Ani neviem ako a kde začať. Dlho som rozmýšľala, že “to” dám zo seba von ale nevedela som ako..
Na svoj prvý pôrod som sa nepripravovala nijak špeciálne. Okrem pitia čajov a podobných vecí, som nič extra neriešila, ani si nepamätám že by som sa bála a stresovala čo bude. Tehotenstvo bolo v poriadku, okrem miernych bolestí a krátkemu špineniu na prelome štvrtého a piateho mesiaca.
Myslela som si, že to bude rýchlovka
Prejdem k tomu, čo sa dialo pred samotným pôrodom. Štvrtok večer som začala mať nepravidelné bolesti, takže som aj častejšie navštevovala sprchu a tešila sa že to je už asi tu. V piatok ráno som znova začala mať bolesti ale už sa stupňovali a neprechádzali ani po sprche, tak sme sa vybrali do nemocnice. Už po ceste tam som myslela, že keď prídeme do nemocnice bude, to “rýchlovka”. Mladá doktorka na príjme, ma ihneď vyviedla z omylu.
Otvorená som bola na jeden centimeter. Monitor síce ukazoval nejaké kontrakcie, ultrazvuk bol v poriadku ale domov ma nepošlú (doteraz neviem prečo). Keď som sa pýtala jednej sestričky, ktorá mi točila monitor, či by som mohla ísť domov a neskôr prísť, odvetila mi či chcem porodiť v aute ako Nela Pocisková. Ja som vtedy bohužiaľ bola ten typ človeka ktorému doktori/sestričky niečo povedia a neprotestujem. Pomyslela som si, že tak asi to možno bude aj dnes a nechcú nič riskovať. Celý ten piatok do soboty večera ma nechali na čakačke. Vypočula som si teda niekoľko pôrodov a vôbec som sa nevyspala.
Nebolo mi príjemne, keď som sa pozerala na ženy, ktoré tam predýchavali a neskôr kričali od bolestí a ja som nevedela ako im pomôcť, keď im sestričky vraveli že to nemôže tak bolieť, že môj monitor ukazuje vyššie kontrakcie ako tie ich a nekričím tam od bolesti. Vtedy mi prvý krát pichli niečo, čo by malo všetko buď zastaviť alebo zrýchliť? Haha ja blbá som si myslela že to je nejaká injekčná “vyvolávačka”. Keď som sa spýtala sestričky čo to je, takto mi odpovedala, že plegomasin. Keď som si vygooglila tento liek po pôrode, nechápala som, načo mi dávali liek, ktorý sa používa na schizofréniu atď a v tehotenstve sa má užiť len v nevyhnutnom prípade. Dočítala som sa, že to proste ženám pichajú, vážne smutné…
Ďalší deň na čakačke
Na druhý deň, teda v sobotu, som znova strávila na spomínanej čakačke. Väčšinu dňa už sama. Znova mi pichali niečo, ale už neviem či infúzku alebo brali krv (mám dosť výpadky po toľkom čase). Iba viem, že mi pichali do jedného miesta asi miliónkrát. Striekala mi krv, takže som mala aj posteľ od nej a v kľude mi ju takú nechali. Neskôr večerma preložili na izbu šestonedelia s mamičkou, ktorú som počula rodiť z predošlej noci. Jej dieťa celú noc plakalo čo znamená, že som sa ďalšiu noc nevyspala. Do toho sa mi zapálilo miesto vpichu. Jediné čo som chcela, bolo byť doma so svojim milovaným mužom a čakať na príchod nášho prvého dieťaťa. Namiesto toho som bola hospitalizovaná úplne zbytočne (aspoň neviem o nijakom relevantnom dôvode držania ma tam okrem „pôrodu v aute“).
V nedeľu ma dali na izbu k babám, ktoré tiež čakali na pôrod. Ibaže s tým rozdielom, že jedna čakala dvojičky a otvárala sa predčasne a druhá bola už po termíne. Tá jedna po termíne začala v noci rodiť. Samozrejme nik jej to neveril, neskôr išla na pôrodnicu aj ona.. Keď som započula moju gynekologičku, ako sa objavila na oddelení a už som znova mala bolesti, ktoré stáli za zmienenie, išla som za ňou či by ma mohla vyšetriť. Nález nezmenený, stále na 1cm otvorená. To jej vyšetrenie bolelo tak veľmi, že som na 99 % presvedčená, že mi urobila hamiltona bez môjho dovolenia. Následne skonštatovala, že tak o pár hodín by to malo prísť. A mala pravdu. Okolo 5-6 ráno praskla voda, ale ja som už pred tým cítila únik, len sestričke to vodu neukazovalo.
Mala som sa pobaliť lebo odchádzam znova na tú spomínanú čakačku. Volala som mužovi s plačom, že už na 100 % rodím a budem mu volať kedy má prísť. Ráno okolo 8-9 bola vizita. Bolo tam veľmi veľa doktorov. Jeden z nich skonštatoval, že “tomu pomôžeme”. Prepichol mi plodové obaly, teda pravdepodobne, lebo neviem čo iné by tam s tým “páčidlom” robil.. Potom mi sestrička podala klystír, pri ktorom som mala také bolesti, že som myslela že porodím na záchode.
Následne som išla na pôrodný box, kde mi prišli pichnúť epidurál a po ňom už mohol prísť za mnou muž. Epi som si dala pichnúť, pretože som sa zľakla, že tá bolesť bude stále väčšia a ja to inak nedám. Teraz viem, že by som to dala aj bez nej.. To bolo okolo pol 10 ráno. Všetko išlo podľa mňa úplne v poriadku, prechádzala som sa s mužom, chodila do sprchy, sem tam ma skontrolovali. Celkovo som dostala 3 dávky epidurálu. Tú poslednú mi pichali, keď som bola otvorená na 7cm, ale nespomínam si na čas.
Pamätám si, že neskôr som už bola stále pripojená na monitor. Vtedy bola bolesť dosť neznesiteľná. Stláčala som mužovi ruku a chcela to mať už čo najskôr za sebou. Dva krát mi zapípal monitor. Keď som sa spýtala čo sa deje, povedali mi, že som sa asi zle pohla. Pamätám si aj na to, ako mi dávali kyslík, lebo som nevedela dobre predýchavať. Napríklad na toto som si spomenula až po cca 3 mesiacoch po pôrode úplne náhodou, takže neviem v akom časovom pásme to bolo.
Necítila som, že by som mohla ísť tlačiť
Za celý ten čas ma sledovali len pôrodné asistentky, až potom prišla spomínaná mladá doktorka, ktorá ma prijala v piatok. Vyšetrila ma, povedala, že “je to zájdené” a že môžeme ísť tlačiť. Áno, kontrakcie som cítila a boleli dosť silné. No niečo vo mne mi hovorilo, že to stále nie je “ono”, že ja necítim nič také, aby som mohla ísť tlačiť, ale dôverovala som im. Jedna pôrodná asistentka mi povedala, že si najprv tlačenie nacvičíme. Takže som tlačila, ako mi kázala. Zatiaľ mi vyviazali nohy.
To, čo nasledovalo potom, neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Asi preto si z toho pamätám tak málo. Zato veľmi intenzívne a bohužiaľ mám na to neustále sa vracajúce vtieravé spomienky. Po niekoľkých zatlačeniach som už naozaj nevládala. Keď som videla, že to nejde, prepadal ma strach. Následne sa mi začali dve pôrodné asistentky doslova váľať po bruchu. Čo válať! Hádzali sa ako keby sa išli na mne pobiť. Cez ne som absolútne nevidela, čo sa deje tam dole. Nevedela som do toho ich tlačenia na brucho tlačiť. Zrazu tam bolo tak veľa ľudí a môjho muža odviedli von.
Nikdy v živote som sa necítila tak bezmocne. Uvedomovala som si, že musím syna porodiť, ale nevedela som ako. Nepamätám si ani, že by so mnou niekto z nich komunikoval, aby sme sa nejak zosúladili. Nakoniec malý vyšiel von. Ale nebol počuť žiaden plač. Iba ticho. Hneď brali malé modré telíčko preč a ja som sa pýtala či je v poriadku. Doktorka mi povedala, že áno, určite bude v poriadku.
Zrútil sa mi svet
Po pár minútach bolo počuť jeho plač ale ďaleko od mňa. Nebol tam ani môj muž, ani moje dieťa. Keď som porodila placentu, ostala som ako zdrogovaná. Bola som tak unavená, že som mala mikrospánky. Doktorka z novorodeneckého mi prišla oznámiť, že moje dieťa nedýchalo 4 minúty. Mal omotanú pupočnú šnúru okolo krku, prvé hodiny ukážu, ako sa bude jeho stav vyvíjať, musí byť na kyslíku na JIS oddelení a keby sa jeho stav zhoršil, bude prevezený do detskej nemocnice.
Keď mi toto všetko vravela, zrútil sa mi svet. Na box prišiel muž, ktorý sa bol na neho na sekundu pozrieť a odfotiť mi ho. Plakali sme tam spolu, plakali a plakali.. Vždy, keď si na toto spomeniem viem, že nás toto tak posilnilo, že spolu zvládneme čokoľvek. Keď toto píšem, prežívam to znova.. Znova plačem a mám guču v hrdle.. Celý čas som myslela na malého, ako mu je, či to zvládne a čo to všetko znamená, čo mi jeho doktorka vravela. Hlavou mi bežali otázky či to zvládne, či nezostane chorý. Bili sa spolu s tým že som sa presviedčala, že to bude dobré, len si odpočinie a budeme spolu.
Oporou mi bol môj muž
Dohodli sme sa s mužom, že ostane s nami v nemocnici. Takže sme si zaplatili nadštandard s dvoma posteľami. Ak by tam so mnou hneď na začiatku nezostal, tak si myslím, že moja trauma by bola oveľa väčšia. Celkovo by som to tam zvládala bez neho iba veľmi ťažko, čo som neskôr pocítila. Na izbu za mnou taktiež prišli synove doktorky. Že keď si oddýchnem a budem sa môcť postaviť, môžem za ním prísť. Keď mi vyprchala epi, začala som cítiť neskutočne bolesti z rany, pretože ma museli nastrihnúť. Keď som sa nejak pozbierala, išli sme ho pozrieť. Všade pípali monitory, na tváričke mal masku s kyslíkom. Mal okolo seba hadičky (infúzia, monitor atď.). Ach bože, keď bude väčší a bude tomu rozumieť, každý každučký deň mu pripomeniem, čo všetko zvládol.
Kázali mi nosiť mu mliečko. V noci som sa pokúšala vyspať a načerpať sily. Ráno muž utekal hneď za ním. Ja som ešte musela počkať na moju vizitu. Keby sa mi niečo také stane teraz, kašlem na celú vizitu a bežím za synom. Tie “smutné” pohľady, keď sestričky povedali, že moje dieťa je na jiske ale doktorov zaujímalo len moje šitie.. Keď som prišla za ním, už nemal tú masku a dýchal sám. To bola úžasná správa. Doktorky mi stále vraveli o nejakých testoch čo mu robili, no mne tie všetky odborné názvy nič nevraveli. Sľúbili mi, že malého dostanem na izbu a všetko je vlastne v poriadku, ale nebolo..
Nikto sa nezaujímal, čo prežívam a ako sa cítim
Malý začal mať nejaké pauzy so srdiečkom keď spal. Pýtala som sa prečo, no nik nevedel. Po dvoch dňoch musel ísť muž do práce a v podstate ho odo mňa už vyhadzovali. Potrebovali miesto. Mňa presunuli k mamičke s bábätkom. Cítila som sa tak strašne bez môjho syna, keď ona tam mala svoje dieťa a riešila zapálene prsia. Zatiaľ mne bežali hlavou najhoršie myšlienky, aké som kedy mala: že moje dieťa môže byt choré a môžem za to ja, pretože to ja som si dala pichnúť epidurál. Ten mohol byť podľa lekárov dôvod na tak komplikovaný pôrod, pretože to ja som ho nevládala vytlačiť. Áno, aj to sa ma pýtali, že „kde máte bábätko, čo ste zle tlačila?“. Toto sú slová, ktoré ma dodnes neskutočne zraňujú.
Po nemocnici som blúdila ako taký duch. Pendlovala som medzi šestonedelím a novorodeneckou jiskou. V podstate som ani nespala, len si odstriekavala mliečko a hľadala na internete veci, ktorým som nerozumela. Napríklad, že má moje dieťa nízky svalový tonus. Hádajte čo som našla, že moje dieťa môže byť choré a nízky svalový tonus môže znamenať, že má poškodený mozog. Samozrejme som sa na tieto veci pýtala doktoriek, ale oni mi bez sona mozgu nevedeli nič povedať, a to mal absolvovať až o pár dní.. Dovtedy som sa mohla len modliť, aby bol náš chlapček úplne v poriadku. Medzi tým gynekológov na vizitách zaujímal len môj spodok. Nikoho nezaujímalo, ako sa cíti matka, ktorá porodila a je bez dieťaťa, bez duše..
Keď ma preložili na izbu k tej mamičke, prišla upratovačka, ktorá sa ma spýtala, že prečo som na tejto izbe, že som bola vpredu. Pozerám na ňu a odpovedám, že muž odišiel do práce a ja som chcela ísť na neplatenú izbu. V tom na mňa spustila, že takto to u nich nefunguje, že si tam nemôžem robiť čo chcem a chodiť z izby do izby.. Áno, presne toto pani upratovačku trápilo, že nejaká chudera matka si dovolila odísť z platenej izby na neplatenú. Ale to, že som tam bola bez dieťaťa, si už nevšimla. Ju zaujímalo len to, prečo som na inej izbe. Ja som ani nevedela odpovedať, ostala som len stáť a pozerať na ňu.
Srdce mi krvácalo, lebo som sa bála, aby moje dieťa bolo v poriadku. A niekto, kto tam umýva záchody (tým nechcem nikoho uraziť), mi bude vyčítať výmenu izby.. Od doktorky, ktorá bola pri mojom pôrode, som chcela vidieť papiere, teda pôrodopis. Chcela som vedieť, že v čom presne bol problém, prečo sa môj pôrod skomplikoval. Dočkala som sa odpovede, pri ktorej odvrátila zrak a zneistela, lebo to asi nečakala, že mi rovno povie čo do papierov napísali “krátky pupočník, 2x omotaný tesne okolo krku, nemohli ste za to vy ani my, veď vidíte, že sa to len učím a nahradila ma iná pani doktorka skúsenejšia”. Doteraz netuším, aká iná doktorka. V tom momente som si to nezisťovala a ja si nepamätám, že by ju iná nahradila. Muž si to pamätá, ako aj to, že už mali prichystanú pumpu. Našťastie ju nebolo treba použiť..
Pamätám si, ako som už mala malého na izbe a jednu noc som mu išla urobiť mlieko do kuchynky. A ako sme išli po chodbe, tak doktor, ktorý pri mojom pôrode neskôr asistoval pri šití pretože ma samozrejme nastrihli, sa ma pýta, či mám nabíjačku na telefón. Asi to niekomu príde ako malichernosť ale vážne? Takmer mi umrelo dieťa a on sa nespýtal ani ako sa má ako sa mám ja, pýtal sa na nabíjačku..
Nikto mi nepomohol s dojčením
Tie dni v nemocnici boli hotové peklo. Na izbe som si odsávala mlieko lebo som nevedela zo svojich pŕs nakŕmiť dieťa. Nemala som čas na jiske s ním trénovať prisatie, lebo tam mali svoje „pravidlá“. Jeden večer som ani nemohla malého hladkať po čele, lebo sestrička ma zrušila so slovami, že už spí a nemám ho zobudiť, že čo bude potom ona s ním robiť.. Keď prišiel muž za nami a sedeli sme spolu na lavičke, plakala som mu na ramene. Okolo nás boli šťastní rodičia s deťmi a my to naše na káblikoch.. Tak veľmi som sa bála, že bude mať nejaké následky, a že mi to môj muž bude vyčítať. Toto všetko mi bežalo hlavou ale nepovedala som mu to, lebo som sa to bála čo i len vysloviť.
Keď som nemala malého pri sebe a išla okolo okien, občas mi prebehlo hlavou, ako z tade skáčem. Kedy by sa ma spýtal niekto z tých doktorov, ktorých zaujímalo len to, ako sa hojí moje šitie, že ako sa mám, či nepotrebujem pomôcť? Áno „matka má byť silná“ – ako mi raz povedala sestrička keď som bola za malým. Nakŕmila som ho, prebalila atď. a on plakal. A ja som nevedela čo robiť. Ostala som smutná, že ako jeho mama ho neviem utíšiť. Prišla sestrička a povedala, že sa mám ísť dať dokopy na izbu, lebo on cíti, že som smutná. Na tom by nebolo nič zlé, keby to nepovedala tak hnusne vyčítavým hlasom..
Je mi ľúto, že som to zažila len jeden raz, hoci som mamou dvoch detí
Najdôležitejšie bolo, to aby bol zdravý v poriadku. Ale s odstupom času viem, že záležalo aj na tom, ako sa cítim ja. Od toho sa odvíjalo veľa vecí a jednou z nich bolo aj neúspešné kojenie. Ľutujem, že som vtedy nevyhľadala pomoc. Áno, mala som pomoc od svojich najbližších, ale predsa len.. Mám zdravého syna, už dokonca aj dcéru, ktorá ma svojim príchodom na svet trošku ozdravila..
Niekto si povie, že som si za to celé mohla sama.. Áno, presne to som si vravela aj ja. Lenže keď príde prvorodička, ktorá nemá šajnu o pôrode, o bolesti, ktorá ju bude čakať, tak sa zverí lekárom, sestričkám a verí, že bude o ňu dobre postarané. Namiesto toho sa do mňa pustila aj samotná upratovačka.. A nemyslím si, že je to o precitlivenosti v danej chvíli. Srdce mi stíska aj skoro po 3 rokoch iba pri pomyslení na všetko to zlé.. Prečo ten druhý pôrod mohol ísť pekne bez epidurálu, oxytocínu, skákaní na brucho, nástrihu.. Jediné, čo stojí za negatívnu zmienku bolo, že keď som sa zdôverila pôrodným asistentkám pri druhom pôrode o tom prvom, vraveli mi “tak teraz budete lepšie tlačiť”.. Pamätám si na výraz tej jednej, ktorá mi to povedala po tom, čo ma doktor vychválil, že taký krásny rýchly pôrod dlho nezažil a že som to zvládla výborne.. Počúvala som svoje telo a keď tlačilo, tak tlačilo, mohli sa aj na hlavu postaviť..
Nechcela som to už zažiť druhý krát
Počuť svoje dieťa po pôrode ihneď plakať a mať ho v náručí je niečo neopísateľné. Je mi ľúto, že som to zažila len jeden raz, hoci som mamou dvoch detí.. Keď som ostala tehotná s dcérou, tak som sa bála druhého pôrodu. Rozmýšľala som nad vyhľadaním odborníka, nejakého psychológa alebo podobne.. Veľké nádeje som vkladala do toho, že si nájdem pôrodníka, ktorý bude vedieť o celom prvom pôrode a nedovolí, aby sa niečo podobné opakovalo. A takého som aj našla. Mal úžasný a osobitný prístup, nikdy mi nedal pocítiť, že to, čo sa stalo, bola moja chyba, ani nehovoril tie otrepané frázy ako “to sa stáva”.
Veľa ľudí mi vravelo, že aj keď budem mať svojho pôrodníka, tak to neznamená, že sa pôrod nemôže skomplikovať, veľmi povzbudzujúce slová naozaj.. Ja som ale všetko toto dávala úplne do úzadia a mala som v hlave len svoju vysnívanú predstavu pôrodu. Nemala som ani nejaké špeciálne požiadavky, len dotepanie pupočníka, kontakt koža na kožu s bábätkom a samé bežné veci. Pôrodníkovi som povedala ešte pred pôrodom, že nechcem epi a keby si ju v bolestiach pýtam, nech ma povzbudzuje k tomu že ju nepotrebujem.
Všetko bolo tak, ako som chcela. Žiadne zásahy, žiadna epi, nástrih, proste nič. Mám pocit, že pán doktor len chytal dcéru a teda povzbudzoval ma, že to ide super rýchlo a čoskoro ju tu máme. Rozhodla som sa rodiť v úplne inej nemocnici, pretože keď som sa išla pýtať na doktorov v tej, kde som rodila syna, povedali mi, že rutinne by mi možno spravili cisársky., Viac som počuť ani nepotrebovala. Síce som pár mesiacov po prvom pôrode uvažovala nad tým, že keď niekedy budeme mat ďalšie dieťa, zaplatím hocikoľko, len nech ma rozrežú a nemusím podstupovať ten strach, že sa niečo pokazí. Samozrejme na to som potrebovala dozrieť, aby som zmenila názor, že o prirodzený pôrod sa nepripravím.. Tie dva pôrody sú maximálne odlišné, je mi ľúto že som ten prvý raz bola nepripravená, možno by to bolo celé úplne inak..
Silvia
Jazyková korektúra: Oľga Žišková
