Som vám veľmi vďačná, že upozorňujete na to, ako sprísňovanie interrupcií môže ovplyvniť aj ženy po spontánnom potrate. Je ich neúrekom a nepomerne viac ako tých, ktoré sa rozhodnú ukončiť tehotenstvo z vlastnej vôle. Žiaľ, veľa ľudí si túto spojitosť neuvedomuje. Zabúda sa na ňu tiež aj v diskusiách k danej téme, čo je veľmi smutné.
Zamĺknutý potrat
Chcela by som sa s vami podeliť o svoju skúsenosť. Minulý rok som si prešla zamlčaným potratom. Išlo o chcené, plánované bábätko. Žiaľ, tehotenstvo bolo od začiatku rizikové, kvôli myómom v mojej maternici. Okrem toho tam vznikol hematóm, takže nečakane som zo dňa na deň skončila na PN s neurčitým koncom.
Bol to len začiatok tehotenstva (ôsmy týždeň). Predstava, že možno strávim v posteli nasledujúcich 7 mesiacov, mi veľmi na psychickej pohode nepridávala. Okrem toho, bolo to v marci, kedy u nás vypukol COVID a nemocnice sa prepínali do covid -režimu.
Žiaľ, aj keď som prísne nasledovala rady lekára, celé dni poctivo ležala, manžel ma obskakoval, nepomohlo. Na následnej kontrole, ktorá bola v sobotu, mi môj gynekológ oznámil, že plod sa prestal vyvíjať a nebije mu srdiečko. Mala som prísť po víkende, objednať sa do nemocnice na kyretáž. Bolo to na prelome 9/10 týždňa tehotenstva.
Nekonečné čakanie na zákrok
V pondelok som teda prišla do nemocnice už nabalená. Keďže to bolo moje prvé tehotenstvo a nevedela som ako to chodí. Naivne som čakala, že si ma tam rovno už aj nechajú a urobia kyretáž. Musela som samozrejme absolvovať predoperačné vyšetrenia. Anestéziologické mi urobili priamo v nemocnici, ale na interné ma z neviem akých dôvodov poslali na opačný koniec mesta. Prišlo mi divné, prečo to nemôžu urobiť priamo v nemocnici. Predpokladala som, že to bude súvisieť asi s covidom.
Takže dva dni som zabila vyšetreniami, o ktorých som si myslela, že mi ich urobia na počkanie. Konečne som sa so všetkými výsledkami vrátila do nemocnice dúfajúc, že ma už teda objednajú. Pamätám si, že presne keď som sedela v ambulancii, doktorovi ktorý mal práve službu, zazvonil telefón. Oznámili mu, že kvôli COVID sa majú všetky nie-urgentné zákroky odkladať. Ešte mali so sestričkou diskusiu o tom, či je môj prípad dostatočné urgentný. (Pamätáte si, ako sa vtedajší minister zdravotníctva oháňal tým, že kyretáže vraj nie sú urgentný zákrok?).
Kyretáž znova odložili
Nakoniec ma objednali o dva dni. To už som chodila s mŕtvym plodom asi 5-6 dní (odkedy sa na to prišlo, odumrieť mohol ale aj skôr). Psychicky som bola na tom zle. Nahromadený stres aj z predchádzajúcich zlých týždňov tehotenstva, strach o môj život, strach z covidu, oslabená imunita a psychická nepohoda sa na mne podpísali tak, ako je to u mňa zvykom – spravil sa mi herpes na tvári. Takže keď som prišla na svoj termín, rovno ma poslali domov. Že v takomto stave mi zákrok robiť nemôžu, pokiaľ to nie je urgentné. A že mám prísť ak by som začala krvácať, alebo mala bolesti (=infekcia), inak mi naplánovali zákrok až o ďalší týždeň.
Ja chápem ženy, ktoré si dobrovoľne zvolia vyčkávaciu metódu. Ja som ale vyčkávať nechcela. Chcela som mať to peklo čo najskôr za sebou, v nevedomí narkózy a pod kontrolou lekárov. Nechcela som krvácať niekde sama doma. Chcela som, aby som sa mohla čím skôr začať regenerovať fyzicky aj psychicky, chcela som sa vrátiť do práce, ktorú mám rada.
Vrátila som sa domov v depresii. V sobotu (týždeň od oznámenia že je plod mŕtvy) som začala krvácať, zatiaľ len mierne. Čiže som ZNOVA, uprostred covidu, utekala do nemocnice. Kde mi doktorka, ktorá mala práve službu, oznámila, že veď to je predsa super, že krvácam, to znamená že sa potrat možno rozbehne sám. Poslali ma, že mám ísť krvácať domov. A keby som nepotratila sama, tak veď predsa budúci týždeň mám naplánovaný zákrok, to už môžem toľko počkať.
Keby som toto všetko vedela vopred, idem rovno do súkromnej nemocnice
To bola posledná kvapka. Doslova plačúcu ma manžel doviezol do inej, súkromnej nemocnice, v ktorej robia aj umelé prerušenia tehotenstva na žiadosť. Tam mi na počkanie spravili všetky vyšetrenia (ktoré v predchádzajúcej nemocnici trvali 2 dni) a ešte v ten večer urobili kyretáž.
Nechcem sa týmto sťažovať na doktorov ani im nič vyčítať. Viem, že v mojom prípade to bola nešťastná súhra covidu, žalostného stavu nášho zdravotníctva a môjho zdravotného stavu. Chcem ale poukázať na to, že dostať sa na kyretáž aj po spontánnom potrate môže byť a je problémom už aj teraz. Nie je to len tak, zo dňa na deň. Ďalšími povinnými lehotami sa tento stav ešte len zhorší a vyústi to do tragédií s poškodením zdravia žien, alebo dokonca smrťou. O psychických dôsledkoch ani len nehovorím. Viete si asi predstaviť, čo táto skúsenosť zanechala na mne. Momentálne sa bojím znova otehotnieť, pretože už teraz viem, že aj moje ďalšie tehotenstvo bude rizikové a bojím sa o svoje zdravie a život.
Zdenka
