Príbehy

Druhý pokus: Splnený sen!

Napísal/a
Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.  

Ženušky, ak začnete tento príbeh čítať, prosím neskončite pri prvom pôrode. Ak sa Vám nechce toľko čítať, prejdite radšej rovno k tomu druhému. Bola by som rada, aby ten druhý bol inšpiráciou k tomu, ako sa to dá. To, že ste mali prvý pôrod ťažký, komplikovaný, zdĺhavý, hocaký, neznamená, že aj tie ďalšie musia byť také. Ja som sa toho tiež veľmi bála. Po prvom pôrode som si nevedela predstaviť, že by som mala ísť do niečoho podobného znova a dobrovoľne. No vždy sa to dá otočiť, vždy sa dá z toho prvého aj z toho zlého vyťažiť maximum a prežiť, aj keď na reparát, ale predsa, úplne nový, krásny, prirodzený a inšpirujúci pôrod, z ktorého môžete čerpať po celý Váš ďalší život silu a pozitívnu energiu.

Pôrod prvý

Môj prvý pôrod bol pre mňa traumatický. Odohralo sa to 2 roky dozadu v jednej z najväčších slovenských pôrodníc – na Kramároch. Bola som klasická neskúsená prvorodička a verila som, že v pôrodnici mi predsa budú pomáhať. Pomáhali, ale….

Prišla som do nemocnice okolo 23:00 s pravidelnými kontrakciami, v ten deň ráno mi odišla hlienová zátka…keď sme prišli do nemocnice, lekár ma privítal so slovami: “Vy ste prvorodička a nevybavili ste si epidurál? Asi neviete, čo vás čaká”, a to mi stačilo. Prepadol ma strach a potom to už všetko išlo presne tak, ako nemalo. Prezliekli ma do erárneho, partnera poslali domov a dali ma na čakačku resp. vzdychačku. Tam boli 4 postele a ženy len prichádzali a odchádzali a ja nič.

Kontrakcie síce boli, no stále som sa neotvárala dostatočne. Začala som byť zúfalá, unavená po celej noci bez spania, sama bez blízkej osoby, žiadny kľud, žiadna príjemná atmosféra, proste nemocničná izba, kde sa ženy striedali so svojimi kontrakciám. Občas som sa išla prejsť po chodbe, dať si sprchu, absolvovala monitory, klystír, no stále som bola málo otvorená. Keď som sa pýtala na čerstvý vzduch, nech môžem aspoň trošku vypnúť, odpoveď bola záporná: nemôžem opustiť oddelenie!

Už som viac proste nechcela rodiť

Lekári mi dávali oxytocín, nech sa to, ako oni hovorili, “rozbehne”. Kontrakcie boli síce silnejšie, no otváranie stále nič… takto som bola na ich vzdychárni približne 20 hodín, unavená a deprimovaná, nemala som silu ani chuť pokračovať, keby mi dal niekto možnosť úteku, tak hneď z danej situácie zdupkám. Už viac som proste nechcela rodiť.

Keď sa to nakoniec rozbehlo, presunuli ma do inej miestnosti – kachličková mini miestnosť, s veľkými mega svetlami, a úžasne nepohodlným pôrodným kreslom. Mala som už také silné kontrakcie, že som lekárku prosila, nech ma už dajú kľudne aj na cisársky, že nevládzem, že už to chcem mať za sebou. Našťastie povedala, že môžeme začať rodiť. To, čo nasledovalo po tom, by som nazvala niečo ako “ľudský bitúnok”, bolo tam zbytočne veľa ľudí, dali ma na chrbát, priviazali mi nohy, praskli vodu, narezali hrádzu, skočili na brucho, to všetko len aby mi “pomohli”…

Partnera zavolali len na posledných pár minút, keď už bol tak naozaj úplne zbytočný. Maličký v tom celom stresovom procese vylúčil do plodovej vody smolku a tým pádom ho hneď odviezli do inkubátora. Ani som ho nepohladila, ani som sa ho nemohla dotknúť, prosila som ich, že aspoň na chvíľu nech mi ho dajú podržať, no oni už ho brali preč. Ešte teraz mám z tejto scény slzy v očiach, dlho som to prežívala, brala som to ako moje zlyhanie, že som to nezvládla, že je to moja chyba. Veľmi zle som prežívala to odlúčenie.

Bolo to celé také zvláštne, také smutné

Ostali sme sami v pôrodnom boxe, všetci odišli a nechali nás 2 hodiny tam, nech si akože oddýchneme, avšak sami, bez bábätka. Nevedeli sme, čo sa stalo, prečo nie je s nami. Bolo to celé také zvláštne, také smutné…

Našťastie bol synček v poriadku a na druhý deň mi ho priniesli. Vtedy ešte stále som si neuvedomovala, čo sa stalo. Trauma sa začala vynárať až postupne, vždy, keď som si spomenula na pôrod, prišlo mi zle, mala som z toho zlý pocit a chcela na to skôr zabudnúť. Niekde vnútri som však cítila, že to môže byť aj inak, že takto predsa pôrod nemusí byť, že možno môžem niektoré veci sama ovplyvniť…

Pôrod druhý

O 2 roky som otehotnela znova a tá trauma sa začala silnejšie vynárať na povrch, nevedela som si predstaviť, že budem musieť ísť cez niečo podobné znova. Snažila som sa na to nemyslieť a myšlienku na pôrod zahadzovať vždy do koša. Ako bruško rástlo a pôrod sa blížil, nebolo už cesty späť. Pomaly som začala viac a viac vyhľadávať informácie o pôrodoch, čítala príbehy, pozerala videá a zisťovala som, že existujú ženy, ktoré si pôrod dokonca užívajú! Táto myšlienka mi ostala v hlave, začala som sa o to viac a viac zaujímať. Keď môžu iné ženy prežívať pôrod tak pozitívne, tak prečo by som nemohla aj ja?

Našla som vynikajúci kurz hypnopôrodu, ktorý mi neuveriteľne pomáhal a potvrdzoval túto myšlienku. Doteraz som vďačná babám z toho kurzu, ako mi pomohli a dali silu a odvahu. Moje myslenie sa začalo veľmi rýchlo otáčať a zrazu som sa začala tešiť. Áno, začala som sa tešiť z tehotenstva, začala som sa tešiť na pôrod! Všetko som si chcela dobre pripraviť tak, aby som mohla porodiť presne podľa vlastných predstáv. Najradšej aj sama, nech sa ma nikto ani len nechytá, nech ma len nechajú rodiť a ja to určite zvládnem.

Po predchádzajúcej skúsenosti na Kramároch a vďaka nazhromaždeným informáciám od iných mamičiek som prišla k záveru, že na Slovensku rodiť nechcem. Ostávali mi dve možnosti – Hainburg alebo trošku vzdialenejší Vyškov. V oboch som si vedela predstaviť prirodzený, mnou vedený pôrod a najlepšie do vody. Teraz už môžem povedať, že sa mi to aj podarilo :)) Odrodila som úplne sama, bez podania jedinej injekcie, bez jediného zásahu, úplne krásne a verte mi, že by som si to rada znova zopakovala :))), bol to asi najsilnejší zážitok môjho života a som neuveriteľne šťastná a vďačná, že som to mohla zažiť. Rodila som len s pôrodnou asistentkou, bez lekára, v kľudnom skoro domácom prostredí, bez pôrodného kresla, na obyčajnej posteli, s tmou, intimitou a s úplným rešpektovaním všetkých našich potrieb a želaní. Podmienky presne také, aké pekný a prirodzený pôrod potrebuje.

Teraz k samotnému dňu D

Okolo 10 večer som začala cítiť prvé kontrakcie. Keďže mi hlienová zátka odišla už 2 dni dozadu, vedela som, že je dosť možné, že pôrod sa práve začína. Kontrakcie boli celkom silné už od začiatku, išlo to všetko veľmi rýchlo. Moje telo dostalo celkom silnú triašku, ako keby samé najskôr nevedelo, čo má robiť. Rozhodla som sa dať si teplý kúpeľ, čo sťahy dosť zmiernilo, no triašku naopak znásobilo. Tak som vyšla von, zabalila sa do veľkej osušky a šup do postele. Tam som počúvala relaxácie a afirmácie a cítila som, ako sa moje telo úplne uvoľňuje a triaška pomaly odchádza. Dýchala som celý čas relaxačným dychom a bolo mi pri ňom najlepšie. Partner si zatiaľ spravil večeru, trošku si aj pospal :)) a ja som zatiaľ celkom úspešne relaxovala, aj keď s pomerne častými a intenzívnymi sťahmi. Bola som rada, že som sama. Aj keď ma partner prišiel pohladkať, tolerovala som len hladkanie špičkami prstov, ako náhle na mňa položil celú dlaň, alebo som cítila nejakú váhu na svojom tele, aj keď len minimálnu, hneď som mu povedala, že mi to nie je príjemné.

Povedala som si, že ostanem doma čo najdlhšie a nespravím rovnakú chybu ako pri prvom pôrode, že hneď po prvých pravidelných kontrakciách utekám do nemocnice. A tak som čakala. Pôrodná asistentka mi predtým povedala, že budem vedieť, keď je čas ísť do nemocnice, tak som to moc neriešila. Nechala som to voľne plynúť. Prišiel prvý pocit, že by som možno už mala ísť, tak som nejako vstala z postele, ale nešla som do nemocnice, ale na záchod :), tam som si sadla a vyprázdnila črevá a dostala som pocit úľavy. Tak teda asi ešte nie je čas ísť do nemocnice. Išla som si znova ľahnúť, tentokrát do inej postele. Takto sa to zopakovalo ešte 2-krát – “ideme do nemocnice, ale nie, počkaj, stačí len na záchod” a potom opäť iná posteľ. Vystriedala som doma všetky postele :). Na štvrtýkrát už som sa postavila, že naozaj ideme do nemocnice, v tom som cítila silné “PUK” a prišla celkom intenzívna kontrakcia, vyšplechlo zo mňa trochu tekutiny a mne prišlo zle od žalúdka. Môj partner mi podal vedro a ja som sa 3-krát poriadne vyvracala, opäť obrovská úľava :)))

Trošku mi pomačkal zozadu boky, čo mi robilo neuveriteľne dobre, no ja som vedela, že už treba ísť a nemá zmysel ostávať doma. Dovtedy som to všetko krásne zvládala, zostávala som uvoľnená, nepanikárila som, predýchavala som kontrakcie stále relaxačným dychom. Cesta do auta ma však vyhodila z koncentrácie, bolo približne 1:30 ráno, vonku bolo zima a pršalo a ani neviem ako som sa do toho auta dostala. Viem, že to nebolo jednoduché a naozaj ma to stálo veľa síl.

V aute som si našla nejakú krkolomnú polohu na zadnom sedadle, v ktorej sa mi opäť podarilo nájsť kľud a rovnováhu a oddeliť opäť myseľ od svojho tela – celý čas ipod v ušiach a “dúhovala som” :)))). Keďže už to bolo tak blízko k vyvrcholeniu, možnosť Vyškova padla – tak smer Hainburg. Cesta prebehla fakt v pohode, zvládla som ju celkom ok, a podarilo sa mi ostať „vypnutá“. Ako sme však zastavili pred nemocnicou, nemala som silu ani chuť vystúpiť z auta. Tam som opäť stratila sústredenie a začala sa, myslím, moja posledná etapa, samotný pôrod. Prišli sme na vrátnicu, kde som si rovno vyhliadla čakáreň so stoličkami. Prišla tam a v predklone čakala, kým môj partner vybaví formality. Bola som tam asi 15 minút, ako mi neskôr povedali, a mala pár veľmi intenzívnych kontrakcií, zrazu som sa chytila jednej stoličky, čupla si na zem a začala vydávať naozaj silný vrčiaci zvuk. Veľmi mi to pomáhalo, neuvedomovala som si, čo sa deje, no teraz viem, že keby ma tam nechali ešte chvíľu, tak tam synčeka porodím na dlážku. Partner však prišiel, že sa môžeme presunúť na 2. poschodie, ja na to: “nikam nejdem!”.

Potom sa mi priznal, že to bola jediná situácia, kedy bol trošku v strese, pretože si uvedomil, že si musíme máknuť. Inak musím povedať, že si viedol na jednotku :)). Potom prišiel ujo z vrátnice a neviem akým spôsobom ma dostali na vozíček, ktorým ma už zobrali na to 2. poschodie. Oproti nám už išla úžasná pôrodná asistentka, ktorú keď som zbadala, tak sa mi nejako uľavilo, vedela som, že v nej budem mať podporu. Tiež ako som ju zbadala, som jej povedala, že chcem painkiller, ona na to len s kľudom a úsmevom, “Sure, Katarina, sure!“, no samozrejme som od nej nič nedostala. Asi už vedela, že som vo fáze úteku :))), povedala, že ma vyšetrí a uvidíme, na čom sme.

No a boli sme na tom tak, že povedala, že už som skoro v závere a že stačí párkrát potlačiť a baby je out. Tak som ju poslúchla, neviem či by som to zvládla vydýchať, ale bolo mi to úplne jedno. Kričala som, vrčala som, bolo to naozaj veľmi živočíšne :). Otočila som sa na bok, zdvihla nohu a s druhou kontrakciou bola hlavička vonku. Cítila som, ako je to dole celé plné a roztvorené, vedela som, že maličký už je na polceste, partner ma medzitým upokojoval, aby som sa zrelaxovala, nešla do kŕču a len s dychom zatlačila 🙂

Nakoniec som ho poslúchla a maličký bol vonku. Z pôvodne plánovaného pôrodu do vody nezostalo nič :), voda sa stihla napustiť do 5 cm, takže vaňa sa nekonala. Malý sa narodil v priebehu pár minút od príchodu na izbu. Celý pôrod od prvej kontrakcie trval asi 4,5 hodiny, čo je pre mňa stále úžasné prekvapenie, keďže môj prvý pôrod bol 25 hodín. Maličkého mi priložili na telo, na ten pocit som čakala naozaj s nažhavením a bolo to krásne.

U prvého sa mi to bohužiaľ nepodarilo, tak teraz som si to užívala o to silnejšie a radostnejšie. Celý čas som sa smiala a ďakovala, že sa to všetko takto krásne podarilo, bola som ako na drogách. Bola to naozaj čistá radosť, cítiť tých pár kíl na svojej hrudi, pretože tam bolo presne to jediné miesto, kam ten malý človiečik patril. Pupočník medzitým dopulzoval, otecko odstrihol a maličký začal sám bez mojej pomoci dýchať. Bol úplne kľudný, vôbec neplakal, len si nás tak pomaly obzeral a naťahoval ručičku po mojom prse. Bol to neuveriteľne silný zážitok.  Placenta vyšla asi po pár minútach, párkrát som zatlačila a bola vonku. Až potom dobehol doktor s oxytocínom v ruke :)), že ideme rodiť placentu, no našťastie už nemal do čoho zasahovať, všetko bolo už ukončené a krásne.

Mala som ho položeného na sebe, prikrývala uterákom a nikomu by som ho v tej chvíli nedala. Bola som plná eufórie a tento pocit naďalej trvá aj pár dní po pôrode :). Aj mama mi povedala, že som po pôrode nejako opeknela, no to je predsa jasné, keď človek dostane takú mega dávku endorfínov:))). V ten deň žiaden iný pôrod nemali, tak sme ostali na izbe až do večera, partner si pospal, odišiel vybaviť nejaké formality a ja som bola plná energie, nemala som skoro vôbec potrebu spať. Cítila som sa silná, nič ma nikde nebolelo, žiaden nástrih, všetko tak, ako má byť :). Maličký si príjemne odfukoval vedľa mňa na posteli a ja som sa cítila skvelo :)). Ešte v ten deň sme išli všetci domov. Celé to bolo úžasné, stále sa usmievam, keď na to spomínam a myslím, že tak by to malo byť vždy.

Keď sa rozšírili informácie o narodení maličkého cez Facebook, každá druhá žena mi priala rýchle zotavenie. Nevedela som to pochopiť, aké zotavenie? Z čoho? Veď ja som nikdy predtým necítila viac sily ako teraz.Vtedy som mala chuť vykričať, že veď nie je sa z čoho zotavovať, že pôrod je predsa úžasný a skôr je treba si ten pocit v sebe čo najdlhšie uchovať! Bohužiaľ na Slovensku je to zatiaľ tak. No verím, že pre ďalšie bábätko už nebudem musieť utekať za hranice, aby som mohla mat opäť tak silný, pozitívny a naplňujúci zážitok.

 

Katarína s rodinkou

O autorke

1 komentár

  • Vas prvy porod bol takmer rovnaky ako moj prvy (tiez na Slovebsku). Vas pribeh o druhom porode je vsak pre mna velkym povzbudenim do druheho porodu. Dufam, ze aj nam sa podari uspesny reparat ked to pride (tiez chceme nabuduce za hranicami). Velka vdaka za krasny pribeh. Daniela

Napíšte komentár