Ako sa narodil Malý

V utorok 5. júna poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Malého. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Velkáč mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Malému som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Velkáčom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni – do deviatej to boli cca po 10 – 12 minútach asi polminútové sťahy.

O deviatej som uložila Velkáča k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Malý príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Velkáča preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Velkáča. O polnoci som volala aj dule, aby prišla.

Do hodiny boli obaja u nás.

Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Velkáča, či spí.

Vyrážame

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Velkáčovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Malého.

Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Do pôrodnice sme dorazili okolo štvrť na tri. Doktorka ma pozrela a hovorí, že som otvorená na cca 4 cm, krček na 0,5 cm a napojila ma na monitor. Mala som ležať na chrbte, ale v tej polohe sa s kontrakciami nedalo poriadne pracovať. Prehodila som sa teda na bok, tak to bolo lepšie. Po nejakých 20 minútach (bolo po pol tretej) hovorí, že kontrakcie sú pravidelné a že domov ma už nepustí. S tým som súhlasila, cesta domov a späť do pôrodnice by trvala cca 40 minút. Povedala mi o možnostiach – keďže vedela, že chcem prirodzený pôrod. Povedala mi, že môžem ostať sama na čakačke (boli tam ešte ďalšie 2 maminy) asi hodinu, a potom uvidíme, ako to bude postupovať. To som ale zamietla, pred pôrodnicou ma čakali manžel s dulou, ktorých som pri pôrode chcela. Skúsila som vyjednávať – že teda počkáme priamo pred dverami pôrodnice, môžem tam byť s manželom a dulou, ale s tým nesúhlasila. Potom hovorí, že ešte necháme bežať monitor a podľa toho, čo ukáže, sa nejako dohodneme.

Keď odišla, tak ma napadlo, že veď chceme ísť na nadštandardný pôrodný box a tam môžeme byť všetci traja. Pôrodníčka sa vrátila a hovorí, že máme kompromis a navrhla mi presne to isté, čo napadlo aj mňa.

Súhlasila som teda, že spíšeme pôrodopis, spravíme prípravu a potom nás presunie na nadštandard. Manžel teda priniesol moje veci, prezliekla som sa a kontrakcie som predýchavala zavesená o neho.

Potom ma presunuli na prípravovňu. Prebrala ma mladá pôrodná asistentka Lenka, dala mi klystír a vraví, že ma príde skontrolovať.

Ostala som sama. Bola som sa vyprázdniť na WC; chvíľu som sa cítila ponížene – veď doma som večer bola párkrát na WC. Potom ma to prešlo a začala som si hľadať vhodnú polohu, pri ktorej by som predýchala kontrakcie. Nemala som pojem o čase, snažila som sa prechádzať. V prípravovni som si nevedela nájsť svoje miesto. Nebolo sa tam o čo oprieť, na stole sa mi ležať nedalo. Párkrát som si skúsila čupnúť, ale bez opory to bolo ťažké.

Nakoniec som si našla vhodné miesto aj polohu – sedela som priamo na WC, nohy som mala mierne rozkročené. S každou kontrakciou som si predstavovala, ako ide Malý bližšie k nám a dýchala som. Nebolo to nič hrozné.

Asistentka ma prišla skontrolovať, ale keďže som väčšinu času trávila na WC, len mi od dverí zakričala, či je všetko v poriadku a ja som jej odkričala, že áno.

Kontrakcie postupne silneli a ja som sa začínala cítiť sama. Potrebovala som pri sebe niekoho blízkeho, kto by ma povzbudil. Prišla prvá a druhá silnejšia a ja som rozmýšľala, či naozaj voľba pôrodu bez epidurálu bola tá správna a či si ho nevypýtam. Stále som sa medzi kontrakciami snažila prechádzať a začala som si hmkať nejakú vymyslenú melódiu.

Potom prišla pôrodná asistentka druhý krát, znovu som bola zatvorená na WC. Poprosila ma, či by som tam chvíľu neostala, že pripraví klystír aj druhej mamine.

Haló, on už ide von…

Ja som si medzitým predýchala silnú kontrakciu, a keď som sa načiahla dolu, rukou som si nahmatala kúsok hlavičky. Zrazu som nevedela, čo mám robiť – moja hanblivosť mi nedovolila nič povedať, ale radosť mi pomohla a dostala som zo seba niečo v zmysle “Haló, on už ide von…”. Asistentka to počula a spýtala sa ma, či cítim tlaky. Zvyšok konverzácie si pamätám len matne, ale viem, že maminu poslala preč a pribehla za mnou. Hovorila niečo o tom, či cítim tlak a aby som ešte netlačila. Prišla ale ďalšia kontrakcia a už sa nedalo nič robiť. Porodila som hlavičku, bolo to krásne, hneď som ju chytila. Malý bol v plodovom obale. Chvíľočku na to praskla plodová voda. Asistentka kričala na doktorky, že rodíme a medzitým mi hovorila, aby som netlačila a prešla s ňou na stôl. To sa ale nedalo, aj som jej to povedala. Stále som držala hlavičku a ona sa snažila (netušila som prečo) dostať malého von. Povedala som jej, nech ho nechá a myslím, že ma nejako prinútila prejsť smerom k stolu. Niekde po ceste som porodila aj zvyšok telíčka a zrazu sme ležali v prípravovni na stole. Malého som si hneď zobrala na seba a užívala si ho. Čas som vôbec nevnímala, celé to prebehlo dosť rýchlo. Asistentka stále kričala na doktorov a ja som jej do toho hovorila, že nech zavolajú manžela. Ešte som jej stihla povedať, či nechá dopulzovať pupočník, ale potom som vnímala už len Malého. Bola som nekonečne šťastná a tiekli mi slzy od radosti.

Zrazu pribehli ďalší ľudia, ani neviem, koľko ich bolo. Medzi nimi aj pôrodníčka a konečne aj manžel. Malého medzitým prevzali do starostlivosti neonatológovia, tak som manžela poslala za ním. Mňa preložili zo stola na vozík a previezli do nadštandardného pôrodného boxu.

Tam za mnou prišli manžel aj s Malým.

Medzitým som trochu krvácala a placenta sa zatiaľ neodlučovala. Pôrodníčka rozhodla, že vzhľadom na problémy pri predchádzajúcom pôrode bude lepšie, keď mi dajú oxytocín. Súhlasila som, na tom mi už tak nezáležalo. Snažila som sa zatlačiť, pôrodníčka zavolala ešte kolegu, ktorý mi masíroval brucho. Potom som sa dala viac do sedu a placenta pomaly vyšla. Pôrodníčka mi ešte zašila malé natrhnutie, vravela, že oproti prvému nástrihu sú toto len dva kozmetické stehy.

Potom nás už nechali samých. Prišla aj dula a snažili sme sa Malého priložiť. Vybalili sme ho z perinky a dala som si ho na seba. Bol pricucnutý celý čas, vonku svitalo a do boxu nám začalo svietiť slnko, cez ktoré práve prechádzala Venuša.

Malý sa narodil v stredu nadránom, 6.6.2012 o 4:12 h, v 39+3tt. Mal 3300 g a 51 cm. Jeho Apgar skóre bolo 10, 10, 10. V pôrodopise som sa neskôr dočítala, že mal raz otočenú pupočnú šnúru okolo krku.

Okolo šiestej som sa rozlúčila s manželom a previezli nás na šestonedelie. Malého mi priviezli okolo pol deviatej, po vizitách.

Ja som sa po pôrode cítila super. Mala som pocit, že môžem robiť hocičo. Chcela som sa hneď postaviť, ale sestrička mi to nedovolila. Prišla až po vizite a išla so mnou na WC a do sprchy. Potom ma už nechala.

Keď si porovnám môj prvý pôrod Velkáča, kde som mala all-inclusive (poloha na chrbte s nohami hore, oxytocín, monitor, pustenie plodovej vody, epidurál, nástrih, poťahovanie placenty za pupočník a následné dočistenie maternice v plnej anestéze) a narodenie Malého, je to “sto a jedna”. Po prvom pôrode som sa cítila slabá, vyčerpaná. Nevládala som stáť, bola som bledá. Pri druhom som bola plná energie hneď, ako ma previezli na šestonedelie. Takisto očistky sa nedajú porovnávať, začiatok dojčenia bol iný (aj keď som tento krát bola lepšie pripravená). Jediné, čo mi vadilo, bolo, že Velkáč s Malým sa nemohli fyzicky kontaktovať už v pôrodnici. Bolo mi do plaču, keď moje dve deti delilo sklo a keď sa Velkáč pýtal dovnútra za Malým. Preto som v sobotu (tretí deň po pôrode) podpísala reverz a mohli sme byť konečne rodina.

Nakoniec chcem poďakovať za podporu v tehotenstve a počas pôrodu:

– najväčšia vďaka patrí manželovi, ktorý mi povedal, že urobí to, čo chcem ja;

– materám, veď vy viete, ktoré to ste;

– dule Lucii, ktorá sa nám venovala;

– dule Gabike, ktorá ma tiež podporovala a pomáhala mi;

– no a nakoniec pôrodníčke Alexandre, ktorá nemala žiadny problém s akceptovaním môjho pôrodného priania a pôrodnej asistentke Lenke, ktorá nakoniec neplánovane zastúpila pôrodníčku.

Moja príprava na pôrod:

– knihy Aby porod nebolel (Lucie S. Groverová), Aktivní porod (Janet Balaskasová) a Hypnoporod (Marie F. Mongan);

– cvičenie s Epi-no od cca 36tt;

– predpôrodný čaj od Nobilis Tilia;

– posilňujúci kúpeľ od Eoné;

– homeopatiká Caulophyllum Thalictroides;

– a pozitívne afirmácie – tá moja bola Rýchly, krásny a bezbolestný pôrod.

Dodatok k príbehu

Náš syn má už vyše roka, a na jeho prvé narodeniny som sa znovu vrátila k jeho pôrodu a k tehotenstvu s ním. Ešte keď som ho mala v brušku, ale aj predtým, som rada čítavala pôrodné príbehy; ak matky písali o prirodzenom pôrode, častokrát som tam našla slová o tom, že po pôrode boli hrdé na seba, že to zvládli, a mali pocit, že teraz už dokážu čokoľvek. Myslela som si, že sú to len také tie reči, aby príbeh mal nejaký záver…

Lenže postupne po Malého narodení som tento pocit začala mať aj ja. Najprv bol maličký, že som si ho ani nevšimla, ale postupne rástol, a po roku som si uvedomila, že som naozaj HRDÁ na seba, že som zvládla porodiť bez epidurálu, bez infúzie oxytocínu, bez nástrihu. Že som to zvládla JA SAMA. Nepotrebovala som nikoho, aby mi povedal, čo mám robiť, kedy mám tlačiť. Nikto mi netlačil na brucho, nehovoril, akú polohu mám zaujať. Všetko išlo samo; a ako som sa neskôr dozvedela, moje telo ma samé od seba nútilo zaujať polohy, ktoré boli pre neho v ten okamih prirodzené a potrebné.

Teraz, keď sa stretnem s tehotnou a príde reč na pôrod, rozprávam jej, aké to je. Porovnávam moj prvý pôrod vedený lekárom s druhým – prirodzeným pôrodom. Mám potrebu podeliť sa s mojim príbehom, vykričať do sveta, že sa to dá, len si treba stáť za svojim. Lebo je to lepšie. Lepšie pre matku, pre dieťatko, a som presvedčená že aj pre personál nemocnice. Po prirodzenom pôrode som nepotrebovala prakticky žiadnu ďalšiu starostlivosť.

Julča

Kredit:

Foto Malého: Silvia Menyhart