Juliana

V deň, keď si sa narodila, skončila jeseň. Od rána bolo všetko v pohybe – vial silný vietor, ktorý priniesol definitívne zimu a ja som cítila trochu také mravenčenie z toho, ako to všetko druhýkrát zvládnem.

Po synovom narodení som vedela, do čoho ideme, ale zároveň mi to pripadalo všetko ako niečo nové… Keď to celé začalo, boli sme už v nemocnici, na pozorovaní. Pripútaná k monitoru som cítila značné nepohodlie, kontrakcie nastúpili pomerne rýchlo a prudko. Požiadala som pôrodnú asistentku, aby som mohla vstať, pretože v polohe v ľahu začínali byť sťahy bolestivé. Monitor ale inak vypadával, tak ho pôrodná asistentka úplne vypla (čo ma nesmierne potešilo).

V ten deň mali v nemocnici dosť práce, tak sme zostali samé dve, ja a ty. Bol to náš posledný večer takto spolu. Von vietor privial purpurové oblaky, okno sme mali otočené na západ a hneď ako sme zostali samé, začala som sa prechádzať a spievať ti. Bolo mi príjemne, cítila som, že ani ty už nemáš strach. Spievala som ti uspávanku, ktorú si už poznala (každý večer som ju spievala tvojmu bratovi) a potom som prestala pospevovať slová, iba som hmkala melódiu – o tých oblakoch a o vetre, o všetkom, čo nás spolu čaká. Vo svojom vnútri som cítila more plodovej vody a teba. Oprela som sa rukami o parapetnú dosku a krúživým pohybom bokmi som vytvorila cestu pre bolesť, ktorá postupne slabla, až úplne odplávala tenkým kanálikom, ktorý sa vytvoril uprostred toho vodného víru. Náhoda to zariadila tak, že sme boli samé. Tvoj ocko bol zaniesť tvojho bračeka k rodine cez upchatú Bratislavu. Pôvodne sme to tak neplánovali, ale bolo to dobre, nemohlo to byť lepšie. Kebyže nie sme samé, nedokážem ti spievať, nedokážem sa uvoľniť a nič z toho, čo sme zažili, by sa nestalo… Slnko začalo zapadať za kopec, ktorý som videla z okna. Keď som zatvorila oči, tak som videla zase iba ten vodný vír, ktorý vytváram krúživými pohybmi bokov. Zažívala som niečo, čomu by som nikdy neverila – pricházala si na svet ty, moja dcérka a bolo to úplne bezbolestne, potichu a vkľude. Medzi kontrakciami som sa prechádzala a snažila som sa ťa prstami zacítiť cez pokožku. Vedľa v izbe rodila ďalšia žena, všetci boli pri nej. Od začiatku prešla približne hodina aj pol a ja som si zrazu uvedomila, že sa to celé chýli ku koncu… O chvíľu na to prišiel Tomáš, ktorého som privítala so slovami „myslela som, že to nestihneš. Spýtal sa ma, či mi môže nejako pomôcť, tak som si vypýtala pohár vody, ale vlastne som ani nebola smädná.

Bola som už niekde mimo. Privolala som druhýkrát pôrodnú asistentku. Odvedľa už nebolo počuť krik rodiacej ženy. Prišla pôrodná asistentka, ale už som ju nevnímala, iba som si vyliezla na pôrodnú posteľ a rukami som sa zaprela o čelo postele: „obecenstvu“ som sa obrátila chrbtom. Chcela som zostať sama, tak ako doposiaľ. Počas posledných kontrakcií mi pôrodná asistentka chránila hrádzu teplým obkladom. Boli natoľko intenzívne, že som pretlak vypúšťala ústami, zverským hrdelným revom 🙂 Prešli iba tri kontrakcie a narodila si sa. Pôrodná asistentka ťa iba pridržala a položila ťa na posteľ (pamätám si, že som v eufórii po anglicky „kričala“ „give me my baby“) tak nejako hlboko vo mne zostal zakorenený ten starch, že mi ťa vezmú ako tvojho brata a budem počuť iba niekde odveľa tvoj beznádejný plač. Ale nestalo sa tak…

Keď som sa otočila a sadla som si, mohla som si ťa zdvihnúť z pôrodnej postele rovno do náruče. Vyzliekla som sa a položila som si ťa na nahé telo. Pôrodná asistentka nás prikryla. Na moju žiadosť nechala dotepať pupočnú šnúru. Kým si bola okysličovaná krvou z placenty, ňufkala si ako také malé šteniatko. Začínala si dýchať postupne. Nenásilne si naberala do svojich pľúc vzduch, s ktorým dovtedy nikdy neprišli do kontaku. Celý čas si pri tom mala vytreštené oči a premeriavala si si ma. Ja som ťa musela neustále pohládzať, usmievať sa na teba, privoniavať ti… Predstavila som ti ocina a povedala som ti, ako veľmi sme sa na teba tešili…

Rodila som v Rakúsku. Celý pôrod od prvej kontrakcie až po koniec trval presne hodinu a 38minút. Počas celého pôrodu až na začiatok /ktorý som strávila pripútaná na monitore/ som necítila žiadnu bolesť aj napriek tomu, že mi neboli podané analgetiká. Pôvodne som neplánovala stráviť celú prvú dobu pôrodnú osamote, ale nakoľko sa okolnosti tak zbehli, zistila som, že to bolo najlepšie, čo sa mi mohlo stať a som presvedčená, že tejto skutočnosti vďačím za to, že sa mi podarilo natoľko uvolniť, že pôrod bol pre mňa bezbolestný. Ešte v ten večer (po šiestich hodinách od narodenia dcérky) sme odišli všetci ako rodina domov, kde nás čakal mladší syn. Doposiaľ nikdy som sa necítila taká plná energie a taká silná ako po narodení Julianky. Po tejto skúsenosti mi nezostáva nič iné iba konštatovať, že pôrod je pre ženu skutočne silne emocionálnym a intímnym zážitkom, ktorý ju môže buď psychicky zložiť, alebo z nej spraviť aspoň na pár týždňov bohyňu. Pokiaľ to zdravotný stav ženy a dieťaťa dovoľuje, žena by si nemala nechať tento zážitok vziať. Patrí jej a dieťatku, ktoré vzniklo z lásky a s láskou na svet prichádza…Vďaka za to.