Dosť často sa pri podobných skúsenostiach, ako boli popísané v blogu Jany Petráškovej, alebo v svedectvách na našej stránke ozvú ľudia, ktorí nerozumejú prečo si to tie ženy nechajú? Prečo sa neozvú? Na túto tému som napísala blog, kde som pomenovala niektoré faktory a vplyvy, ktoré spôsobujú fenomén známy aj ako obviňovanie obete.
V tomto príspevku by som však chcela reagovať na normalizáciu nerešpektujúcich, násilných a škodlivých postupov. A taktiež by som chcela pomenovať prečo návrhy – treba si dopredu vybrať dobrú pôrodnicu, alebo naštudovať si svoje práva či absolvovať kurz asertivity – prehlbujú normalizáciu a upevňujú systém.
Zdravotníci majú podporovať zdravie
Zdravotnícky personál má principiálne konať svoju prácu takým spôsobom, aby podporoval zdravie. Toto nielen vyplýva z podstaty povolania, ale aj z národných a medzinárodných právnych a odborných štandardov. Zdravie však nemôžeme chápať len ako absenciu choroby. Zdravie je súbor fyzickej, psychickej a sociálnej pohody. Z tejto definície je úplne jasné, že cieľom ma byť taká starostlivosť, pri ktorej sa pacientka zotavuje a nie taká, pri ktorej sa zotavuje NAPRIEK takejto starostlivosti. Umožniť ženám dostatok spánku, živín a tekutín, základná hygiena, dostatok súkromia, podpora kontaktu matky s dieťaťom (a podpora materských kompetencií) a samozrejme sledovanie fyzického a psychického stavu ženy po pôrode – kultúrne prijateľnú starostlivosť, kde vľúdnosť by mala byť jej prirodzenou súčasťou – by sme mohli považovať za dobrú a želanú prax. Systém, ktorý je nastavený pre potreby žien a ich detí sa bude snažiť priblížiť k ideálu dobrej praxe.
Je systém v súčasnosti nastavený tak aby podporoval zdravie? Nie, nie je. Nedostatok spánku, hygiena štýlom “čo je mokré, to je čisté”, masové vizity, nedostatok súkromia, nepodpora materských kompetencií a nepodpora dojčenia, nedostatočné monitorovanie žien, verbálne a neverbálne hanenie za fyziologické stavy (krvácanie) či “neschopnosť” splniť kritéria (sama sa postaviť, včas sa vycikať, utíšiť dieťa, nadojčiť ho) atď. – toto všetko sa vo väčšej či menšej miere a v rôznych kombináciách vyskytuje v súčasnom systéme.
Normalizácia
V niektorých prípadoch ide o systémové prvky, ktoré sa ako také samé reprodukujú. V iných prípadoch ide o zlyhanie jednotlivcov a jednotlivkýň, ktoré v rámci nefungujúceho systému, bez adekvátnych nápravných mechanizmov – môžu ďalej a “veselo” pôsobiť. A to bez toho, aby ich správanie bolo primerane potrestané. Bez toho, aby došlo k náprave a prijali sa opatrenia, ktoré takýmto zlyhaniam budú predchádzať. Tento systém tu funguje desaťročia. Máme ho normalizovaný t.j. považujeme daný stav za normálny. “To je predsa nemocnica, čo si čakala“. “Niektoré veci mi síce vadili, ale tak nejaké pravidlá musia byť“. “Ja nie som precitlivelá, však to bolo len na pár dní“. tieto všetky frázy symbolizujú normalizáciu.
Niektoré ženy naopak rozoznajú nenormálnosť praktík a hľadajú spôsob pre seba či pre iné ženy ako sa týmto praktikám vyhnúť. Nájdu sa odporúčania typu: vyber si dobrú pôrodnicu, zaplať lekára, roď doma, roď v zahraničí, naštuduj si svoje práva, absolvuj kurz asertivity, poriadne pouč partnera, zober si dulu a podobne. Všetky tieto rady, postupy, odporúčania môžu mať za následok, že žena skutočne nájde prostredie, v ktorom bude podporované jej zdravie. S väčším či menším úsilím, s väčšou či menšou dávkou šťastia, bez boja alebo s bojom. Úspešnosť týchto individuálnych stratégií je rôzna a je ľahké spadnúť do predstavy, že to je tá správna cesta. Alebo, že tieto stratégie sú vždy účinné. Potom sa pred odporúčania vopchajú aj také tie slovíčka: “stačí ak“, “treba si” …a potom budeš mať dobrú starostlivosť.
Obviňovanie obete
A toto je to, čím sa dostávame k fenoménu obviňovania obete (v angličtine victim blaming). Táto ilúzia, že existuje nejaký zaručený návod, postup, ktorým si žena vie zabezpečiť dobrú zdravotnú starostlivosť alebo sa vyhnúť tej škodlivej, presúva zodpovednosť z pliec zdravotníckeho personálu na jej plecia. ONA – žena sa stáva zodpovednou za to aká zdravotná starostlivosť jej bude poskytnutá. ONA – žena je zrazu tá, ktorá má mať dosť schopností, zručností a vedomostí – a mala urobiť tie správne rozhodnutia, aby sa nedostala to situácie, ktorá ju poškodzuje. Ak je to teda jej zodpovednosť, je to aj jej chyba, ak sa jej to nepodarí. Pohľad sa z aktérov a aktérok, ktorí sa chovajú nesprávne, porušujú etické pravidlá, zákonné normy a konajú v rozpore s dobrou praxou – upiera na ženu.
Cieľom tohto príspevku nie je výzva k pasivite. Som presvedčená, že je dôležité, aby mali ženy dostupné informácie, aby si mohli slobodne voliť miesto pôrodu. Podporujem ženy v individuálnych stratégiach, ktorými sa (a často úspešne) snažia nájsť personál, ktorý ich zdravie bude podporovať. Cieľom je, aby sa čoraz viac ľudí zamyslelo nad tým, že niektoré veci, ktoré sa nám zdali normálne – vlastne vôbec normálne nie sú. A že primárnu zodpovednosť za správanie personálu má v prvom rade samotný personál a v druhom rade štát, ktorý systém vytvára a dohliada naň (respektíve v našom prípade je to skôr absencia nevytvárania dobrého systému a nedohliadania na aktérov a aktérky, ktorí v ňom pôsobia). Bez spoločenskej objednávky totiž zmena nie je možná.
Zuzana Krišková
Jazyková korektúra: Alena Kolesárová
Fotografia: Peter
