Možno očakávate, že lekár vám odporučí počas pôrodu to, čo považuje za najlepšie. Nie je však neobvyklé cítiť nátlak na vykonanie zásahu, ktorý si neželáte. Rebecca Grant hovorí o etike a informovanom súhlase na pôrodnej sále.
Kimberley Turbin nečakala, že pôrod bude príjemným zážitkom, ale nečakala ani nočnú moru. 4. mája 2013 sedela na gauči v dome svojej kamarátky. Mali v pláne ísť sa najesť do San Pedra vedľa prístavu v Los Angeles. 27 ročná Kimberley Turbin odpočívala v obývacej izbe, zatiaľ čo sa jej kamarátka sprchovala. Zrazu cítila niečo puknúť – praskla jej voda. Kimberley sa ponáhľala domov, aby sa osprchovala a vzala všetky potrebné veci do nemocnice. Do Providence Tarzana Medical Center (zdravotné stredisko) v San Fernando Valley prišla okolo 17:00.
Kimberley bola poistená prostredníctvom štátneho programu Medi-Cal, ktorý ponúka bezplatné alebo lacné zdravotné služby pre ľudí s obmedzeným príjmom. Prenatálnu starostlivosť dostala prostredníctvom neziskového komunitného zdravotného strediska s názvom El Proyecto del Barrio, kde pri väčšine vyšetrení boli len zdravotné sestry. Deň pred pôrodom, dva týždne pred určeným termínom, sa prvýkrát stretla s Alexom Abbassim, pôrodníkom, ktorý pracoval v Providence Tarzana.
Kimberley dvakrát prežila znásilnenie a keď prišla do nemocnice, požiadala personál, aby boli citliví a aby si pýtali povolenie pred tým, než sa jej budú dotýkať. “Bála som sa všetkého a všetkých a povedala som im: ´Musíte mi vravieť, čo mi robíte, inak spanikárim.´”
Doktor Abbassi v priebehu večera skontroloval ako postupuje pôrod Kimberley. Krátko po polnoci to vyzeralo, že je pripravená porodiť. Ležala na chrbte v nemocničnej posteli, znehybnená epidurálnou anestézou a tlačila, keď jej doktor Abbassi oznámil: “Teraz urobím epiziotómiu.”
Kimberley namietala: “Čože? Prečo? Ani sme to neskúsili!” Viackrát povedala, “Nie, nestrihajte ma.” S chirurgickými nožnicamie v ruke, doktor Abbassi vysvetľoval, že hlavička dieťaťa je príliš veľká a že bez nástrihu sa Kimberley môže „natrhnúť až po konečník“. Kimberley ho znova prosila, aby ju nestrihal. Abbassi povedal: “Ja som tu expert… Prečo by som to nemal urobiť? Môžete ísť domov a porodiť sama. Choďte do Kentucky.” Potom, napriek jej viacnásobnému nesúhlasu, zastrihol do jej hrádze 12 krát.
Celú situáciu zachytila na videu jej matka, ktorá bola na pôrodnej sále s Kimberley. “Nevedela som, že to urobil, kým som nevidela svoje video, “ hovorí Kimberley. “Nikto mi nevedel povedať prečo, a to je to, čo ma trápilo. Bola som taká naštvaná, že ma doktor prinútil podstúpiť niečo, čo som nechcela.”
Po dvoch rokoch hľadania právnika, ktorý by sa jej prípadom zaoberal, Kimberley podala na doktora Abbasiho sťažnosť za útok a násilie. Jej podporovateľky a podporovatelia to popisujú ako potenciálny zlom pre práva žien počas pôrodu.
Epiziotómia je chirurgický rez na hrádzi – oblasti medzi konečníkom a vulvou. V priebehu 18. a 19. storočia lekári využívali túto techniku na urýchlenie pôrodu, ale iba v krajnej situácii. Na stretnutí Americkej gynekologickej spoločnosti v roku 1920 však vedúci pôrodník Joseph DeLee odporučil lekárom, aby používali nástrih ako prevenciu perineálnych natrhnutí hrádze, ktoré sú nezriedka normálnou súčasťou pôrodu. Zdôvodnil to tým, že chirurgický rez je kontrolovanejší a hojí sa ľahšie ako prirodzené natrhnutie. Do roku 1979 sa v USA 62,5 % všetkých pôrodov a v prípade prvorodičiek až 80 % pôrodov vykonalo s nástrihom.
Od osemdesiatych rokov však klinický výskum naznačoval, že nástrih by sa nemal používať ako rutinná lekárska prax. Za určitých okolností to môže byť život zachraňujúci zásah, ale pri väčšine pôrodov spôsobuje nástrih viac škody ako úžitku. Nástrih je spojený s vyššou mierou bolesti, opuchu, krvácania a inkontinencie a v skutočnosti zvyšuje riziko závažného natrhnutia hrádze.
Americká spoločnosť pre gynekológiu a pôrodníctvo (ACOG) a britský Národný inštitút pre zdravie a starostlivosť o zdravie (NICE) sú dnes proti rutinnému používaniu nástrihu. Pokyny NICE týkajúce sa pôrodnej starostlivosti odporúčajú, že by sa k nástrihu malo pristupovať iba v prípade „medicínskeho dôvodu“, napríklad ak je dieťa v tiesni.
Miera používania nástrihu sa v rôznych krajinách veľmi líši. V roku 2010 to bolo v Anglicku približne asi v 19 % vaginálnych pôrodov. Vo Francúzsku a Nemecku to bolo 27 – 28 %, v Španielsku 43 % a v Portugalsku 73 %, vo Švédsku a Dánsku iba 5 až 7 %. Približne v rovnakom čase bola miera nástrihov v USA 14 %, ale toto percento postupne klesá. Neexistuje zhoda v tom, aká je primeraná miera.
„Existujú prípady, v ktorých je nástrih naďalej prospešný, ale keď tehotenstvo a pôrod postupujú normálne, nič nenasvedčuje tomu, že by bol potrebný,“ hovorí Dana Gossett, pôrodníčka a profesorka na kalifornskej univerzite v San Franciscu. „Počet vykonaných nástrihov sa za posledné tri desaťročia znížil, pretože lekári si uvedomujú ich potenciálnu škodlivosť a vieme, že by sme nemali robiť rutinné zásahy, pokiaľ na to neexistuje jasná indikácia.“
V prípade Kimberley jej pôrod postupoval normálne. Bola mladá a zdravá a nie sú známe okolnosti, ktoré by naznačovali, že by bol nástrih v jej prípade nevyhnutný. Ak by aj existoval legitímny medicínsky dôvod, lekár by stále potreboval súhlas k jeho vykonaniu. Rrovnako ako väčšina pacientov a pacientiek, aj Kimberley podpísala pri vstupe do nemocnice súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. V tomto formulári stálo, že súhlasí s „pohotovostnou liečbou, lekárskym alebo chirurgickým zákrokom alebo nemocničnými službami poskytovanými na základe všeobecných a osobitných pokynov lekára“, ale tiež, že „má právo na súhlas alebo odmietnutie akejkoľvek navrhovanej operácie alebo zásahu kedykoľvek pred jeho vykonaním “.
Nadia Sawicki, profesorka práva na Loyola University Univerzite v Chicagu, sa zaoberá etikou vzťahov medzi lekárom a pacientami a informovaným súhlasom. Hovorí, že aj keď ženy pri vstupe do nemocnice podpisujú súhlasné dokumenty ako Kimberley, neznamená to, že lekári môžu vykonať operáciu proti ich výslovnej vôli. Keby to tak bolo, kedykoľvek by niekto vstúpil do nemocnice, úplne by sa vzdal možnosti čokoľvek ovplyvniť.
„Vždy, keď pôjdete do nemocnice, podpíšete informovaný súhlas, ktorý je súčasťou dokumentácie,“ vysvetľuje Sawicki. „Základnou právnou zásadou, ktorej každý rozumie, je, že potrebujete súhlas pred takýmto typom interakcie s pacientom. Môže to byť dokument, kde sa píše: „súhlasím s každým ošetrením“, ale ak sa lekár s pacientom nerozprával, takto naformulovaný informovaný súhlas nemocnicu chrániť nebude.“
Kimberly Turbin je asi 150 cm vysoká, má tmavé vlasy a oči, okuliare a hrejivý úsmev. Jej pravá ruka je pokrytá vytetovanými kvetmi a na hrudi a nohe má ďalšie kvetinové tetovanie. Pochádza z oblasti Los Angeles, odkiaľ sa v roku 2009 presťahovala do Chicaga kvôli štúdiu na univerzite. V čase, keď zistila, že je tehotná, pracovala ako recepčná v zubnej ambulancii.
„Okamžite som vedela, že je niečo inak,“ hovorí. „Bolo to moje prvé tehotenstvo, ale v tom momente som vedela, že je to chlapec. Bola som taká šťastná. “
Kimberley sa rozhodla počas tehotenstva presťahovať späť do Los Angeles, aby bola bližšie k svojej rodine. Mala bezproblémové tehotenstvo – nezažila ani ranné nevoľnosti – a dúfala, že jej pôrodná skúsenosť bude podobne bezproblémová. S nástrihom proti svojej vôli nerátala.
Táto skúsenosť jej spôsobila traumu. Bola nahnevaná a rozrušená, ale nemocničný personál jej povedal, že pre ňu nemôžu nič urobiť. Nasledujúci deň prišla do izby zástupkyňa nemocnice, aby sa spýtala, či je Kimberley v poriadku. Povedala, že nie je. Podľa slov Kimberley jej táto žena podala brožúru o problémoch po pôrode … a to bolo všetko.
Keď sa vrátila domov, rozprávala rodine, kamarátkam a kolegyniam o tom, čo sa jej stalo. Mnohé jej povedali, že nástrih je štandardnou súčasťou pôrodu a nemá sa na čo sťažovať, pretože jej dieťa bolo zdravé. Kimberley to však nepovažovala za správne. To, čo sa jej stalo, nemohlo byť normálne. Rozhodla sa uverejniť video zo svojho pôrodu na YouTube a čakala, aké budú reakcie. Video za deň videlo 13 000 ľudí. Počas niekoľkých týždňov to bolo 100 000, dnes má takmer 700 000 zobrazení.
„Bola
som veľmi prekvapená, keď za deň získalo video 13 000 zhliadnutí,“ vraví
Kimberley. „Mnohé komentáre boli zhrozené: ´Ó, môj Bože, to je hrozné,´
akoby vedeli, že v tejto situácii niečo nie je v poriadku. Cítila som veľkú
podporu. Niektorí ľudia sa naopak tvárili, že zveličujem. Ale ja som vedela, že
nie som blázon ani citlivka.“
Kimberley poslala svoje video do skupiny s názvom Birth without Fear (Pôrod bez Strachu), na ktorú narazila pri hľadaní online fór o dojčení. Ženy zo skupiny o videu informovali Dawn Thompson, zakladateľku a prezidentku organizácie na podporu práv žien pri pôrode Improving Birth (Zlepšovanie pôrodu). V mnohých ohľadoch to bol prípad, na ktorý Thompson čakala. Roky sa pokúšala zvyšovať povedomie o „pôrodníckom násilí“, ale jednou z najväčších prekážok bol skepticizmus verejnosti, či niečo také ako násilie pri pôrode skutočne existuje. Video znamenalo, že príbeh Kimberley bolo hmatateľným dôkazom. Zachytávalo, že Kimberley povedala nie a lekár napriek tomu pokračoval.
„Existujú tisíce príbehov, ako je tento, ale skúsenosť Kimberley bola zachytená na videu,“ hovorí Thompson. „Tesne pred tým, ako sa k nám jej príbeh dostal, som hovorila o tom, že potrebujeme násilie pri pôrode zadokumentovať. Video, na ktorom by bolo násilie zachytené, aby sme mali dôkaz. Aby ľudia vedeli, že sa to naozaj deje. Príbeh Kimberley je extrémnym prípadom, ale deje sa to všade. “
Nerešpektovanie súhlasu počas pôrodu a používanie neodôvodnených zásahov sú bežnejšie, ako by sme si priali. V štúdii „Načúvajme matkám III“ venovanej materskej starostlivosti z roku 2013 v USA, uviedlo 59 % účastníčiek, ktoré zažili nástrih, že nemali na výber. 8 až 23 % žien tiež uviedlo, že bol na ne vyvíjaný nátlak v celom rade ďalších zásahov, vrátane vyvolania pôrodu, použitia epidurálnej anestézy a cisárskeho rezu. Rovnaký vzorec platí aj pre Spojené kráľovstvo. V prieskume z roku 2013, ktorý uskutočnila organizácia Birthrights (Práva pri pôrode), viac ako 12 % žien uviedlo, že sa stretli s vyšetrením alebo postupmi bez poskytnutia súhlasu.
Výskum Harvardskej školy verejného zdravia priniesol zistenia, že zaujatosť, predsudky a stereotypy zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti môžu prispieť k zníženému dodržiavaniu práv pacientiek a pacientov a tiež k zníženiu kvality poskytovanej starostlivosti. V prieskume Načúvajme matkám uviedla približne jedna z piatich čiernych a hispánskych žien zlé zaobchádzanie od nemocničného personálu v dôsledku rasy, etnicity, kultúrneho zázemia alebo jazyka, v porovnaní s jednou z 12 bielych žien.
„Ženy čelia počas pôrodníckej zdravotnej starostlivosti množstvu násilia a akoby ich ľudské práva – dôstojnosť, telesná a psychická integrita, súkromie, rovnosť – neexistovali,“ hovorí Camilla Pickles, ktorá sa zaoberá pôrodníckym násilím a právom na Oxfordskej univerzite. „Ak ich vystavíte kaskáde lekárskych zásahov zbytočne a bez informovaného súhlasu, nie je to správne. Poškodzuje to ich celkový zdravotný stav a môže to byť dokonca nebezpečné.“
V ideálnom svete by zdravotnícky personál odporúčal alebo vykonával zásahy iba vtedy, keď je to z medicínskeho hľadiska nevyhnutné a potreba týchto zásahov by bola jasná. To však nie je svet, v ktorom žijeme. Výskumy ukazujú, že výskyt určitých zásahov pri pôrode je oveľa viac ovplyvnený tým, kde a kedy bol zdravotnícky personál vyškolený, s kultúrou nemocnice a dokonca súvisí s dennou hodinou alebo dňom v týždni. Pôrod, ktorý jeden lekár považuje za príliš pomalý a vyžadujúci si zásah, iný môže považovať síce za pomalý, ale bezpečný.
„Ak by ste mali desať žien s rovnakým priebehom pôrodu, rôzni doktori by mohli urobiť desať rôznych rozhodnutí,“ hovorí Hermine Hayes-Klein, zakladateľka a výkonná riaditeľka organizácie Human Rights in Childbirth (Ľudské práva pri pôrode). „Pri pôrode je prítomnej toľko medicínskej neistoty a rozhodovanie nie je čiernobiele.“
„Za myšlienkou, že v prípade pôrodu je poskytovanie informovaného súhlasu komplikovanejšie ako v iných prípadoch zdravotnej starostlivosti, je ešte myšlienka, že preto, že žena je tehotná, má menšie právo rozhodovať o svojom tele ako majú ostatní ľudia.“
Existuje množstvo precedensov, ktoré potvrdzujú, že všetci kompetentní pacienti a pacientky vrátane tehotných žien, majú právo odmietnuť nechcené lekárske medicínske zákroky. V praxi to môže zvádzať k postoju, že zdravotnícky personál vie lepšie čo je správne než ich pacienti. Ak lekár alebo lekárka povedia, že niečo je dobré, zvyčajne máme tendenciu podriadiť sa.
„O tehotných a rodiacich ženách máme túto kultúrne podmienenú predstavu, že sú hysterické,“ hovorí Holly Fernandez Lynch, profesorka bioetiky na Harvarde. „V medicíne existuje hierarchia a pacienti nemajú veľmi kontrolu nad tým, čo sa bude diať. Je zažitá predstava, že pacienti preháňajú. Je to znakom toho, ako hlboko je zakorenené presvedčenie, že lekár by predsa neurobil nič, čo by vám ublížilo.“
Holly Fernandez Lynch dodáva, že teoreticky môže existovať akási etická šedá zóna, ak by matka odmietla zásah, ktorý je život zachraňujúci pre dieťa. No tieto prípady sú mimoriadne zriedkavé, pretože ženy pri pôrode nechcú robiť rozhodnutia, ktoré by ohrozili ich deti. Situácia môže byť nejasná a naberať rýchly spád, ale zdravotnícky personál má stále etickú povinnosť informovať ženy v plnej miere a čestne o tom, čo sa deje, a zapojiť ich, pokiaľ je to možné, do rozhodovacieho procesu.
Prípad Kimberley Turbin však nepatril do tejto šedej zóny. Video z pôrodu nenaznačuje, že ona alebo dieťa boli v ohrození. Podporuje to jej lekárska správa, v ktorej doktor Abbassi napísal: „Pôrod postupoval obvyklým spôsobom … a porodila chlapca … spontánne.“
Tieto záznamy ukazujú, že niektoré z jej prianí boli dodržané: „Pacientka odmietla akýkoľvek chirurgický zákrok a vákuoextrakciu, takže sa druhá doba pôrodná predĺžila.“ Doktor Abbassi však bez ďalšieho vysvetlenia poznamenal, že „bolo potrebné vykonať nástrih hrádze v lokálnej anestézii“.
Mesiace po narodení jej syna Kimberley zápasila s emocionálnou a fyzickou traumou. Mala vážne bolesti a bolo pre ňu ťažké robiť najjednoduchšie veci, ako napríklad posadiť sa. Kúpila si vankúše na sedenie a zmenila celú svoju stravu, aby použitie toalety bolo pre ňu menej bolestivé.
„Kúpila som si NutriBullet a v podstate som jedla iba rozmixované ovocie a zeleninu. Až tak som sa desila chodiť na toaletu,“ hovorí. „Bolo to strašné.“
Po rozhovore s Dawn Thompson a organizáciou Improving Birth, podala Kimberley na nemocnicu sťažnosť a stretla sa s riaditeľom gynekologického oddelenia. Podala tiež sťažnosť na lekársku radu v Kalifornii. Nespokojná s odpoveďami, ktoré dostala, sa rozhodla podať žalobu za napadnutie a násilie.
Kimberley a jej podporovatelia však nenašli nikoho, kto by bol ochotný ujať sa jej prípadu. Počas 18 mesiacov hovorili s 80 rôznymi právnikmi a právničkami, opakovane bez úspechu. Buď si právnici mysleli, že by to mal byť iba prípad lekárskeho pochybenia, alebo neboli ochotní pracovať pro bono (bez nároku na odmenu). Niektorí si ani nemysleli, že žaloba je v prípade Kymberly oprávnená, pretože jej dieťa bolo v poriadku. Jej vlastné zranenia neboli také výrazné ako, povedzme, zranenia Caroline Malatestovej – ženy, ktorá utrpela poranenie nervu, keď sestry počas pôrodu držali zaseknutú hlavičku jej syna šesť minút kým čakali na príchod lekára. S obmedzenými možnosťami, sa Kimberley rozhodla podať žalobu za napadnutie a násilie sama.
Až napokon, koncom roka 2015 sa Dawn Thompson spojila s Markom Merinom, prominentným právnikom v oblasti občianskych práv v Sacramente, ktorý súhlasil, že prípad Kimberley prevezme. Ohľadom nástrihu Mark Merin hovorí: „Existuje tendencia odovzdať sa do rúk lekárovi ako odborníkovi na to, čo je alebo nie je potrebné. Je zriedkavé, aby pacient uplatnil svoju autonómiu a povedal nie.“ Verí, že ostatní právnici, ktorí odmietli prípad Kimberley, si pôvodne mysleli: „Na čo sa táto žena sťažuje? O tomto má rozhodovať lekár, nie žena.“
Dokonca aj matka Kimberley, ktorá s ňou bola v porodnej sále (a natáčala), sa postavila na doktorovu stranu. Prehovárala svoju dcéru, aby súhlasila s nástrihom, a vravela jej: „Musí si urobiť svoju prácu“ A to napriek protestom Kimberley: „Nie, nestrihajte ma.“ Rozhodnutie však učinila Kimberley, a práve preto chcela podať žalobu za napadnutie a násilie namiesto lekárskeho pochybenia. Ona a ľudia, ktorí ju podporovali, mali pocit, že to bola presnejšia reflexia toho, čo sa stalo. V rámci lekárskeho pochybenia by žaloba stála na tom, že lekár sa správal neprimerane – nesprávnym vykonaním procedúr, vykonávaním neprimeraných postupov alebo zanedbaním získania informovaného súhlasu pacientky. Násilie naopak vyžaduje dôkaz, že odporca mal fyzický kontakt so žalobkyňou poškodzujúcim alebo urážlivým spôsobom proti vôli žalobkyne.
„Násilie je veľmi extrémna charakteristika skutkov lekára,“ hovorí Mark Merin. Dodáva však, že Kimberley sa bránila a že postup bol vykonaný proti jej vôli.
V júni 2016 sudca Benny Osorio na kalifornskom najvyššom súde rozhodol, že prípad Kimberley Turbin vs. doktor Abbassi bol riadne ustanovený ako súdny spor o násilie. Vo svojom súdnom príkaze Osorio napísal, že Kimberley zažila „údajné násilie na základe úmyselného rozhodnutia (lekára) ignorovať rozsah súhlasu žalobkyne (Kimberley), nie ako nedbanlivosť pri rozpoznaní potenciálnej komplikácie“. To znamenalo, že kalifornské súdy boli ochotné podobné incidenty riešiť ako potenciálne násilie.
To je dôvod, prečo je to také významné. Sudca uznal možnosť, že lekár, ktorý vykoná nástrih bez súhlasu pacientky, by sa tým mohol dopúšťať trestného činu, a nie iba lekárskeho pochybenia. Dawn Thompson dúfa, že prípad Kimberley bude mať celoštátny dopad na práva žien počas pôrodu. Zvyšuje povedomie o poskytnutí informovaného súhlasu a oprávnenia a poukazuje na možnosť odvolania sa na tieto práva pre tie ženy, ktoré veria, že boli vystavené násiliu pri pôrode.
„Toto je jeden z prvých prípadov, kedy sa to nazvalo útokom a násilím,“ hovorí Dawn Thompson. „Doktor Abbassi je pre mňa v podstate symbolom. Ženy neustále ďakujú Kimberley, že sa za ne postavila, pretože mnohé to pre seba nedokázali urobiť.“
V konečnom dôsledku však prípad Kimberley nedospel k úplnému súdnemu konaniu. V januári 2017 prebehlo pojednávanie, ktoré sa ukázalo ako posledné stretnutie v tomto procese. Bolo to emotívne vyvrcholenie cesty, ktorá trvala mnoho rokov. Tej cesty, ktorú chcela mať Kimberley už zúfalo za sebou. Keď jej Mark Merin povedal, že súdny proces môže trvať roky, zúfalo položila hlavu na stôl. Predstava čakania na súd a opätovné opisovanie celej skúsenosti sudcovi a porote bola pre ňu zdrvujúca.
„Psychicky som bola hotová,“ spomína si Kimberley. „Ani neviem, ako som sa dostala až tak ďaleko. Mala som chuť plakať, ale cítila som aj, že sa mi podarilo postaviť sa za seba.“
Doktor Abbassi a Kimberley Turbin sa dohodli na mimosúdnom urovnaní sporu. Už v roku 2015 sa doktor vzdal svojej licencie z dôvodu, že jeho kognitívne schopnosti mu naďalej neumožňujú naďalej bezpečne vykonávať prax. Napriek niekoľkým pokusom kontaktovať doktora Abbassiho, aby som si vypočula jeho pohľad na vec, sa mi k nemu nepodarilo dostať priamo, ani prostredníctvom jeho právnika.
Prípad Kimberley je v každom ohľade extrémny. Extrémny je však najmä rozsah, v akom sa podobné veci dejú ženám pri pôrode. Približne jedna tretina žien zažije traumu z pôrodu. Nedávna štúdia uverejnená v časopise BMC Pregnancy & Childbirth (BMC Tehotenstvo a pôrod) skúmala skúsenosťa 943 takto dotknutých žien z celého sveta. Zameriavala sa na ich skúsenosti s traumatickým pôrodom. Dve tretiny z nich uviedli, že ich trauma súvisí so spôsobom, akým s nimi zdravotnícky personál zaobchádzal. Popisy ich skúseností sú znepokojujúce.
„Prosila som, aby mi nerobili sekciu. Ani ja, ani moje dieťa sme neboli v ohrození alebo v nebezpečenstve, ale pretože chcel lekár už ísť domov, urobil mi tú hroznú sekciu a trvalo takmer rok, kým som sa zotavila,“ uviedla jedna žena.
„Bola som prevalcovaná zbytočnými zásahmi a ani som nemala možnosť hovoriť s lekárom o iných možnostiach, rizikách a výhodách jednotlivých možností… Mám pocit, že sestry, lekári a nemocnica sa riadili tým, čo bolo v ich najlepšom záujme, nie v mojom… Bola to nočná mora,“ povedala iná.
Spoločné rozhodovanie by malo byť súčasťou zdravotnej starostlivosti pri pôrode. Avšak nátlak, manipulácia a nútenie nie sú na pôrodnej sále neobvyklé. Vo väčšine prípadov za tým nie je zlý úmysel. Ak sa lekári domnievajú, že určitý postup je najlepší, je ich povinnosťou informovať o tom ženu. V konečnom dôsledku sú to však ženy, ktoré majú právo rozhodnúť sa, čo sa stane s ich telom. Tehotenstvom neprichádzajú o svoje práva, no mnohé tehotné ženy to nevedia. Nevedia, že môžu povedať nie, alebo si nevedia predstaviť situáciu, kedy by to mohlo byť potrebné.
Ako Kimberley zistila pri zdieľaní svojich skúseností s ľuďmi z jej okolia, v niektorých komunitách sa tento spôsob zaobchádzania považuje za normálny a nevyvodzuje sa za to takmer žiadna zodpovednosť. Jej odmietnutie akceptovať túto skutočnosť, jej ochota zdieľať hlboko intímne video s celým svetom a jej snaha pokračovať v riešení prípadu počas štyroch rokov výpovedí a zamietnutí, to všetko vyplýva z hlbokého presvedčenia, že žiadna žena by nemala znášať to, čo ona. Najmä nie bez práva konfrontovať zodpovedných s následkami. Uvedomila si, že príliš veľa žien prechádza podobnými skúsenosťami a nikdy o nich neprehovoria, čo umožňuje reprodukovanie tohto vzorca.
„Čo je na tomto prípade najneobvyklejšie,“ hovorí Hermine Hayes-Klein, „je to, že sa s ním Kimberley dostala na súd. Tisíce žien pred ňou nemali takú možnosť. “
Viac ako štyri roky po narodení svojho syna sa Kimberley stále vyrovnáva s fyzickými a emočnými následkami. Trpela pretrvávajúcou a akútnou bolesťou. Snažila sa nájsť lekára, ktorý by jej mohol pomôcť, aj keď mala len verejné zdravotné poistenie. Keď s pretrvávajúcou bolesťou po nástrihu navštívila rodinnú zdravotnú kliniku, ktorá prijímala aj pacientov s Medi-Cal, dali jej lubrikant a odporučili, aby vyskúšala análny sex. Potýkala sa aj PTSD (Posttraumatická stresová porucha), depresiou a úzkosťou v dôsledku traumy, ktorá znásobila jej spomienky na znásilnenie.
„Môj syn má občas smutnú mamu. Mamu, ktorá je frustrovaná, pretože má bolesti,“ hovorí Kimberley. „Mala som byť v poriadku ale všetko je úplne naopak.“
Upozornenie o obsahu videa: v nasledovnom odkaze sa nachádza video záznam z pôrodu Kimberley. Reálne zachytáva nástrih hrádze a násilie pri pôrode.
Článok bol pôvodne publikovaný na mosaicscience.com Autorka: Rebecca Grant Ilustrácie: Noa Snir
Z anglického jazyka preložila: Eva Chalúpková
Jazyková úprava: Miroslava Rašmanová
