V deň, ktorý bol určený ako môj termín, som prišla na pravidelnú týždennú prehliadku do nemocnice. Poslali ma na monitor. Kým vždy predtým som ležala na boku, teraz ma posadili do nepohodlnej stoličky. Môj syn v bruchu začal okamžite protestovať, kopať a hmýriť sa, takéto sedenie sa mu jednoducho nepáčilo.

Syn

Jeho hmýrenie narobilo šarapatu s CTG záznamom – podozrenie na tachykardiu a o dve hodiny som bola hospitalizovaná na oddelení rizikových tehotenstiev. Darmo som hovorila, že dieťa sa príliš hýbalo, preto bol záznam divný, veď ďalšie monitory už boli v poriadku. Ale pridala sa aj diagnóza zníženého množstva plodovej vody. Nerozumela som, čo sa deje. Každá nová tvár doktora v nemocnici, ktorý ma prezrel, ma zneisťovala viac a viac. Manžel pri mne nemohol byť. Vystrašená a zmätená som len prikyvovala na všetko, čo doktori hovorili. Dali mi trikrát prostaglandín, ktorý nezaberal. Na tretí deň hospitalizácie sa rozhodlo o cisárskom reze. Mala som malé šťastie, že sestrička z anesteziólgie bola známou môjho brata. Napriek tomu, že sme sa dovtedy nepoznali, bola jediná, ktorá mi vysvetľovala, čo sa deje a ako tak ma ukľudňovala. Sústreďovala som sa na jej hlas, lebo okrem nej som videla len zelené rúško, za ktorým pracovali chirurgovia tiež v zelených rúškach. Ťahy, šklbania a o 10:20 plač môjho syna. Uľavilo sa mi, ale keď mi ho už zabaleného priložili líce k lícu, mysľou mi len preblyslo: „Aha, tak toto je moje dieťa.“ Potom už nič. Preložili ma na pooperačku, chytila ma veľká triaška. Na dieťa som ani nepomyslela, zaoberala som sa len tým, ako ma trasie, ako mi drkocú zuby až som si myslela, že si ich vyrazím. Nepamätám si, aké som mala pocity, keď mi syna prvýkrát priniesli. Priložili mi ho k prsníku. Keď sa odpojil, kus mojej bradavky bol odžužlaný, na druhom prsníku sa to zopakovalo. Každé ďalšie kojenie bolo utrpenie. Mlieko sa nespúšťalo, dokrmovala som ho striekačkou. Keď som sa opýtala sestier, či ho mám správne priloženého, od dverí izby zakričali, že hej. Rana bolela, ledva som sa hýbala, vysoká posteľ mi spôsobovala problém. Noci na izbe s ďalšími dvoma ženami a ich deťmi boli trýznením, keď jedno dieťa prestalo plakať, začalo ďalšie. Na štvrtý deň som sa vyprosila domov. Na cisársky som sa za dva dni v nemocnici ako tak psychicky pripravila, nebrala som to výrazne tragicky, aj keď ma veľmi mrzelo, že som syna neporodila vaginálne. Ale na problémy s dojčením som pripravená nebola. Nesprávny začiatok znamenal bolesť, pred každým dojčením som predýchavala. Laktačná poradkyňa pomohla, ale aj tak trvalo týždne, kým sa bradavky zahojili a ešte aj potom bolesť pretrvávala, až kým som gynekológa nepožiadala o ster, ktorý potvrdil stafylokoka. Až silné antibiotiká definitívne vyriešili bolesť. Našťastie som nemala nejaký vzťahový problém so synom, materstvo som si plne užívala, ale stále som mala pocit, že som bola o niečo obratá. Nie som doktorka a spätne sa pozerať na diagnózu zmysel nemá, ale preplnená nemocnica v auguste podporovala moje pocity, že tak to vôbec nemalo a nemuselo byť. Pocit, že som bola jedna zo žien na bežiacom pásme, ktorú bolo treba vybaviť, som nedokázala zo seba dostať. A cítila som v sebe zvláštne prázdno, akoby moje materstvo a ženstvo nebolo celkom naplnené.

Dcéra

Keď mal syn 20 mesiacov, bola som opäť tehotná. Skúsenosť z prvého pôrodu ma naviedla na to, že som sa o pôrodníctvo začala zaujímať trochu viac. A postupne som nadobudla presvedčenie, že ak chcem po cisárskom porodiť vaginálne a ideálne aj prirodzene, na Slovensku to možné nie je. Keďže bývam v Senci, najideálnejšou voľbou bol pre mňa Hainburg. Skontaktovala som sa s ospevovanou pôrodnou asistentkou Evou Bauer a v jeden sobotný večer som za ňou išla. Porozprávali sme sa, ubezpečila ma, že prirodzený pôrod zvládnem, dohodli sme sa na ďalšom postupe. Keby som čokoľvek potrebovala, nech jej zavolám. Inak stačí, ak sa ukážem v 38. týždni. Aj druhé tehotenstvo bolo bez problémov. Opäť som cvičila, chodila som plávať. Absolvovala som kurz hypnopôrodu, následne som nacvičovala dýchanie. V ôsmom mesiaci sa mi začala objavovať kvasinková infekcia, ktorá však po pár dňoch zmizla. Gynekológ mi povedal, že v tomto štádiu tehotenstva mi už na ňu nemôže nič dať. V posledných týždňoch tehotenstva bola infekcia čoraz nepríjemnejšia, prestala som nacvičovať s epi-nom. Na základe kurzu i knihy hypnopôrodu som sa namotala na autosugesciu a pozitívny prístup. Hovorila som si, že dcéra by sa mohla narodiť ešte pred termínom, ktorý bol určený na 9. decembra. Ako sa termín blížil, bola som plná optimizmu a radosti. Lenže termín prešiel a nedialo sa nič. Krčok nebol ani len mäkkší. A začali sa objavovať otázky typu: „Ty si ešte celá?“ Alebo „Ešte si sa nerozpadla?“ Neustále vypytovačky, kedy mám termín a ako to, že to ešte nie je, ma začali ešte viac znervózňovať až hnevať. Odpovedala som stroho, vyhýbavo a následnú zlosť som si vybila na manželovi, synovi, neskôr aj na mame, ktorá mi prišla pomôcť pred pôrodom. Do Hainburgu som išla na CTG monitor v 38. týždni, všetko bolo v poriadku. V deň termínu som bola na CTG aj ultrazvuku a opäť všetko v poriadku, akurát že to vôbec nevyzeralo na pôrod. S Evou sme sa dohodli, že prídem 16. decembra, teda ak sa dovtedy nič neudeje. Syn bol v tej dobe chorý a Eva na mne hneď spozorovala, že nie som úplne v pohode. Povzbudzovala ma a pri odchode som sa cítila výrazne lepšie. Jednoducho, Eva má niečo v sebe, čo dokáže povzbudiť a zlepšiť náladu. Šesásteho decembra som teda prišla do Hainburgu na monitor. Malá sa v istom momente začala veľmi hýbať a vtedy ozvy vypadli a následne sa ukázali ako veľmi nízke. Eva nepanikárila, ale povedala, že by bolo lepšie, ak by som v nemocnici ostala. Výrazne ma to rozhodilo, lebo mi to pripomenulo situáciu spred synovho narodenia. Ďalšie dva monitory však už boli v poriadku a večer ma pustili z nemocnice. Bola to však trochu rana pre náš rozpočet, keďže som pri odchode zaplatila 584 eur za celodenný pobyt v nemocnici. Na pohode mi nepridal ani manžel. V podstate od momentu, kedy som začala uvažovať o Hainburgu, pri každej zmienke pokrčil čelom a spomenul peniaze. Dlho som to v sebe dusila, až v siedmom mesiaci som sa mu vyplakala, že potrebujem jeho podporu, aby neustále nemyslel na peniaze, že prirodzený pôrod je pre mňa dôležitý a vysvetlila som mu prečo. Dovtedy som mu nikdy o mojich pocitoch z prvého pôrodu veľa nepovedala a zároveň viem, že je pre neho ako muža ťažké pochopiť moje pocity. Sľúbil, že sa pokúsi ma viac podporovať a väčšinou sa mu to aj darilo. Ale po uplynutí termínu začali aj tlaky na neho. Jeho tri sestry sa neustále vypytovali, kedy to už bude. Najstaršia sestra, doktorka, ktorá má štyri deti, ho začala strašiť, že je nebezpečné prenášať. A keď za mňou prišiel 16. decembra do nemocnice, bol veľmi nervózny, čo sa okamžite prenieslo na mňa. Pýtal sa, prečo nič nerobia? Eva mu vysvetlila, že v prvom rade musím byť ja v psychickej pohode a hlavne je lepšie pokúsiť sa o prirodzené spustenie pôrodu, než ho vyvolávať, keď malá zjavne ešte nie je pripravená prísť na svet a navyše je úplne v poriadku. S Evou sme sa dohodli, že ak sa nič neudeje, prídem 20. decembra a budeme indukovať pôrod. Opýtala sa ma aj na cisársky rez, že ak bude potrebný, či ho chcem v Hainburgu alebo v Bratislave. Povedala som v Hainburgu, aj keď náš rozpočet počítal len s pár dňami v Hainburgu, pri cisárskom by to stálo určite viac peňazí, ktoré by sme si museli požičať. V tú noc som sa manželovi vyplakala, že sa považujem za neschopnú, že aj napriek tomu, že robím všetko, čo mám, čo sa odporúča, pôrod nie a nie spustiť. Psychicky som bola na dne a zistila som, že pozitívne myslenie, na ktoré som sa nastavila, nebolo pre mňa to najlepšie. Ja totižto vždy očakávam to najhoršie, lebo to väčšinou znamená, že výsledok bude lepší, než moje očakávanie. Áno, robím všetko pre čo najlepší výsledok, ale moje očakávania sú vždy najhoršie. Možno paradox, ale vždy mi to fungovalo. To som však opustila pred pôrodom v domnení, že musím myslieť pozitívne. Avšak každý deň, kedy som neporodila, kedy sa nenaplňovalo moje pozitívne očakávanie, ma neuveriteľne deptalo. A tak som sa po vyplakaní zamerala na negatívny scenár, že to bude predsa len pôrod cisárskym rezom. Nervozita pokračovala, vrčala som na mamu, syna, sestru. 20. decembra sme s manželom vyrazili do Hainburgu. Náladu som mala zlú, čo Eva hneď spozorovala. Chcela ma utešiť, povzbudiť, ale teraz sa jej to nedarilo. Vyšetrila ma, urobila monitor. Otvorená som bola na jeden prst, tak ako už v utorok, monitor aj ukazoval nejaké kontrakcie, ktoré som cítila len ako tlaky. Po monitore mi preto Eva urobila masáž krčka. Následne som išla na WC a zrazu sa mi spustila voda a prišli prvé bolestivé kontrakcie. Eva bola nadšená a vtedy sa mi prvýkrát od utorka objavil úsmev na tvári. Bolo desať hodín ráno. Eva nás poslala s manželom prechádzať sa von okolo nemocnice, povedala, že sa máme vrátiť o hodinu a pol. Musel na nás byť vtipný pohľad, ako sa každú chvíľu o neho opieram, keď ma chytila kontrakcia. Celý čas sme sa rozprávali a smiali, kontrakcie som vnímala ako vykúpenie, aj keď ešte stále som nebola presvedčená, že to dopadne tak, ako som chcela. Keď sme sa vrátili dovnútra, Eva ma skontrolovala a oznámila, že už som otvorená na 2 prsty. Prišiel obed, na ktorý som vôbec nemala chuť, zjedla som len jablkovú desiatu, zvyšok si dal manžel. Okrem toho som len pila veľa čaju z termosky. Okolo jednej sa opýtala, či chcem klistír. Súhlasila som a bola to jedna z ďalších vecí, po ktorej sa kontrakcie zintenzívnili. O tretej hodine som bola otvorená na 4 prsty. Manžel si medzitým robil srandu, fotil sa vyškerený v pozadí so mnou ako predýchavam kontrakcie. Chatoval s celou rodinou. Jeho sestra mu napísala, že po 4 cm to už ide rýchlo, na čo som mu odvrkla, že možno pre ňu pri štvrtom dieťati. O tretej mi Eva ponúkla vaňu, v ktorej sa kontrakcie ešte viac rozbehli. Predýchavala som ich, Eva alebo manžel mi masírovali kríže. O štvrtej manžel zahlásil, že je hladný a že ide do Billy niečo kúpiť. Keď odišiel, s Evou sme sa pomedzi kontrakcie rozprávali o všetkom možnom. Cítila som sa skôr ako vo welness než v nemocnici. Kontrakcie som nevnímala ako bolesť, skôr ako nejaké vlny, ktoré som zo seba pomocou zvukov vypúšťala (aj keď manžel mi hovoril, že by radšej počúval iné zvuky). A potom Eva povedala, že som otvorená na 6 prstov. S obavami som sa pýtala, či to manžel stihne, na čo ona, že áno. Ale o pol hodinu som bola otvorená už takmer úplne, tak sme rýchlo volali manžela, ktorý bol hneď späť. Zrazu Eva zahlásila, že môžem tlačiť. Asi až vtedy som uverila, že moje dieťa sa narodí prirodzene. V polohe na štyroch som teda tlačila. Eva mi hovorila, že je to skvelé, že sa malá posúva, čomu som nejak neverila, lebo som to vôbec necítila, ani žiadnu bolesť mimo kontrakcií. Až v momente, keď bola malá na hrádzi hlavičkou, som pocítila inú bolesť. Eva sa pýtala, či chcem ohmatať vlásky, že je veľmi vlasatá, ale prišla ďalšia kontrakcia, a tak som len rýchlo zatlačila s kontrakciou a hlavička bola vonku. Eva odmotala pupočnú šnúru, s obavami som sa pýtala, či je v poriadku, Eva ma ubezpečila, že áno. Celý čas som mala monitor vo vani a malá zvládala všetko perfektne. Na ďalšie dve kontrakcie bola vonku. Eva ma rýchlo oprela o chrbát a dala mi dcéru na hruď. Ona sa nadýchla a začala plakať. Bolo štvrť na šesť večer, pôrod trval okolo sedem hodín.

Dokázala som to

Ten pocit, mať svoje dieťa na hrudi, bol neopísateľný. Manžel plakal a ja som na ňu pozerala a povedala som si: Dokázala som to. O pár minút bola vonku aj placenta, v druhej miestnosti ma doktor prezrel a zašil, trochu som sa potrhala, o deň na to som začala cítiť aj svoju kostrč, ktorá sa mi buď posunula, alebo pukla, ale po týždni som už mohla sedieť, takže v porovnaní s cisárskym si ozaj nemôžem sťažovať. Ako som dostala dcéru na hruď, už sa odo mňa až na neskoršie váženie a meranie ani nepohla, mala som ju pri sebe aj počas šitia. O čosi neskôr ma presunuli na izbu, bola som v nej sama, v celej nemocnici bola okrem mňa už len jedna žena. Manžel išiel domov za synom a ja som ostala sama s dcérou. Doniesli mi večeru, ktorú som zhltla, bola som neuveriteľne hladná po celom dni. Celú noc som nezaspala, bola som zrejme nabitá endorfínmi. Dcéru som mala celú noc na prsníku. Na druhý deň po vizite som o desiatej ráno išla domov. Som presvedčená, že veľkú zásluhu na tom, že som mohla porodiť tak, ako som chcela, mala práve Eva Bauer. Už sa to môže zdať otrepané, ale naozaj má v sebe niečo, čo ženám pomáha, zároveň je veľmi rešpektujúca. Viem si predstaviť, čo by so mnou robili v slovenskej nemocnici už po týždni prenášania, nie to ešte po 11 dňoch. Eva dala môjmu dieťaťu dostatok času, aby prišlo na svet, keď už bolo na to pripravené, všetko, čo robila so mnou konzultovala a so všetkým som vopred súhlasila. Moja dcéra bola v roku 2014 presne 200. dieťa, ktorému pomohla na svet. Celkovo pritom mali dovtedy 610 pôrodov v Hainburgu. Tretina pôrodov teda pripadla na ňu, pritom je v Hainburgu 7 pôrodných asistentiek. A z tých 200 detí sa len 30 narodilo cisárskym, aj to niektoré z nich plánovane. Myslím, že takáto štatistika by mohla presvedčiť tých, ktorí neveria, že prístup môže veľa ovplyvniť. Každý moment, ktorý som mala dcéru po pôrode pri sebe, mi zároveň pripomínal, že syna som po pôrode pri sebe nemala. Keď som ju tie prvé hodiny vnímala, spomenula som si, ako som na syna prvé hodiny po cisárskom ani nepomyslela. Keď som ju mala na prsníku, spomenula som si na tú bolesť, ktorá sprevádzala synove kojenia. A keď doktor odoberal dcére krv z päty na skríningové vyšetrenia a ona plakala, plakala som s ňou, lebo som si uvedomila, že takto musel plakať aj môj syn, keď mu tú krv brali a ja som tam nebola, aby som ho ukľudnila, tak ako som mohla okamžite ukľudniť ju. Verím, že aj na Slovensku máme pôrodné asistentky, ktoré oplývajú takou charizmou, aurou alebo ako to nazvať. Ale nemajú vytvorené podmienky, aby pomohli ženám porodiť prirodzene v prostredí slovenských nemocníc. A to je veľká škoda, lebo nie každý si môže dovoliť Hainburg, jednak finančne, jednak cestovnou dostupnosťou. Pôrod ma s vyšetreniami plus rôznymi inými výdavkami vyšiel na 2600 eur, z tých by mi mala slovenská poisťovňa preplatiť niečo vyše 600 eur. Na pôrod som šetrila mesiace dopredu, bolo mi jasné, že to bude záťaž pre rodinný rozpočet, ale zároveň som vedela, že to bude stáť za to. Nebolo všetko ideálne – stres z prenášania či potrhanie a dokonca to aj bolelo, aj keď hypnopôrod tvrdí, že nemusí. Ale spätne tú bolesť vnímam ako niečo, čo sa akoby neudialo, neviem si tú záverečnú bolesť vôbec vybaviť. Ale cítim, že som zaplnila tú dieru v mojom ženstve a materstve a zažila pocity, o ktoré som bola pri prvom pôrode obratá. Zážitok z pôrodu mám skvelý a môžem skonštatovať, že to ozaj stálo za to. Veronika