Anna Kohutová – nenechajte si svoj pôrod vziať

Keďže sú neustále moje klientky zastrašované a odradzované od prirodzeného pôrodu a tiež sú odhovárané od mojej podpory pri ich pôrodoch, a to zdravotníkmi pôrodnice, v ktorej som 3x rodila, udávajú im dôvod, že som sama pri treťom pôrode zvolila epidurálnu analgéziu, aby som pôrod zvládla, rozhodla som sa zverejniť moje tri pôrodné príbehy. Nerada by som prišla o dôveru žien, ktoré sa snažím viesť k myšlienke prirodzeného a vedomého pôrodu, k viere vo vlastné telo a svoje dieťa.

Lekár zašil môj nástrih a ja som pozerala do stropu, prázdna náruč, prázdny pohľad

Pred 21 rokmi som otehotnela, tesne po absolvovaní školy pôrodnej asistencie. Na svoj pôrod som sa veľmi tešila. Počas celého tehotenstva som bola iba 1x na ultrazvuku, takže celé moje tehotenstvo bolo kľudné a ničím nerušené. Môj gynekológ, už v tej dobe starší muž, ma nesmierne podporoval, keďže už som bola 2 týždne po termíne pôrodu, ešte jeden týždeň vyčkával, či pôrod nenastane sám. Nestalo sa, a tak musel byť pôrod vyvolaný. Prišla som na pôrodnú sálu i s mojim mužom a tak veľmi sme sa obaja tešili, až uvidíme naše dieťatko. Prišla som s úsmevom a verila, že moje telo všetko zvládne, tak veľmi som mu dôverovala. Po príprave na pôrod – oholení a klystíre, bol prepichnutý vak blán, stále sa nič nedialo, rozprávali sme sa, držali sa za ruky a nemohli sme sa dočkať.

Po 2 hodinách mi pôrodná asistentka zaviedla do žily kanylu s infúziou umelého oxytocínu. Prišlo to náhle, bez akéhokoľvek varovania a prípravy, neuveriteľne silné sťahy, opakujúce sa pravidelne každé 2-3 minúty. Snažila som sa nájsť si pozíciu, nič nepomáhalo, manžel si hneď všimol zmenu mojej nálady a útrpný výraz v mojej tvári, prestala som hovoriť, snažil sa mi pomôcť, nevedel ako. V tej chvíli som si uvedomila, že to proste musím prežiť. Odpojila som sa od svojho tela. Dostala som analgetiká, čakala som úľavu, namiesto toho sa mi začala točiť hlava, strácala som kontrolu nad svojim telom, klesol mi tlak, potrebovala som vstať, nešlo to, nohy ma neudržali, celé moje telo ma neposlúchalo, bolo v kŕči a napätí.

Rodila som v pozícii v ľahu na chrbte, nohy v strmeňoch, celú dobu ma to ťahalo do inej pozície, dala som nohy preč zo strmeňov, boli mi dané späť do strmeňov, aby som neznesterilnila rúšku pripravenú pre moje dieťatko. Tlačenie bolo pre mňa jedinou úľavou, telo mi vravelo: „tlač“ a ja som ho mohla prvýkrát poslúchnuť. Potom som počula plač. Nevidela som ju, iba počula. Hlavne že je zdravá, vravela som si. Bolo to dievčatko. Bola mi ukázaná a odnesená. Mala nízku pôrodnú váhu 2,30 kg, takže som ju potom niekoľko hodín nevidela. Lekár zašil môj nástrih a ja som pozerala do stropu, prázdna náruč, prázdny pohľad, obdivovala som v tej chvíli moju maminku, že rodila dvakrát a že sa z toho nezbláznila. Ďalšie dieťa už som nechcela, bála som sa, že už by som to neprežila.

Bola som prevezená na oddelenie šestonedelia, po niekoľkých hodinách mi bola dcérka priložená k prsníku. Sestrička mi povedala, že mám zlé bradavky a že kojiť asi nebudem. Bola to pre mňa ďalšia rana. Ani na túto variantu som nebola pripravená. Po 12 hodinách mi dcérku priniesli na izbu, bola tak krásna, ale prepadol ma strach, ako a čím ju nakŕmim. Čo som to za matku, cítila som sa menejcenná. Ležala vedľa mňa žena, kojila svoje dieťa pravidelne, krásne pilo, potom hneď zaspalo, ako som jej závidela. Ja som len odstriekavala a dávala svojmu dievčatku odstriekané mlieko lyžičkou, inak bola dokrmovaná. Raz, keď moja dcérka opäť veľmi plakala potom, čo som ju skúsila dať k prsníku, som túto ženu poprosila, či by mi nemohla nakojiť moje dieťa, tak veľmi som chcela, aby moje dievčatko mohlo prežiť to bezpečie a spokojnosť pri kojení. Žena na mňa neveriacky pozerala a moju dcérku nakojila.

Moje dievčatko spokojne pilo a prvýkrát som videla, ako je pri cudzom prsníku spokojná. Ako som tejto žene závidela, že vie uspokojiť moje dieťa. Cítila som sa nekompetentná, stále som plakala, pustili ma kvôli môjmu psychickému stavu až o 3 dni neskôr na reverz domov. Bola som celých 8 týždňov u rodičov môjho manžela, bála som sa, že sa o svoje dieťatko nebudem môcť postarať. V ten deň za mnou prišla domov detská lekárka a povedala mi, že budem musieť dokrmovať, dávať iba svoje mlieko nestačí. Odstriekavala som ešte 4 mesiace vo dne, v noci svoje mlieko a dávala jej ho striedavo s umelým mliekom. Potom prišla zelená stolička, čo vraj bola z hladu, a definitívne som musela odstriekavanie vzdať, pretože som tým svojmu dieťatku iba priťažovala a vlastne mu i ubližovala. Verila som. Moja dcérka spala sama vo svojej postieľke s bábikou s vlasmi, iba s tou zaspala. Zaborila svoj nos do vlasov tejto bábiky, dudlala si dudlík a tak zaspávala. Nechcela som svoje dieťa rozmaznať, chcela som pre ňu vždy iba to najlepšie, ako každá mama.

Ďalších 10 rokov som pracovala v pôrodnici, všetky ženy trpeli rovnako ako ja, súcitila som s nimi

Ďalších 10 rokov som pracovala v pôrodnici, všetky ženy trpeli rovnako ako ja, súcitila som s nimi. Nič mi nedávalo zmysel. So všetkými bolo zaobchádzané rovnako, prepichnutie plodových obalov, infúzia s oxytocínom, analgetiká, pôrod na pôrodníckom lôžku, odnesenie dieťaťa, prevoz matky na oddelenie šestonedelia. Za celú svoju prax som nezažila prirodzený pôrod.

Po 10 rokoch sme sa s manželom rozhodli pre ďalšie dieťa. Trvalo veľmi dlho, než som otehotnela, podvedome som sa tomu bránila. Ukľudnila som sa tým, že už som staršia a vyzretejšia a pôrod zvládnem. Pôrod sme so známym lekárom naplánovali na jeho službe a zindukovali. Verila som, že mi zdravotníci pomôžu. Mala som skvelú pôrodnú asistentku pri pôrode, ktorú som poznala a ktorá na mňa dohliadala. Scenár bol rovnaký, bolesť od začiatku silná, umelý oxytocín pôrod hnal šialeným tempom, dostala som analgetiká, spazmolytiká, motala sa mi hlava, srdečné ozvy klesli, ležala som, musela som inhalovať kyslík a bola som napojená na monitor.

Rodila som dieťa v pozícii, ktorá mi opäť veľmi vadila, intuitívne ma to opäť tiahlo do drepu. Moja PA mi umožnila, aby som si nohy dala zo strmeňov dolu, a to mi pomohlo vytlačiť moje dieťa. Bol to chlapec, bol mi zvážený, zmeraný, bol mi priložený k prsníku, bol celý zabalený, videla som iba jeho tváričku, mala som strašnú chuť vziať si ho do náručia. Kojenie opäť nešlo, zlý tvar bradavky ma predurčoval k tomu, že ho opäť nebudem môcť nakojiť. Ležala som skoro celé šestonedelie s chlapčekom vo svojej posteli a kojila. Raz som si ho položila na hrudník a zabudla som na klobúčik, chlapček sa z ničoho nič prisal k mojej bradavke a pil. Doteraz si pamätám na príval radosti, vravela som si: tak a som plnohodnotná mama, stúplo mi moje sebavedomie.

Bol dokrmovaný a ja som skúsila kojiť s klobúčikom, na ten sa mi prisal. Konečne som sa cítila ako matka. Dieťa mi pilo cez klobúčik z prsníka. Keďže málo priberal, bolo mi pediatrom doporučené UM. Nechcela som, aby sa to znovu opakovalo, chcela som kojiť za každú cenu. Ležala som skoro celé šestonedelie s chlapčekom vo svojej posteli a kojila. Raz som si ho položila na hrudník a zabudla som na klobúčik, chlapček sa z ničoho nič prisal k mojej bradavke a pil. Doteraz si pamätám na príval radosti, vravela som si: tak a som plnohodnotná mama, stúplo mi moje sebavedomie.

Kojila som ho necelé tri roky, spali sme spolu v posteli, bolo to pre nás oboch pohodlné a vyhovujúce. Kojila som v noci v polospánku, takže ma kojenie nevyčerpávalo, ale napĺňalo. Potrebovala som si napraviť svoje sebavedomie aj pri pôrode, stále som mala pocit, že to k svojmu dokonalému ženstvu potrebujem. Už som žiadnu indukciu pôrodu nechcela. Tempo už nebolo tak šialené, využívala som sprchu a snažila sa moc neprejavovať nahlas, aby som nepohoršovala svoje okolie. Kusla som sa pri sťahu vždy do ruky, pomáhalo mi to nevydávať zo seba žiadny zvuk, cítila som sa ale stále v strašnom napätí.

Moje tretie tehotenstvo

Po troch rokoch som opäť otehotnela. Mala som pozitívny triple test, pamätám si presne, čo som robila a kde som bola, keď mi to môj gynekológ zavolal. Bála som sa o svoje dieťatko. Podstúpila som odber plodovej vody a až po Vianociach som mala vedieť výsledky. Boli to VIANOCE plné neistoty a strachu. Riziko Downovho syndrómu sa nepotvrdilo, ale zistila sa chromozomálna anomália na jednom chromozóme, nikto netušil, aký vplyv to bude mať na zdravie môjho dieťaťa. Prestala som si intuitívne hladkať bruško, prestala som so svojim dievčatkom komunikovať.

Podstúpili sme celá rodina genetické testy, vďaka nim sa zistilo, že túto vadu mám aj ja, ale keďže nemám žiadne zdravotné problémy, malo by byť i dievčatko v poriadku. Mesiac nato mi opäť zavolal môj gynekológ, že mám vysoké protilátky a že pôrod bude musieť byť zindukovaný. Zmocnil sa ma opäť strach, že tempo umelého oxytocínu už nezvládnem. Manžel mi vtedy navrhol možnosť epidurálnej analgézie, predsa nemusíš tak trpieť, povedal mi. Brala som to ako zbabelosť. Celé moje tehotenstvo som prežívala stres a strach o moje dieťa, strach ale gradoval s blížiacim sa pôrodom. Rozhodla som sa teda pre epidurál.

Manžela som pri pôrode nechcela hneď od začiatku. Pôrodné cesty ešte neboli pripravené, bola mi zavedená tabletka s prostaglandínom. Tempo už nebolo tak šialené, využívala som sprchu a snažila sa moc neprejavovať nahlas, aby som nepohoršovala svoje okolie. Kusla som sa pri sťahu vždy do ruky, pomáhalo mi to nevydávať zo seba žiadny zvuk, cítila som sa ale stále v strašnom napätí. Pri bránke 2 cm mi anesteziológ zaviedol kanylu do medziplatničkového priestoru, ale účinnú látku neaplikoval, že je ešte skoro. Pretože sa mi opäť urobilo veľmi slabo po pichnutí (asi spazmolytiká), ležala som už celú dobu schúlená do klbôčka na posteli a pri kontrakcii sa vždy zakusla do vankúša, aj keď mi telo nariaďovalo vokalizovať. Vedela som, že nesmiem, poznala som všetkých zdravotníkov a moje kolegyne a nechcela si urobiť hanbu. Zrazu som cítila strašný tlak a začala si pritláčať.

„To nesmieš, dýchaj si, ešte je čas.“ Povedala mi moja kolegyňa. Nešlo to zastaviť, keď si ma vyšetrila, zistila, že už je bránka zájdená, a ja som porodila aj bez epidurálnej analgézie. Narodilo sa mi úplne zdravé dievčatko, bola mi priložená po zašití k prsníku a daná do plexisklovej postieľky. Kojila som už bez klobúčika a kojila som dlho, spíme spolu doteraz, akoby som jej chcela vynahradiť to, že som k nej v tehotenstve mala strach priľnúť.

Paradoxne až teraz viem, ako rodiť, a to vďaka ženám, ktoré som sprevádzala pri vedomých pôrodoch, prirodzených pôrodoch

Keby som mohla, rodila by som štvrtý raz, ale nemôžem. Som po hysterektómii. Paradoxne až teraz viem, AKO RODIŤ, a to vďaka ženám, ktoré som sprevádzala pri vedomých pôrodoch, prirodzených pôrodoch. Dnes už viem, že prirodzený oxytocín by nedopustil, aby žena mala pocit, že pri svojom pôrode umrie. Sťahy maternice, ktoré riadi, sa dajú prijať, dajú sa zvládnuť. Tempo je pozvoľné. Endorfín, ktorý sa pri pôrode vyplavuje, pomáha žene udržiavať si neustály kontakt so svojim dieťaťom, matka ho pri pôrode neopúšťa, čo jej pomáha nechať svoje telo, aby samo porodilo. Keby som mohla, rodila by som ako ony, hrala by som hlavnú úlohu pri svojom pôrode, bola by som sebavedomá, krásna, plná sily, nestratila by som kontrolu nad svojim telom, pretože by som ho konečne počúvla.

Rodila by som na bezpečnom mieste, iba s ženou, ktorú by som poznala a ktorá by mi pomohla vytvoriť podmienky pri mojom pôrode, podporila by ma počas celého môjho tehotenstva a pôrodu, neodchádzala by odo mňa. Už by som si svoj pôrod nenechala vziať. Nikomu by som svoje dieťa nedala, sama by som si ho porodila a hneď si ho vzala do svojho náručia, pozrela by som sa mu do jeho očí, držala pevne, cítila vôňu jeho hlavičky, objímala teplé a vlhké telíčko. Tento pocit mi bude navždy chýbať.

Vy, ktoré čítate moje vyznanie a budete rodiť, prosím, nenechajte si svoj pôrod vziať. Je to pre vás dôležité, k tomuto životnému okamihu sa budete neustále vracať, bude zásadný pre váš ďalší život. Premietne sa do vzťahu k vášmu dieťaťu, k vášmu mužovi, k vašim vnúčatám. Ženy by mali poznať radosť z pôrodu, ktorá bude napĺňajúca ako pre ne, tak pre ich deti.

„Prirodzený pôrod má cieľ a plán. Komu by napadlo trhať kuklu, keď sa rodí motýľ? Kto by rozbíjal škrupinku liahnucemu sa kuriatku?“

Peter Jackson – ošetrovateľ: „Tehotná žena je ako nádherný kvitnúci strom, keď ale príde čas zberu úrody, dbajte na to, aby ste stromom príliš netriasli ani ho neobili – mohlo by to poškodiť ako strom, tak aj ovocie.“

Anna Kohutová- matka troch detí, privátna pôrodná asistentka, www.mamacentrum.ic.cz