Dojčenie Príbehy

Dva cisárske rezy, dva diametrálne odlišné príbehy

Napísal/a Ženské kruhy

Veľmi by som chcela ženy povzbudiť v tom, aby hľadali nemocnicu, kde im budú načúvať a vychádzať v ústrety, a aby sa zaujímali dopredu o pôrod a to, ako by si ho predstavovali. Lebo správny začiatok nielen dojčenia je dôležitý.

Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.  

Rada by som sa s vami podelila o svoj (druhý) pôrodný príbeh. Potom, ako môj prvý pôrod skončil sekciou, o ktorej nutnosti budem do konca života pochybovať, som mala obavy ohľadne ďalšieho pôrodu. Hlavne aj kvôli komplikáciám, ktoré som mala po prvej sekcii, kvôli problémom s dojčením a ďalšími faktormi s tým súvisiacimi. Na rozdiel od prvého tehotenstva som teraz už mala pomerne dosť informácií a  určitú predstavu, ako by to mohlo prebiehať. Hlavne v súvislosti s doporučeniami rôznych zdravotníckych a iných organizácií, ktoré sa problematikou pôrodov zaoberajú. Na rozdiel od prvého pôrodu som oveľa intenzívnejšie vnímala to, že pôrod a všetko s ním spojené je primárne záležitosťou matky a dieťaťa. Nie zdravotníkov, aj keď sú do neho zaangažovaní.

Takže som sa vrhla na „prípravy“. Najprv som si sama zhodnotila, ktoré body ohľadne môjho pôrodu sú pre mňa dôležité a spísala si ich na papier vo forme pôrodného želania. Popravde, niektoré veci bolo pre mňa až absurdné písať na papier, pretože sa mi videlo, že je to samozrejmosť. Ale hneď, ako som si spomenula na priebeh prvého pôrodu. Tak ma tieto pocity prešli a aj „absurdnosti“ na zozname zostali.

Prešla som si hodnotenia pôrodníc, ktoré som vo svojom okolí zvažovala. Avšak dosť sa rozchádzali s reálnymi skúsenosťami žien, ktoré tam rodili. Preto som usúdila, že bez osobného dohovoru s vedením konkrétnej pôrodnice to nejde. Žiadna pôrodnica v širokom okolí nespĺňala moje predstavy úplne. Dúfala som, že po dohovore vopred sa niektorá priblíži mojim ideálom. Mala som pripravené otázky a alternatívy k variantu prirodzeného pôrodu aj cisárskeho rezu.

S malou dušičkou som sa vybrala do nemocnice v meste, kde bývam, s tým, že som vedela, že akurát sa tam menilo vedenie a nevedela som, čo mám od toho očakávať. O to príjemnejšie bolo pre mňa prekvapenie, keď som po rozhovore s primárom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia odchádzala s tým, že sa vieme dohovoriť na všetkých bodoch, o ktorých som sa prišla porozprávať, aj keď išlo o veci, ktoré sa u nás v nemocnici ešte nikdy nerobili. Za predpokladu, že s tými bodmi nebude mať problém novorodenecké oddelenie, prípadne Oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM). V rámci príprav som teda ešte absolvovala rozhovor s doktorkou z novorodeneckého a primárkou OAIM.  Vzhľadom na pozitívny záver som už ďalšie pôrodnice nenavštevovala, táto moja domovská získala moju dôveru.

Kontakt koža na kožu na pôrodnej sále, po plánovanej sekcii

V 35. týždni tehotenstva som však mala zdravotné komplikácie, na základe ktorých napokon moje tehotenstvo skončilo plánovanou sekciou. V tomto bode mi bolo jasné, že v situácii, keď sa u nás v nemocnici ešte nikdy nerobil kontakt koža na kožu priamo na operačnej sále, môže aj nejaká maličkosť negatívne ovplyvniť hladký priebeh. Teraz nemyslím prípadne komplikácie u mňa či dieťatka, ale také tie praktické detaily, na ktoré človek narazí až za pochodu a predtým si ich nemusí uvedomiť. Preto mi veľmi padlo vhod, keď som sa mohla poradiť s doktorkou, ktorá mala s takouto formou podpory kontaktu koža na kožu praktickú skúsenosť ako gynekológička-pôrodníčka zo zahraničnej nemocnice, kde sa toto poskytovalo bežne.

Vďaka úžasnej ústretovosti mi poskytla nielen pohľad pôrodníčky. Zodpovedala mi aj na všetky otázky z tých iných odborov, ktoré sú v tomto angažované. Čo nevedela, vyzistila pre mňa priamo u zainteresovaných. Napríklad už len taká maličkosť, že je vhodnejšie umiestnenie kanyly na chrbát ľavej ruky, aby sa mamičke lepšie pridržiavalo dieťatko. Uvoľnenie fixácie rúk pri kontakte koža na kožu patrí taktiež k tomu. Elektródy sa potom umiestňujú na chrbte, aby nič nezavadzalo.

Čo sa OAIM týka, vypína sa aj meranie tlaku počas kontaktu koža na kožu. A to za predpokladu, že je situácia stabilizovaná (v prípade potreby si ho vedia kedykoľvek zmerať). Na počudovanie – zo strany gynekológov nie je pri takejto sekcii nutná žiadna úprava či obmedzenie. Operácia prebieha rovnako. Nie je nutné ani upravovať operačné pole, a čo sa deje za plachtou, ich ani veľmi netrápi. Akurát vnímajú, že je mamička potom pokojnejšia, keď to dieťatko má pri sebe. Čo najväčší pokoj pre mamičku a dieťa, eliminovanie aj takých vzruchov, ako sú hudba či hlasný hovor na sále, sú tiež pri tomto zvykom.

Najväčšie otázniky som mala ohľadom novorodeneckej časti a manažmentu. V praxi pôrodnice v Krnove majú zaužívané, že dieťatko po vybavení prevezme novorodenecká sestra. Tá ho vezme na výhrevné lôžko osušiť, tam aj lekár urobí základné vyšetrenia (ako APGAR skóre v prvej minúte), podviažu pupočník, vykvapkajú oči a označia dieťatko. Zabalené v uteráčiku už putuje k mamke na hrudník. Váženie, meranie a iné veci sa u fyziologického novorodenca vykonávajú až po dvoch hodinách. Otecko, ak chce byť prítomný, je do narodenia dieťatka pri novorodeneckom pulte, potom si môže ísť sadnúť k hlave mamičky.

Novorodenecká sestra zostáva na operačnej sále do ukončenia operácie, pomáha mamičke s polohou dieťatka, s priložením k prsníku, ak chcú, častokrát sú svedkami aj samoprisatia dieťatka na sále. V prípade, že mamke príde nevoľno, môže dieťatko zobrať otecko alebo sestra. Taktiež umožňujú potom už nepretržitý pobyt s rodičmi. Tieto informácie mi veľmi pomohli pri dolaďovaní detailov tohto prvého pokusu v našich podmienkach.

Ako to prebiehalo

Keďže som už jednu sekciu prekonala, nedá mi neporovnať to. Synčeka mi priložili hneď po vybratí na krátky čas aspoň k líčku, hneď potom ho vzali odvážiť, osušiť a urobiť základné vyšetrenia, do doby, kým dal anesteziológ pokyn, že dieťatko môžu doniesť (mohli aj hneď, ale tým, že to celé v našej nemocnici robili historicky prvýkrát, tak vznikol trošku malý prestoj). V tej dobe dali dieťatko (na cca 3 minúty) koža na kožu oteckovi. Potom už bol drobček až do konca operácie na mne. Neuveriteľný pocit, ten pokoj, vedomie, že je tam, kde má byť. Dokonca sa prisal bez cieleného prikladania ešte tam, na operačnej sále.

Po preložení z operačnej sály na izbu sme pokračovali v kontakte koža na kožu takmer počas celého pobytu. Veľmi dobre nám padlo aj to, že sme si mohli zaplatiť celú dvojposteľovú nadštandardnú izbu pre seba. Tým, že som mala sekciu plánovanú, tak som si mohla izbu rezervovať aj vopred. Aj keď samozrejme aj tu môžu nastať nečakané okolnosti. My sme možnosť „prenocovania“ príbuzného využili len prvú noc, kým som sa nemohla po spinálnej anestéze postaviť na nohy. Padlo mi dobre mať ten priestor len pre nás až do konca hospitalizácie. Vďaka tomuto dieťatko „nemuselo“ ani na chvíľu na novorodenecké oddelenie. Všetky vyšetrenia sa konali buď na izbe, v prípade nutnosti vyšetrenia inde som bez problémov toto absolvovala so svojím synom.

Personál k nám vlastne iba nazeral, či niečo nepotrebujeme a či je všetko v poriadku. Pomoc s dojčením som nepotrebovala. Takže neviem posúdiť, či došlo k posunu od čias, keď som porodila prvú dcérku. Milé bolo, keď sestrička po nočnej vyhodnotila, že celá chodba plakala, len u nás bol pokoj celú noc, a že ako sme si milo pospávali spolu, tak nás ani nebudila.

Trochu ešte vidím medzery v tom, ako prísne sa pristupuje k jedálničku po sekcii. Keďže k riadnej strave (nie bujón) som sa počas pobytu takmer ani nedopracovala, ale jedálniček vyzeral veľmi dobre. Ale verím, že aj tu sa postupne uvoľní tento pooperačný režim. Predsa len, rodička potrebuje čo najviac energie a čo najrýchlejšie sa postaviť na nohy. Je pravda, že toto všetko, čo popisujem v tomto príbehu, by mal byť podľa môjho hlbokého presvedčenia úplný štandard vo všetkých nemocniciach – ale nie je. A ja som veľmi vďačná, že som to mohla zažiť v našej nemocnici, niektorými podceňovanej. A ešte raz by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí sa na tomto podieľali, či už lekárom alebo sestričkám.

Veľmi by som chcela ženy povzbudiť v tom, aby hľadali nemocnicu, kde im budú načúvať a vychádzať v ústrety, a aby sa zaujímali dopredu o pôrod a to, ako by si ho predstavovali. Lebo správny začiatok nielen dojčenia je dôležitý.

 

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.

Napíšte komentár