Pre môj prvý pôrod som si vybrala nemocnicu, o ktorej som čítala, že podľa odborníkov je najlepšia na Slovensku. Z mojej strany teda nebolo čo riešiť, až do momentu kým som si ich “pokročilú” pôrodnicu neodžila na vlastnej koži.
Za nemocnicou som cestovala
Doma odtiekla plodová voda, nastúpili bolesti a pôrod sa krásne rozbiehal sám. Mala som streptokoka, takže sme s priateľom hneď sadli do auta a vydali sa na cestu. Kvôli výberu nemocnice som cestovala hodinu a pol z iného mesta. Keď sme s priateľom dorazili na miesto, bola som už na zadných sedačkách v polohe na štyroch. Telo ma samé nútilo dať sa do tejto polohy. Už som začala pociťovať jemné tlaky, takže som vedela, že peši na oddelenie neprejdem. Priateľ utekal po invalidný vozík, kde našťastie narazil na staršieho milého zdravotníka, ktorý nám prišiel pomôcť a mňa zaniesol na pôrodnú sálu.
Prvé slová sestričky neboli ohľadom môjho zdravotného stavu ale: “Pani, kde máte rúško? Ako ste sem bez neho mohla vkročiť? Mali ste ho mať už celú cestu na ústach! Ja Vás teraz nemôžem prevziať na pôrodný box!”. Na to som jej odpovedala: “Aha… to snáď nemyslíte vážne?! O chvíľu príde priateľ s mojou dulou a prinesú mi ho..”. Sestrička na to odpovedala, že ju to absolútne nezaujíma.
Previezli ma do nejakej izby, vraj nech sa postavím, povyzúvam a povyzliekam. Chvíľu som ostala na ne pozerať, myslela som si, že mi pomôžu, ale nie. Aj na pôrodný box som musela prejsť sama v bolestiach, takisto aj na rodiacu “kozu” (ktorá bola celkom vysoko) som sa musela vyštverať sama, nikto mi ani len ruku nepodal, nepomohol mi. Ľahla som si nabok a čakala.
Nikoho nezaujímalo, čo som si želala v pôrodnom pláne
Po vyšetrení lekára sme zistili, že som do pôrodnice stihla prísť na poslednú chvíľu. Hneď potom mi začali napichovať kanylu kvôli streptokokovi. Na ľavej ruke sa to nepodarilo nikde. Celú som ju mala opichanú. Sestrička bola dosť nervózna, dokonca stihla hnusne a arogantne poznamenať: “Vy akože čo si o sebe myslíte? Koľko ihiel na Vás budem musieť minúť kým to napichneme? Nikde nemáte krv, to je hrozné..”. Premiestnila sa k pravej ruke, kde som ju už prosila, aby chvíľu počkala, pretože na mňa šla silná kontrakcia. No jej odpoveď znela: “Mňa to nezaujíma, držte tu ruku tak, ako som vám ju nastavila”.
Kontrakcie spojené s viackrát nepodareným napichnutím kanyly boli fakt neznesiteľné. Dodnes ale nechápem jednu vec – týždeň pred pôrodom som komunikovala s pánom primárom, ktorý mi vysvetlil, že pokiaľ sa bude pôrod spúšťať veľmi rýchlo, tak nie je potrebné dávať antibiotiká, pretože aj tak nebudú účinné. Vraj je potrebné, aby v tele rodičky pôsobili 4 hodiny pred samotnou druhou dobou pôrodnou. Fakt teda nerozumiem tomu, prečo ma trápili.
Následne ma otočili na chrbát, s čím mi pomohla moja dula, nie lekár, ani pôrodná asistentka. Lekár ma vyšetril ešte raz. Samotného pôrodu som sa nebála, nemala som obavy, pretože som mala spísané základné pôrodné priania (ktoré vraj pôrodnica plne akceptuje), kde boli veci ako napr. že chcem byť o všetkých zásahoch do môjho tela informovaná, že si neželám nástrih hrádze, pokiaľ nebude nutný, že si neželám Kristellerovu expresiu (ktorá je dokonca zakázaná), že si želám rodiť v polohe, ktorá mi bude príjemná atď.. Pôrodný plán som mala aj podpísaný od pána primára.
Tlačila som podľa pokynov, nie podľa potrieb môjho tela
Lekár skonštatoval, že ideme tlačiť. Moja reakcia bola dosť prekvapivá: “Čo? To už? Tak skoro?”. Rodila som ako jediná, takže prišiel aj druhý lekár a ďalšie asi tri sestričky. Neviem presne, no bolo okolo mňa naozaj veľa ľudí, čo bolo fakt nepríjemné. Lekári ma začali hnať: “Áno, áno. Už tlačte konečne. Tlačte..!”. No ja som necítila žiadne kontrakcie, žiadne. Absolútne som nevedela, kedy tlačiť. Tlačila som teda len podľa pocitu, nie podľa toho ako pracuje moje telo. Nepomáhala som maternici vypudzovať bábätko na kontrakciu, tak ako by sa malo. Bolo to veľmi silené, bolo cítiť, že ma do tlačenia nútia. Vtedy mi to veľmi psychicky ublížilo a spracovávam to dodnes. Prečo ma tak nútili do tlačenia, keď som nepociťovala potrebu? Pýtam sa samej seba dodnes.
Celý pôrod sa krásne spúšťal a prebiehal sám, verila som a verím, že aj druhá doba pôrodná by prešla s väčšou ľahkosťou, keby bola bez zásahov lekárov. Použili aj zakázanú vyššie spomínanú Kristellerovu expresiu. Po tom, ako som porodila a zvítavala sa s bábätkom, mi oznámili, že ma nastrihli. Neakceptovali moju žiadosť byť o tom vopred oboznámená. Možno vedeli, že keby mi to povedia skôr, tak by som proti tomu bojovala. Neviem.
Bolestivé šite
Lekár ma šil 40 minút. Bolo to hrozné. Jednou rukou som si držala bábätko, snažila som sa na neho sústrediť a odpútať sa od tej ukrutnej bolesti a druhou rukou som silno stláčala za ruku dulu, moju svokru, ktorá to celé trpela so mnou. Ku koncu šitia mi lekár povedal: “Slečna, už to vydržte, už to budú len malé včeličky”. Haha. Spätne som hneď reagovala: “Pán doktor, tak toto sú poriadne sršne a nie včeličky.”. Bol to už naozaj masaker. Pre ten malý zázrak to stálo za to, no zanechalo to vo mne veľa, veľa zlého, strachu z ďalšieho pôrodu a veľa bolesti. A to som sa na pôrod poctivo pripravovala. Chodila som na predpôrodný kurz, cvičila rebozo, nahrievala som si hrádzu náparkami, robila si masáž a cvičila som aj s aniballom. No pre lekárov to asi bola nedostatočná príprava, keď mi museli “pomáhať”. Pomohli akurát tak sami sebe, že to urýchlili, nepomohli mne a môjmu telu.
Bonding vďaka Bohu prebehol ako mal, bol dvoj hodinový, aj keď už po prvej hodinke mi sestrička chcela bábätko brať, no nedala som si ho.
Šestonedelie
Oddelenie šestonedelia bolo tiež zaujímavé. Najmilšia tam bola pani upratovačka, ktorá sa ráno aj spýtala ako sa máme a venovala nám úsmev, na rozdiel od sestričiek na oddelení. Nikto mi neprišiel pomôcť dojčiť, skontrolovať nás s bábätkom, dokonca sa ma ani nikto nespýtal, ako sa cítim.
Či môj pôrodný plán čítali na pôrodnej sále netuším, ale na šestonedelí si ho prečítali. Ako to viem? Jedna “veľmi milá” staršia pani sestrička sa mi počas toho, ako mi bolo zle, “vysmievala”, že som žiadala o ambulantný pôrod. Bolo mi na odpadnutie, mala som závrate a sedela som na studenej nemocničnej zemi. Ona sa na mňa len ironicky usmievala so založenými rukami, že ako som chcela po pár hodinách odísť domov, keď mi je takto zle. Keď som vstávala, ani mi ruku nepodala. Pýtala sa, či viem čo obnáša pôrod. Odpovedala som, že “áno viem”. Znovu som sa od nej dostala ironickej odpovede, že či “z modrého koníka?” Na to som povedala: “Áno aj, ale hlavne som si študovala rôzne štatistiky, veľa čítala a mám preštudovanú knihu od nemeckej pôrodnej asistentky, Ingeborg Stadelman.”. Na to už odpoveď nenašla, len jej opadol úsmev z tváre.
Takto sa to ale bohužiaľ stalo dva krát, keď som išla prvé rázy na malú potrebu po pôrode. Druhý krát mi prišlo tiež veľmi zle, znovu bez pomoci od nej, a poznamenala len: “Čo ja s vami spravím? Sadnite si na zem.”… úplne bez záujmu…. A to som po dvoch hodinkách po pôrode na pôrodnej sále odpadla, pretože som stratila veľa krvi. Určite museli mať o tom záznam aj tam na oddelení, no aj tak bola veľmi hnusná.
Odišla som na reverz
Našťastie mi bolo umožnené podpísať reverz a odišla som skôr než je doba štandartného pobytu v nemocnici. Myslím, že to mi pomohlo najviac. Bolo pre mňa ozdravujúce byť doma, v kľude, vo svojom. Svokra je aj laktačná poradkyňa, takže nám hneď po príchode z nemocnice začala pomáhať s dojčením a dnes pekne dojčím.
Hojenie šitia bolo náročné, rovnako ako samotné šitie. Pálilo to, bolelo to, ťahalo to. Dva dni som bola vkuse na tabletkách od bolesti. Celé dni som bola v sprche, ktorá mi veľmi pomáhala ale zároveň som plakala od bolesti. Dokonca mi po pôrode začali problémy s močovým mechúrom, ktorých sa neviem zbaviť dodnes.
Moja psychika a moje sebavedomie veľmi utrpeli. Budem sa regenerovať ešte veľmi dlho, a to nehovorím o sexe. Ten si ani neviem predstaviť, bojím sa ho, bojím sa bolesti, čo mi je veľmi ľúto. Najviac ma mrzí, že pôrodnice, ako je táto, verejne rodičkám prezentujú zmeny, ktoré v skutočnosti aj tak neexistujú. Možno len na papieri…
Sabína Petra
