[fusion_builder_container hundred_percent=“yes“ overflow=“visible“][fusion_builder_row][fusion_builder_column type=“1_1″ background_position=“left top“ background_color=““ border_size=““ border_color=““ border_style=“solid“ spacing=“yes“ background_image=““ background_repeat=“no-repeat“ padding=““ margin_top=“0px“ margin_bottom=“0px“ class=““ id=““ animation_type=““ animation_speed=“0.3″ animation_direction=“left“ hide_on_mobile=“no“ center_content=“no“ min_height=“none“][insert page=’disclaimer-pribehy‘ display=’content‘]
Jednoducho porodiť dieťa. Byť s ním, bez obáv, či a kedy mi ho budú chcieť vziať, bez plánov ako si ho udržať na tele. Bez príkazov, bez zbytočných rečí….
Tá cesta bola pomerne dlhá. Trvala takmer 7 rokov a 4 deti kým som prišla na to, že žiadna stratégia nie je dosť dobrá a nezaručí mi to, čo by malo byť absolútne normálne, že v slovenskej pôrodnici to musí byť o šťastí, na ktoré sa už spoliehať nechcem.
Som človek okamihu. Milujem tie prekvapenia, ktoré život pripraví, zážitky, ktoré sa nedajú dopredu naplánovať. Celé tehotenstvo a pôrod má pre mňa práve tento nádych tajomna a nepredvídateľnosti. Niečo čo jednoducho príde a ide si vlastným tempom a ja len v strede toho celého vnímam tento dej. Aj preto som necítila potrebu nejako zvlášť sa na pôrod pripravovať, robiť si kurzy, pozerať videá, čítať príbehy. Rovnako ako som nečitala návod „ako na to“ pred prvým milovaním.
Chcela som len tak normálne porodiť. Už prvé dieťa.
Netušila som, že by to mohol byť problém. Bola som 24-ročné dievča, ktoré nemalo tušenia, že by sa v nemocnici mohlo diať niečo, čo by nebolo v prospech nej a v prospech jej dieťaťa.
Ako prišli deň po termíne prvé kontrakcie, bola som šťastná. Neverila som, že je to tu a že čoskoro uvidím svojho milovaného syna. Cestou do pôrodnice som sa tešila každej ďalšej kontrakcii a podobne radostnú atmosféru som očakávala i v pôrodnici, veď idem rodiť svoje prvé dieťa.
Nič z toho sa však nekonalo. Od prvých suchých konštatovaní po vaginálnom vyšetrení, že som len na 1 cm otvorená, po natočení ctg záznamu, ktorý sa im zdal nejaký neakčný (malý sa málo hýbal), až po fatálnu chybu, ktorou bolo prepichnutie plodových obalov pri otvorení na 2 cm, následnými príšernými kontrakciami každú minútu, pri ktorých som mala pocit, že umieram a skonštatovanie, že bábätko sa v brušku necíti dobre a musí isť von akútnou sekciou.
Syna som milovala od prvej sekundy ako som ho zbadala na JISke. Toto šťastie však trvalo len 5 minút. Toľko mi ho dovolili vidieť aby mu neubližila anestéza, ktorú vraj ešte vydychujem na neho. Keď ho priniesol manžel ku mne, synček strašne plakal. Začala som mu spievať a akonáhle započul môj hlas, úplne stíchol. Potom som mu prešla prstom po líčku a on sa hneď otočil za prstom a chcel sa naň prisať. No keď zistil, že to nie je to, čo očakával, tak sa opäť rozplakal. A takto mi ho odniesli preč. Následne som ho videla až 24 hodín po vykonaní cisárskeho rezu. Pocity zlyhania a neschopnosti porodiť si vlastné dieťa sa dostavili pomerne skoro a trvali až do môjho druhého pôrodu.
Celé druhé tehotenstvo som dúfala, že to vyjde
Že svoje dieťa porodím tak, ako všetky mamy, odkedy je svet svetom. Bol to boj a s kopou šťastia a s podporou môjho gynekológa sa mi splnil sen: porodiť dieťatko po cisárskom reze vaginálne, napriek jeho hmotnosti takmer 4300g. Bola to moja malá životná výhra. Napriek tomu, že pôrod nebol prirodzený, že som takmer celý čas v pôrodnici ležala na chrbte. V tejto polohe som i porodila, za pomoci sestričiek, ktoré mi zatlačili na brucho. Dcérku mi po narodení však hneď zobrali, odvažili, zmerali, umyli, obliekli, zabalili do perinky a priniesli nech si ju priložím na prsník. Priložila som si ju – v perinke, ako to šlo… na pol hodinku. Potom sa musela ísť „vyhrievať“ na lôžko, samozrejme.
Tretí pôrod
Tretie tehotenstvo už bolo hektickejšie pri dvoch starších deťoch. Do pôrodu som si nebola istá, kde pôjdem rodiť, myšlienky na to, že by som to mala riešiť som skôr zaháňala, a pôrodnicu som nemala vybranú ani keď na mňa prišili kontrakcie. Z domu som sa neponáhľala. Napustila som si vaňu, predýchavala kontrakcie takmer do poslednej chvíle aby som minimalizovala zásahy do pôrodu, ku ktorým v pôrodnici dochádza. Po príchode do pôrodnice to bola ozaj iba chvíľka.
Po prvom vyšetrení skonštatovali, že som otvorená na 10 cm, prepichli mi vodu a išlo sa na to. Len nesmelo som sa spýtala, či by som mohla rodiť v inej polohe ako na chrbte. To mi bolo rázne zamietnuté. Maličkú mi po pôrode dali na brucho asi na 5 minút. Potom ju zobrali, odvážili a zmerali a doniesli na prvé priloženie. Vtedy som požiadala, nech mi ju aspoň z perinky vytiahnu, a dala som si ju pod nočnú košeľu. Takto bola hodinu, potom sa išla „zohriať“ na výhrevné lôžko.
Zlomom bolo pre mňa zistenie, že moja tretia dcérka má zakrvácanú nadobličku. Nedokázala som zastaviť myšlienky, že práve iná poloha pri pôrode mohla tomuto poraneniu zabrániť. I keď toto sa už človek spätne nikdy nedozvie. Povedala som sama sebe a i manželovi, že ak ešte niekedy budem rodiť, tak nie v slovenskej pôrodnici a už nikdy nie na chrbte. I keď som si uvedomovala, že je možné, že poloha pri pôrode nemusela zohrať až takú úlohu, chcela som minimalizovať rizikové faktory, medzi ktoré rodenie na chrbte určite patrí.
Prečo som sa rozhodla pre pôrod v zahraničí
Keď som otehotnela štvrtý krát, vedela som, že toto bude ťažké rozhodovanie. Tri pomerne malé deti doma a ja v nie ľahkej situácii pred otázkou, kde porodiť. Zvažovali sme s mužom rôzne varianty. Nakoniec som oslovila jednu skvelú súkromnú pôrodnú asistentku z Českej Republiky, ktorú som už pred nejakým časom mala česť spoznať. Dohodli sme sa, že ma bude sprevádzať počas pôrodu vpôrodnici, od môjho bydliska vzdialenej asi 3 hodiny autom. Nebola to ľahká voľba, no po konferencii s Nilsom Bergmanom som si už nedokázala predstaviť, že opäť skončím v slovenskej pôrodnici a budem bojovať o vlastné dieťa a o vlastné práva.
Kedže všetky moje deti su viac menej termínové, spoliehala som sa na to, že i toto bude. Ubytovala sa v penzióne 2 dni pred termínom, spoľahla sa na to, že môj manžel to s deťmi zvládne a moje deti to zvládnu s ním. Tak aj bolo. Ja som v kľude oddychovala a čakala na pôrod. Moje štvrté dieťatko sa vypýtalo na svet 2 dni po termíne.
V pôrodnici
Do pôrodnice som prišla ráno, o chvíľku na to prišla i moja PA. Celý čas na pôrodnej sále, ktorá mi pôrodnú sálu ani nepripomínala, bol veľmi prijemný. Príjemná vôňa, teplá vaňa, hudba a masírovanie, ktoré mi veľmi pomáhalo, žiadne stresy, žiadne reči, len príjemný kľud a relax, vypnutie od každodennej reality. Celý čas len s mojou PA, ktorá bola mojou veľkou pomocou, psychickou podporou bola jej samotná prítomnosť, jej dôvera v samotný pôrodný proces bola priam nákazlivá. Po asi 4 hodinách vošla do miestnosti sestrička a spýtala sa, či by ma mohla vyšetriť, keď sa dokúpem. Vtedy zaúradovalo moje racio a v hlave mi prebehlo „zaujímalo by ma, na koľko som už otvorená.“, takže som s vyšetrením súhlasila. Informácia, že som sa otvorila za 4 hodiny o jeden cm, teda na 5 cm ma úplne rozhodila.
Bola som sklamaná, bola som si predsa istá, že tá intenzita kontrakcií, ktorú cítim, už signalizuje, že je moje štvrté dieťatko každú chvíľku v mojom náručí. Moje sklamanie vycítila aj moja PA. Vtedy mi povedala: „Zabudni na centimetre. O ničom nehovoria, do pol hodiny môžeš porodiť.“ Uverila som jej a povedala si, že do pol hodiny porodím, moje telo mi predsa dávalo jasné signály, že toto už nebude trvať dlho, a tak som hodila centimetre za hlavu. Vtedy prišiel môj manžel, ktorý docestoval zo Žiliny a ja som sa vrátila do vane, kde som sa vedela najlepšie uvolniť, čelo som mala opreté o bok vane a pár už častých a intenzívnych kontrakcií som uvolnila hlbokým hlasom.
Narodenie
Po chvíľke mi odtiekla voda. Sestrička mala v pláne mi po prasknutí plodových obalov natočiť monitor, no to sa už nestihlo, keďže som takmer hneď pocítila tlaky. Najprv som si kľakla a zoprela sa o pôrodný stolček, no cítila som, že sa potrebujem viac zoprieť o niečo rukami, tak som si vysadla na pôrodný stolček a omotala sa o látku čo visela zo stropu, zrejme na tento účel. Sestričke som stláčala ruku, zozadu ma držal môj manžel ,a moja PA mi teplou handričkou nahrievala hrádzu. V miestnosti nebol žiadyn lekár. Po narodení nášho prekvapenia mi ho moja PA dala hneď na telo a prikryla nás dekou, v objatí môjho manžela sme si takto všetci traja užívali tento okamih. Pocit, že moje dieťatko je jednoducho moje a všetci to rešpektujú a jeho prítomnosť ma napĺňala pokojom.
Vedela som, že je všetko tak ako má byť, že ja aj moje dieťa máme všetko, čo potrebujeme. Popritom ako som si vychutnávala tento pocit, som sama nahmatala, či máme chlapčeka alebo dievčatko, a manželovi oznámila, že máme synčeka. Bol to veľmi rozdielny pocit oproti tomu, keď pôrodník sucho pri predchádzajúcich pôrodoch oznámil pohlavie. Maličkého som porodila skutočne pol hodinu po skonštatovaní, že som otvorená na 5 cm. Tak raz opäť dostalo moje racio facku a mne sa len potvrdilo, že pôrod si ide vlastným tempom a snaha o predpovede na základe vaginálnych vyšetrení sú len nepodarenými pokusmi uchopiť niečo neuchopiteľné a v neposlednom rade môže podlomiť psychiku rodičky.
Konečne spolu
So synčekom na tele som ležala 2 hodiny. Sám sa prisal na prsník a viditeľne pil kolostrum, ktoré som tam mala pre neho pripravené. Po 2 hodinách som dala malého na telo svojmu mužovi a ja som sa išla osprchovať. Takto v kontakte koža na kožu s ním manžel išiel na novorodenecké oddelenie, kde ho rýchlo odvážili, odmerali, dali plienku a opäť vrátili manželovi na telo. Takto spolu prišli ku mne na izbu, kde som si maličkého opäť zobrala na telo, pod nočnú košelu.
Chvíľami sa prisával na prsník a pospával. Takého nahého som ho mala na tele celý deň a celú noc. I keď teda musím dodať, že na novorodeneckom oddelení som bola poučená o tom, že v noci by malo dieťatko spinkať v postieľke, ale následne sestrička dodala, že ak sa rozhodnem s dieťatkom spať v jednej posteli, samozrejme je to moja voľba, s ktorou nič nenarobia. A skutočne následne nikto neriešil, a nepadla od personálu ani jedna poznámka na to, že som so synčekom spala celú noc v kontakte koža na kožu, vo vzájomnom objatí. Avšak tu vidím ešte rezervu v absolútnej normalizácii nulovej separácie dieťatka od mamičky a podpore v nej. Kúpanie dieťatka som taktiež odmietla, maličký sa okúpal až doma.
Z nemocnice sme odišli po 48 hodinách. Ja som sa síce natrhla, ale môžem skonštatovať, že predchádzajúce nastrihnutia som cítila omnoho viac a hojili sa ťažšie, tentokrát napriek natrhnutiu som nemala problém sedieť hneď po pôrode.
Len tak porodiť. Konečne sa to podarilo. Za pôrodom svojho dieťaťa som cestovala kvôli „luxusu“ normálneho pôrodu. Normálneho začiatku normálneho života nového človiečika, ktorý prvé čo ucitil bolo to, čo očakaval…. Svoju matku….
Veronika[/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]
