Vďaka dokumentárnemu filmu „Medzi nami“ režisérky Zuzany Límovej rezonuje téma nerešpektujúceho zaobchádzania so ženami pri pôrode v celej spoločnosti. S každým zverejneným svedectvom o zlom zaobchádzaní pri pôrode, naberie odvahu ďalšia žena a pridá ku kopiacim sa šokujúcim príbehom ďalší. Niektoré príbehy sa udiali pred mnohými rokmi.
Mnohí sa pýtate: prečo sa tie ženy neozvali skôr?
Je to veľmi dobrá otázka a jej zodpovedaním sa možno posunieme bližšie k lepšiemu pochopeniu týchto žien. Pretože prvá vec, čo tieto ženy potrebujú je, že im niekto porozumie, niekto s nimi bude cítiť, aspoň na chvíľu s nimi bude zdieľať ich bolesť a uzná ju. Tak začína uzdravenie. A tým sa vlastne dostávame k odpovedi na otázku položenú vyššie. Ženy mlčali tak dlho, lebo sa báli, že ich nikto nepochopí. Keď sa im to totiž stalo, ani ony to zo začiatku vôbec nechápali. Bol to šok. Prečo?
O bezpečí
Väčšinu z nás naše mamy vychovávali v presvedčení, že pôrod je ženský údel, treba ho nejako prežiť, žena nie je dôležitá, dôležitý je lekár, pretože on vie, a my sme len ženy, ktoré nevieme (mimochodom veľmi škodlivé nastavenie, ale o tom možno inokedy). A čím viac budeme lekára poslúchať, tým vo väčšom bezpečí sme. Lekári a nemocnica sú bezpečie. Takto vychovaná žena vstupuje do nemocnice v deň pôrodu s tým, že prichádza do bezpečia, kde sa o ňu postarajú.
Predstavte si na chvíľu bezpečie. Hocijaké miesto, ktoré považujete za bezpečie. Ako tam je? Ako sa tam cítite? Sú tam nejakí iní ľuďia okrem vás? Ako sa k vám správajú? Čo je potrebné, aby to miesto ostalo bezpečné aj naďalej?
Takže žena prichádza do nemocnice v presvedčení, že prichádza do bezpečia. A zažíva, že ľudia, ktorí tam sú, k nej nie sú slušní. Nerešpektujú ju. Nemajú záujem o jej potreby a prežívanie. Bez opýtania sa jej dotýkajú, spôsobujú jej rôznymi úkonmi nepríjemné pocity až bolesť. Niekedy je ich správanie ponižujúce, niekedy až kruté. Jej predstava o bezpečí sa rúca, ľudia, ktorí jej majú pomôcť, sa k nej nesprávajú dobre. Odísť sa nedá a o to je to horšie. Ako je to možné? Prečo sa jej to deje?
Keď je po všetkom, žena nemá odpovede, len veľa otázok. Kto jej ich zodpovie? Každý, koho pozná, hovorí, že takto to má byť. Nedokáže na tieto otázky odpovedať. Nemá sa koho opýtať. Je v tom sama a nerozumie. Cíti zmätok, bolesť, poníženie. Preto mlčí. Jediné, čo dokáže, je pokúsiť sa zabudnúť na to zlé a sústrediť sa na to dobré – dieťa.
Preto ženy tak dlho mlčali. Pretože tí, ktorým sa to nestalo, by im neverili. Hrozilo príliš veľké riziko, že budú čeliť popretiu svojej skúsenosti, možno dokonca odsúdeniu, že svojím svedectvom narúšajú naše predstavy o správnosti toho, ako sa veci majú. Samotná traumatická skúsenosť z pôrodu je pre ženu veľké bremeno. Niesť spolu s ním ešte aj ďalšie nepochopenie, popretie či dokonca odsúdenie, je proste priveľa.
Čo je teda zdravá empatická odpoveď na svedectvo o nerešpektujúcom zaobchádzaní pri pôrode?
V komentároch na internete sa často objavujú takéto reakcie: „Ale ja som bola spokojná, všetci boli na mňa milí.“ „Zachránili mne a dieťaťu život, preto nie je možné, aby robili niečo zle.“ „Preháňa, nič nevydrží, čo čakala?“ „Určite sa nedobre správala/ohrozovala si dieťa, takže nemala nárok na slušnejšie zaobchádzanie.“
Predstavte si, že vám váš otec v pokročilom veku hovorí o tom, ako ho na staničných schodoch zhodil na zem mladý človek s ruksakom. Váš otec má pomliaždenú tvár, opuchnuté ústa, boľavé rameno a ruku. (Možno je empatia s ním pre nás ľahšia, pretože jeho zranenia sú viditeľné, zatiaľ čo traumu z pôrodu nevidno). Poviete mu: „Ale mňa na tých schodoch nikdy nezhodili, naopak stretol som tam veľmi príjemného človeka.“ Alebo: „To sa Ti tam určite nemohlo stať, tie schody sú bezpečné!“ či „Ale nepreháňaj, sú to dôležité schody, bez nich sa nedostaneme k vlaku, zabudni na to, budeš v poriadku.“ Či dokonca: „Čo si sa mu motal pod nohy! Ty sa na tých schodoch nevieš správať! Ani sa nečudujem, že Ťa zhodil!“
Alebo na chvíľu precítite jeho bolesť, uznáte, že to bol nepríjemný zážitok, pomôžete mu zotaviť sa a ak je to možné, pokúsite sa zabezpečiť, aby sa to ľuďom na tých schodoch nestávalo? Prečo sa v tomto prípade dokážeme zachovať súcitne, ale keď ženy zdieľajú negatívne skúsenosti z pôrodu, nie sme toho schopní?
Spochybnenie, popretie, či dokonca obvinenie obete nepomôže ani tej konkrétnej žene, ani celej spoločnosti posunúť sa z tejto situácie ďalej.
To, čo nás môže všetkých posunúť, je uznanie týchto príbehov a bolesti, nerešpektu a poníženia, ktorú obsahujú. To znamená, na chvíľu toto všetko sám/sama cítiť. Pre niekoho môže byť vstúpenie do tejto bolesti také ťažké, že sa tomu bránime, ako sa len dá, najčastejšie popretím, spochybnením, či dokonca pobúrením.
Táto obranná reakcia je pochopiteľná, a môže pomôcť konkrétnemu poslucháčovi uchrániť sa od momentálnej bolesti. Avšak žene, ktorá zdieľa svoj negatívny zážitok z pôrodu, nepomôže. A nepomôže ani zabezpečiť, aby všetky tie ženy, ktoré ešte len budú rodiť, mali veľkú šancu porodiť v skutočnom bezpečí, s rešpektom, a s prístupom k zdravotnej starostlivosti založenej na dobrej praxi.
Nemôžeme zmeniť to, čo nevidíme
Reakcie zdravotníkov sa, vo všeobecnosti, nesú v znamení popretia:
„Nie je to objektívny pohľad, toto sa nedeje.“
„Je potrebné sa pozerať na všetko, čo robíme dobre, a nie na pár výnimiek, ktoré nie sú spokojné.“
„Robíme záslužnú prácu, zachraňujeme životy, vy nemáte naše vzdelanie, a preto nemáte právo nás posudzovať.“
„Máme tisíce spokojných pacientiek, a preto poukazovanie na tie nespokojné, je nepodstatné.“
„Tým, že budeme hovoriť o tom zlom, vystrašíme všetky tie ženy, ktoré sa pripravujú na pôrod, a potrebujú sa v pôrodnici cítiť v bezpečí.“ (Aha, tak v bezpečí. Aj vám to pripomína Hlavu 22?)
O trošku viac sebareflexie je cítiť vo vyhlásení UNB: „Dokument je síce neobjektívny, ale dobre, investujeme financie do stavebných úprav a inkubátorov a dáme si školenie v komunikácii.“
Zdravotníci to majú v tejto situácii ešte ťažšie, než bežná verejnosť, pretože majú o jednu prekážku navyše na ceste k uznaniu daného javu v jeho plnom rozsahu. Ak by totiž uznali, že tento problém existuje a je naozaj závažný, museli by čeliť pocitom viny, zlyhania a sklamania, že možno robili veci, ktoré mali taký negatívny dopad. Majú zdravotníci k dispozícii nástroje, ktoré by im pomohli tento posun v ich postoji urobiť a so všetkými týmito pocitmi sa vysporiadať? Ak nie, nebudú schopní uvidieť to, čo čoraz viac ľudí konečne vidí. A ako zmeníme niečo, čo nevidíme?
Ženy už viac nie sú ticho
Aj vďaka internetu a sociálnym sieťam majú ženy prístup k porozumeniu a súcitu iných žien s podobnou skúsenosťou. Keď sa jedno svedectvo stretne so súcitom a porozumením, naberie odvahu ďalšia a prehovorí tiež. Príbehov je čoraz viac a zdá sa, že tento jav nerešpektujúceho zaobchádzania so ženami pri pôrode je oveľa rozsiahlejší, než sa pôvodne zdalo.
Už pred niekoľkými rokmi vznikli občianske združenia, ktoré pomenúvajú dlho nepomenované škodlivé javy a prinášajú poznatky o prospešných prístupoch založených na poznatkoch modernej vedy. Tieto organizácie si vďaka svojej profesionálnej práci získavajú čoraz väčší rešpekt a uznanie. Ponúkajú nám jazyk na pomenovanie toho, čo je potrebné zmeniť a ukazujú nám cieľ, ktorý je potrebné dosiahnuť a navrhujú cesty, ako sa k nemu dopracovať.
Je to veľká príležitosť
Dokumentaristka Zuzana Límová svojím filmom „Medzi nami“ strčila nohu do dverí, a otvorila pre nás príležitosť k zmene k lepšiemu. Jej úloha sa týmto skončila. Prejsť musíme my všetci. Ženy, ktoré zažili nerešpektujúce a nedôstojné zaobchádzanie, ženy, ktoré boli spokojné, ženy, ktoré by bez pomoci pôrod neprežili, alebo by nemali zdravé bábätká, muži jedných aj druhých žien a zdravotníci a zdravotníčky, bez ktorých zmena nie je možná. Sme pripravení ako spoločnosť urobiť ďalší krok smerom k väčšiemu rešpektu k ženám a lepšiemu zdraviu celej spoločnosti? Úprimne verím, že áno.
