Na niektoré veci sa zabudnúť nedá

Keď na mňa začali kričať, aby som sa poriadne naštvala, celé vnútro sa vo mne búrilo. Veď ja rodím milované dieťa, nechcem ho rodiť nahnevaná! V duchu som ignorovala túto radu, ako mám rodiť s hnevom, ale hnevu som sa nevyhla. Ešte dlhé mesiace, roky a niekedy ešte aj dnes cítim hnev. Hnev za to, čo mi spravili. Hnev na seba, že som im v tom nezabránila. Dnes viem, že tento môj hnev na samú seba je len zúfalou snahou môjho vedomia vrátiť mi moc nad situáciou, v ktorej som bola úplne bezmocná.

Tá scéna, ktorú vám teraz opíšem, sa mi v hlave prehrala asi tisíckrát. Ako film, niekedy stále dokola, dokola. A ja som sa bezmocne snažila stlačiť stop a neprežívať ju znova a znova.

Zatlačila som prvýkrát, vo vnútri odmietam podsúvanie hnevu a myslím na to, že už čoskoro uvidím to milované dieťa. A zrazu cítim niečo kovové v mojej vagíne. Otvorím oči a vidím, ako sa lekárka zapiera o tú kovovú vec. Vidím, ako jej rameno ide dolu a ona celou svojou váhou otvára moju vagínu, cítim to kovové tam.. a potom prestávam cítiť.. vidím, ako berie nožnice a ja zatváram oči. Nechcem vidieť. Nechcem cítiť. Odchádzam, nie som tam. Toto sa nedeje. Ja nie som. Nemôžem dýchať, niekto sa mi váľa po bruchu. Bože, nech toto prežijem. Nech sa to už skončí. Nemôžem dýchať.

Prežila som.

Včera sa ma syn spýtal, že však tety zabudnú na to, ako to bolí, keď sa rodí bábätko. Však, maminka? Pozrela som sa na neho a povedala som – áno. A potom som dodala, ale na niektoré veci sa zabudnúť nedá.

Judita