Skúsenosť s podpornou starostlivosťou z Veľkej Británie prinášame v preklade článku, ktorý opisuje osobnú skúsenosť ženy s hospitalizáciou na MBU.
Nasledujúci text je osobnou skúsenosťou ženy, ktorá na Slovensku zažila hospitalizáciu pre pôrodné psychické ťažkosti. Oba príbehy nenahrádzajú odbornú konzultáciu. Túto tému otvárame, aby sme upozornili na nedostatočnú podporu, ktorej ženy na Slovensku čelia.
Dnes sú to presne dva týždne, čo som sa vrátila domov z nemocnice – späť k mojej rodine, k mojej dcérke a synčekovi.
Píšem tento text so stiahnutým hrdlom. Nie je ľahké vracať sa k tomu, čo sa stalo, ale cítim, že o tom potrebujem hovoriť.
Pre seba.
Pre iné ženy, ktoré si tým možno prechádzajú potichu.
Aby vedeli, že nie sú samy.
Ako zlý sen
Po pôrode môjho druhého dieťaťa som mala tri týždne, ktoré boli síce bez spánku, ale cítila som lásku, radosť, silu.
Nosila som svojho synčeka, dojčila ho, starala sa o neho, verila som, že to zvládnem.
A potom… akoby sa niečo zlomilo.
Začal sa zlý sen.
Tras v tele. Neustály stres. Tlak, napätie, podráždenie. Plač bez dôvodu. Strach. A potom už len tma.
Netešilo ma nič. Bola som v pyžame, bez sily, neosprchovaná, odpojená od života.
Len telo, ktoré prežívalo z dňa na deň.
Bez duše.
A hoci som bola pripravená, vedomá, s oporou… nestačilo to.
Ani po druhom pôrode som sa tomu nevyhla – a tentoraz to prišlo v ešte ťažšej forme.
Pamätám si ten moment presne.
Po dojčení Julinka… som sa zrazu ocitla v úplne inom stave vedomia.
Smiala som sa nepríčetne, vykrúcali sa mi ruky, rozprávala som tenkým, piskľavým hlasom.
Bolo mi… veselo, smiešne. Ako keby som bola malé dieťa.
Môj muž sa zľakol. Bál sa, že mám laktačnú psychózu.
A ja… som sa len pozerala, ako sa mi moje „ja“ rozpadáva a vracia späť… do niečoho veľmi starého.
Ako by sa odpojila dospelá Dominika a zostal len fragment.
Záchranka ma odviezla, lebo moje telo a myseľ sa úplne vypli.
Môj mozog prešiel do regresu z emocionálneho, fyzického a psychického vyčerpania.
Sama v nemocnici
V nemocnici mi zastavili hormóny, mlieko, laktáciu.
Bola som úplne oddelená od synčeka.
Manžel ostal sám so 7-týždňovým bábätkom a 5-ročnou dcérkou – v priebehu hodiny.
Boli to tie najdlhšie a najbolestivejšie dva týždne môjho života.
A hoci som to prežila, viem, že mnoho žien to možno neprežije – a ani o tom nikdy neprehovoria.
Hanbia sa, že nie sú šťastné. Že sú unavené. Že nevládzu.
Nevedia, že to, čo cítia, je v poriadku. Že nie sú pokazené.
Len vyčerpané.
Posolstvo pre ostatné ženy
Tento článok píšem preto, aby si vedela, že aj keď sa pripravíš, môže to prísť.
A nie je to tvoja vina.
Aj keď svoje dieťa miluješ, môžeš padnúť.
Aj ty máš právo na pomoc.
Ak sa cítiš zle – povedz to nahlas.
Popros o pomoc.
Nie si zlá mama.
Si len človek, ktorý prešiel niečím veľkým.
A niekto ťa v tom určite podrží – ak sa ozveš.
Dominika
