nachystala sa do pôrodnice. Potom mi kontrakcie zosilneli.

Prišli sme do pôrodnice, kde prebehli štandardné veci. Ľahla som si na vyšetrovacie lôžko a v tom to začalo. Bolestivé vyšetrenie, pri ktorom som až nadskočila. Doktorka do mňa surovo strčila ruku a asi mi urobila Hamiltona. Pokúsim sa čo najpresnejšie citovať jej slová: ,,Mamička, prestaňte so sebou trepať, vôbec vás nemôžem poriadne vyšetriť. To, ako chcete rodiť? „Sestrička urobte to vy, lebo ja na ňu nemám trpezlivosť !“ Po vyšetrení skonštatovala: ,,Vám neodtiekla plodová voda, to je iba zátka a určite teraz nerodíte. Keby ste rodila, tak sa so mnou takto nerozprávate. Vy budete rodiť najskôr za týždeň a bolesti, na ktoré sa sťažujete, sú falošne kontrakcie.’’ Sestrička v takomto štýle komunikácie pokračovala: ,,Ďalšia hysterická prvorodička. No čo sa tak tvárite? Vidíme na monitore, že nemáte kontrakcie, tak choďte domov, hádam tu nechcete ležať na sviatky?!’’

Niekedy to bez kontaktov jednoducho nejde

Išli sme k mojej mame, no bolesti neprechádzali a začala som silno krvácať, tak sme sa do hodiny vrátili. Samozrejme ma museli zobrať opäť na vyšetrenie. Tam ma zhúkali, že po vyšetrení je krvácanie bežné. Mala som strach. Keď mi doktorka položila otázku, že čo som taká vyplašená, sucho som odpovedala, že sa bojím o bábätko. Medzi tým môj manžel kontaktoval môjho otca, ktorý sa pozná s riaditeľom nemocnice. O tom som sa dozvedela až neskôr. Za sekundu bolo všetko inak. Pani sem, pani tam, ukážte, pomôžeme vám na izbu. Tam ma nechali samú a odporučili mi teplú sprchu. V sprche som skoro odpadla, no nedokázala som si privolať pomoc. Tak som si aspoň ľahla na dlážku, aby som sa schladila.

Bolesti neprestávali, tak som prišla za sestričkami a požiadala ich o pomoc. Opäť som musela ísť na sálu. Verte neverte, prístup sa otočil veľmi rýchlo. Zrazu som tam mala dve pôrodné asistentky, difúzor a upokojujúcu hudbu. Stres z ich prístupu a strach ale zostali. Porodila som do dvoch hodín. Doktorka zostala v šoku, že ako je to možné, som predsa prvorodička. ,,Asi znášate bolesť dobre však?’’ zhodnotila. Áno, bolesť znášam dobre, nátlak okolia a ponižovanie až tak nie. Avšak chcela som byť silná pre syna. Napil sa zelenej plodovej vody. Zistilo sa tiež, že mi už dobre nepracovala placenta. Napriek tomu, že syna som porodila v termíne, nebol dostatočne vyvinutý. Manžel sa bál, aby ostalo o nás dobre postarané aj po pôrode, tak opäť všetko zariadil. Bolo to výrazne cítiť.

Epidurálku mi pichli zle. Na druhý deň som syna ani nedokázala zobrať na ruky, také som mala problémy. Cez zaťaté zuby som sa starala o dieťa a aj po deviatich mesiacoch mám bolesti v chrbtici. Čoskoro nás pustili domov, na môj vkus až priveľmi skoro. 

Zamyslenie k môjmu pôrodu

Je smutné, že pri pôrode musíte prosiť, aby vám niekoho pomohol. Je smutné, že vás berú ako kus mäsa. Je smutné, že veci, ktorými sa nemocnica prezentuje, sú pravdivé, iba pokiaľ máte známosť. Je dehonestujúce, že neveria ženám a zdôvodňujú to tým, že sú prvorodičky. To, že rodíme prvý krát neznamená, že sme hlúpe a nevieme čo sa deje.

Ako pedagóg mám v triede naraz aj dvadsať detí a ku každému sa snažím pristupovať s citom a individuálne. Nech mi nikto nehovorí, že keď to dokážu učitelia, tak doktori nie, keď majú na sále jedného človeka. Jedného, nie dvadsať ako pedagóg. Myslím si, že sa to dá porovnávať. My učitelia máme tiež zodpovednosť za deti, za ich mentálne aj fyzické zdravie, za napĺňanie ich potrieb. Zároveň nesieme zodpovednosť aj za to, aby sme deti naučili čo treba. Tiež máme náročnú prácu a pracujeme v strese a neraz pod tlakom. Myslím si, že aj lekári by mali prevziať zodpovednosť za svoje správanie pri výkone svojej profesie. Stres a pracovné preťaženie neospravedlňuje to, ak sa k druhým chováme zle.  

Uzdravenie?

Domov sme prišli s chorým bábätkom. Vraj iba nádcha. Z novorodeneckého oddelenia sme si doniesli RS vírus. Choroby sa šíria rýchlo viete? Zvlášť, keď pani upratovačka umyje rovnakou handrou všetky izby a ani si vodu vo vedre nevymení. Keď jednou handrou umyje nábytok v izbách a opäť vodu nevymení. Áno, viem to, lebo voda bola celá špinavá až čierna. To, že na oddelení je jedno WC, už ani nepotrebuje komentár. 

Zo strany lekárov sme zažívali neustále zľahčovanie. Vraj sme v strese, pretože je to naše prvé bábätko. Niekoľko krát nás poslali domov, že či nezvládneme nádchu, že zveličujeme, že preháňame a že kvapky do nosa stačia. No pritom syn bol zahlienený tak, že nedokázal dýchať, nedokázal už ani papať mliečko. Nemohli sme ho nechať ležať, lebo sa hneď dusil a nedokázal sa nadýchnuť. Striedali sme sa s manželom a mojou mamou tak, že sme mali synovu hlavičku prehodenú cez plece.

Keď sme opäť prišli do nemocnice, niečo sa vo mne pohlo a s plačom som prosila, aby nás hospitalizovali. Po pôrode som nemala dostatok času ani na uzdravenie vlastného tela a duše, a k tomu som zažívala enormný tlak a stres. Pôvodne nás odmietali hospitalizovať, vraj je plná nemocnica. Chcela som si celá urevaná kľaknúť na kolená, lebo som sa bála, že ak pôjdeme domov, tak syn ďalšiu noc neprežije. Mala som strach, že mi môj uzlíček prestane dýchať. Manžel narobil poriadky, tak nás zobrali.

Z nádchy bol nakoniec zápal pľúc

Synček mal v tom čase ledva týždeň. Skončili sme na JISke. Tam nás opäť neriešili, až kým sme nekontaktovali riaditeľa, potom prišiel osobne pán primár. Dovtedy sme iba počúvali: ,,Váš syn má asi zápal pľúc. Počujem, že to tam chrčí, ako keby ste kráčali po zamrznutom snehu. Asi to máte z novorodeneckého, majú tam toho teraz viac.’’

Keď som sa pýtala na liečbu, tak mi povedali, že zajtra sa uvidí. Zajtra! Pár dňové bábätko a ide sa čakať do zajtra?! Bez röntgenu, bez antibiotík, so zápalom pľúc a ide sa čakať? Na čo?! Hnev so mnou triasol a do rána som nespala. Plakala som a volala mužovi, že ak mi zomrie moje dieťa, že ja zomriem s ním. Bábätko malé, bábätko na pľúcnej ventilácii s RS vírusom, nízkou saturáciou pľúc. Po príchode primára sa zrazu všetko dalo. Za synom som mohla už chodiť aj v noci, nosiť mu mliečko. Aj to mi totiž zakazovali. To, že som musela byť od neho a spať o poschodie vyššie, ani nehovorím. Primár nás dal ako tak do poriadku, no vrátili sme sa domov s ranami na duši. Liečila som synčeka dva mesiace, kým sa úplne uzdravil. Bolesti na duši však ostávajú.

Nemala som sa čas uzdraviť fyzicky ani psychicky. Stále som ubolená na duši a neviem či to tak skoro dokážem zmeniť. Keď vám dieťa skoro umrie pred očami, ťažko myslíte na to, že máte po epidurálke zničenú chrbticu alebo že máte popôrodné blues. Mám traumu, ktorá pokračuje. Môjmu synčekovi nefungujú dobre obličky. Choroby sa na nás lepia a každú chvíľu sme v nemocnici. Zvládam to ťažko. Navonok zostávam však silná a bojujem za neho. Keby som mohla, dám mu svoje obličky, vymenila by som si to s ním. 

V nemocnici sme teraz každú chvíľu

Nemocnica sa stala našim druhým domovom. Preto viem niektoré veci zhodnotiť. Podmienky v nemocnici vôbec neprajú uzdraveniu. Malé miestnosti s tenkými stenami, kde sa deti budia navzájom a v noci je počuť, ako mamičky plačú. Miesto, kde vám nedajú ani stoličku na kŕmenie. Niekedy vám neumožnia prístup k mikrovlnke, kanvici, sterilizátoru a chladničke, lebo ste infekčný. Sestričky nie sú ochotné vám pomôcť. Nechcú sterilizovať fľašky, ani variť ryžu a spýtajú sa, či nám ju nemá kto doniesť. Jeden záchod pre oteckov a mamičky, dokonca aj pre deti, rovnako je to aj so sprchou. Potom je to tak, že dieťa príde do nemocnice s jednou chorobou a ďalšie si odnesie. Hygiena je katastrofálna. Neumyté sprchy, záchod každú chvíľu pomočený alebo ovracaný. Svetlo na chodbe je tak ostré, že nemôžete spať vy a ani vaše dieťa. Ráno vás aj tak skoro zobudí upratovačka s tou špinavou handrou. Je to niekedy teror.

Vždy, keď konečne uspíte dieťa, tak vám ho zobudia. Avšak nie na vyšetrenie, ale pre hlúposti. Raz preto, lebo sa chcú niečo opýtať, napríklad či nechcem dieťa kúpať, či cikal a koľko vypil a zjedol. Potom sú to raňajky. Musia kričať, nedokážu prísť v tichu ani keď vidia, že dieťa spí. Áno, musia to spísať, je to dôležité. Prečo ale nepríde jeden človek a raz? Namiesto toho ich príde desať. Takto to nie je iba ráno, pretrváva to v priebehu celého dňa.

Detské oddelenie je srdcom nemocnice a deti sú naša budúcnosť. Prečo o ne nie je v nemocnici dobre postarané? Sestričky tu ohovárajú a mamičky to počujú a potom plačú. Napríklad, že sa nevedia postarať o dieťa a chodia sem s teplotou a vracaním, že ona toto vždy zvládla doma a podobne. Nedočkáte sa žiadneho vľúdneho slova. Nie je tu žiadna spoločenská miestnosť pre detičky, aby sa mohli odreagovať.

Svojho syna si nenechám vytrhnúť z náruče

Voči doktorom a sestričkám som už ako skala a bojujem za práva svojho dieťaťa. Musím, lebo už mi ho raz zobrali bez môjho vedomia na odber a strašne plakal a kričal. Obaja sme spali a sestrička ho odniesla, ako keby o nič nešlo. Synček sa bojí, lebo všetko robia násilne, bezohľadne. Vždy ma chcú od neho oddeliť, vraj aby som bola v kľude, že sa na to aspoň nemusím pozerať. Ja ale vždy bojujem, nenechám si ho vytrhnúť z náruče. A to doslova. Raz sa o to sestra pokúsila, keď som chcela ísť na odber s ním. Aj keď to bolí a je mi do plaču, zatnem zuby a som tam pre neho, aby nemal taký strach. Som to ja kto ho drží, aby sa nehýbal, a som to ja kto mu podáva lieky. 

Nikto nám to neuľahčuje. Aspoň keby môj manžel a otec nášho dieťaťa mohol byť pri nás od rána. Avšak dovolia mu tam byť iba cez návštevné hodiny. Som častokrát na všetko sama. Zvlášť na tie násilnosti. Verím, že raz sa z tohto nikdy nekončiaceho kolotoča dostaneme. Ak veríte v boha, kľudne sa za nás pomodlite. Ja som už vyskúšala aj to, ale zatiaľ sa nič nestalo. Možno niekoho z vás vypočuje. Ďakujem za vypočutie môjho príbehu.

Andrea

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.

Napíšte komentár