Hľadanie najkrajšieho miesta

Tento pôrodný príbeh sa začína písať pár mesiacov po pôrode nášho prvého dieťatka. Benjamín prišiel na svet v bratislavskej pôrodnici na Kramároch, klasickým, lekársky vedeným spôsobom – bez manžela v prvej dobe pôrodnej, s obmedzeným pohybom, s ďalšími dvoma čakajúcimi ženami na izbe, s nulovým súkromím, v polohe ležmo na chrbte, s podaním liekov proti bolesti, s rutinným nástrihom hrádze, s riadeným tlačením, bez priloženia bábätka… a za doprovodu nepríjemných poznámok personálu. Aj napriek tomu som mala z pôrodu zážitok a bezprostredne po vytlačení bábätka som sa opojená prirodzene vyplaveným oxytocínom usmievala na všetky strany a bola šťastná, že som to dokázala. Nič z toho som nevnímala ako zlé, negatívne, niečo čo by rušilo moju radosť z príchodu nášho synčeka na svet… dieťatko je v poriadku, ja som v poriadku, manžel po mojom boku, drží ma za ruku, ja oddychujem… ale predsa len tu niečo nie je správne. Kde je dieťatko? Náš synček? Vzali nám ho, len čo som ho stihla prvýkrát pobozkať.

Bola som potom niekoľko týždňov ubolená, ale najšťastnejšia mamina na svete. Až sa mi začali vynárať dáke nepríjemné pocity – niekedy formou snov, inokedy len pri dákej myšlienke. Zovreté hrdlo a ťažoba na srdci. Postupne sa mi odkrývalo, čo ma trápi. Zobrali mi dieťatko, nebol prvé chvíľky svojho života, také dôležité chvíľky, so mnou. Minúty, ba dokonca hodiny ležal dakde sám medzi ostatnými osamotenými detičkami a ja som nič neurobila pre to, aby to tak nebolo. V sladkej nevedomosti som sa správala ako ovečka v stáde, ako poslušná pacientka.

Krátko na to som spoznala ženy, mamičky, ktoré mi otvorili brány poznania, ukázali mi iný pohľad na materstvo a rodičovstvo ako ten, čo si v sebe nesieme od našich rodičov, a tak mi poodchýlili dvere komnát, v ktorých sú ukryté témy ako vnímavé tehotenstvo, bezbolestný pôrod, vedomý a aktívny prístup, prapôvodné ženské sily a schopnosti a mnoho ďalšieho. Zrazu sa ku mne akosi samé od seba začali dostávať informácie o prirodzených pôrodoch, pôrodoch doma, a keď sa jedna moja priateľka, môjmu srdcu blízka žena, rozhodla pre domáci pôrod, prežívala som s ňou jej prípravy, radosti, ale aj starosti a boliestky vyplývajúce z neprajného systému. Dni, mesiace a vlastne i dáke rôčky ubehli a ja som sa počas tohto obdobia nasýtila krásnymi pôrodnými príbehmi, stretnutiami a zdieľaním s tehotnými ženami, a keď som dospela k poznaniu, že aj ja môžem zažiť krásny pôrod, a že ho aj zažiť chcem, začala som túžiť po ďalšom dieťatku. Napätie vo mne sa uvoľnilo a otvorila sa cesta pre novú dušičku, A tak k nám prišlo z našej lásky druhé, vytúžené dieťatko.

Druhé tehotenstvo bolo vnímavejšie, viac som komunikovala s bábätkom, robila som si radostné vizualizácie, chodila som na príjemné a motivujúce tehotenské stretnutia, kde som zakaždým načerpala nové sily, pozitívnu energiu a stále viac a viac som verila v skryté sily nás žien-rodičiek. Skutočne som sa naladila na to, že tento pôrod bude iný a bude taký, ako si ho vysnívam a že urobím pre to, čo bude v mojich silách. Svoj sen som si podporila reálnymi možnosťami. Veľa som sa zaoberala s myšlienkou domáceho pôrodu, ale len na úrovni svojich najtajnejších túžob, keďže v našom prípade doma nie je „doma“. Bývame totiž u mojich rodičov a hoci ja iný domov zatiaľ nepoznám, svoje dieťatko by som rada porodila v intimite vlastného domova a nerada by som si k pôrodu niesla všetky tie strachy rodiny i príbuzných, podľa ktorých je domáci pôrod obrovské riziko. Samú seba som teda presvedčila, že rovnako pekný a bezpečný môže byť aj pôrod v pôrodnici, ak si to tak zariadim. A tak som si vybrala útulnú pôrodnicu v českom mestečku Vyškov. Na otázky typu: Prečo v Čechách? To tu u nás nie sú pôrodnice? Čo také špeciálne chceš? Chceš dáko alternatívne rodiť? To sa v našich pôrodniciach nedá? – som odpovedala, že chcem rodiť prirodzene, a že nechcem v najdôležitejší deň našich životov s dakým bojovať o to, čo má byť samozrejmé.

Aj napriek tomu, že bolo mojim snom porodiť dieťatko do vody a pôrodnica vo Vyškove to žiaľ neposkytuje, rozhodla som sa pre ňu kvôli milému personálu, ochote a prívetivosti, príjemnému prostrediu, možnostiam a ich orientácii na prirodzené pôrody. Dopredu som si vykomunikovala pôrodné priania, prichystala som si tašku, a keď porodila jedna žienka za druhou z kruhu mamičiek druhorodičiek, s ktorými som chodila na tehotenské stretnutia, tešila som sa každým dňom na ten náš deň.

Bábätko sa hlásilo už pár dní, no ja som pochopila, že to je ono, až keď začali pravidelné kontrakcie. Večer som uložila Benjamínka spať a zaspala som vedľa neho. Prebudili ma pravidelné mierne bolesti. Potešila som sa a oznámila manželovi Jožkovi nech si nachystá fotoaparát, že vyrážame do pôrodnice. Vyškov je od Bratislavy vzdialený asi 150 km, tak som nechcela príliš dlho vyčkávať. Nemala som žiadne pochybnosti o tom, že sa to začalo. Nasadli sme do auta a vyrazili na cestu. Jožko išiel rýchlejšie ako by sa podľa predpisov patrilo, a tak som ho poprosila, nech sa neponáhľa, že som v pohode a určite sa nechystám tak skoro porodiť, a že mi tie bratislavské deravé cesty nerobia pri tej rýchlosti až tak dobre. Len čo som to dopovedala, vleteli sme do jednej z tých dier a koleso na aute začalo veľmi nepríjemne buchotať. Obaja sme sa preľakli. Nevedeli sme, čo sa stalo, ale isté bolo, že s takým kolesom nemôžeme pokračovať. A vtedy som si spomenula na citát od Ingenborg Stadelmann z knihy Zdravé tehotenstvo, prirodzený pôrod: „Prvýkrát to prebehne inak, druhýkrát inak, ako si rodičia myslia, tretíkrát tak, ako to chce dieťa“ a bolo mi do smiechu. Náhradný plán. Rýchlosťou blesku prišla po nás moja sestra Danka, ktorá nás bezpečne a úplne pohodovo zaviezla do Vyškova. Tam nás čakalo milé privítanie, vopred pripravené dokumenty, registrácia, vstupná prehliadka, nemocničná nočná košeľa a voľná, parádne vybavená pôrodná sála.

Zhodnotenie pôrodnej činnosti – nastupujúce kontrakcie, ozvy dieťatka v poriadku, otvorenie na 1 cm 🙂 … „sme na úplnom začiatku, budeme čakať, ako sa to rozbehne, urobte si pohodlie, uvarím vám čaj?, chcete využívať aromaterapiu? Tu je aromalampa… aha, olejčeky máte svoje… nechám vás tu, občas nakuknem“. K službám vaša pôrodná asistentka. Kontrakcie sa spomalili a my sme s Jožkom žartovali, že tu možno budeme aj do druhého dňa. Začalo svitať, vonku bolo krásne nasnežené a ja som začala veľa chodiť a tráviť čas pod teplou sprchou. Pripravila som si miestečko pri kresle, v ktorom sa pokúšal zaspať Jožko. Prisunula som si tam vak, vankúš a skúšala som si rôzne polohy s využitím lana visiaceho zo stropu. Kontrakcie začínali veľmi pomaly naberať silu. Jediný raz ma prezrela doktorka, potom už kontrolovala len pôrodná asistentka, ktorá skonštatovala, že to ide pomaly, ale že si podľa pôrodného plánu prajem nechať pôrod plynúť vlastným tempom, tak budeme vyčkávať. Takže sprcha, lopta, chôdza, príjemná hudba, troška levanduľovej vône. Keď už začali kontrakcie silnieť, využívala som pevnú oporu Jožkovho náručia. Hlboko som predýchavala a z každej kontrakcie som mala radosť, lebo som si uvedomovala, že ma približujú k bábätku. S narastajúcou intenzitou kontrakcií, ktoré som vnímala ako silný tlak smerom zhora bruška až dolu do lona, sa uvoľňovali z môjho hrdla aj pomocné zvuky. Nikoho neobťažovali moje hlasné, hrdelné vzdychy a krik. Našla som si polohu, v ktorej mi bolo najpohodlnejšie. Kľačala som na vaku, čelom k Jožkovi, ktorý mi masíroval chrbát a rukami som sa zapierala zavesená na lane. Telo sa samo prečisťovalo a ja som si uvedomila jeden zo zázrakov prirodzeného fungovania. Asistentka sa ma spýtala, či nechcem ísť do vane a ja i napriek počiatočnej túžbe rodiť do vody, som v tej chvíli do tej vane vôbec nemala chuť ísť. Mala som pocit, že na zemi som v bezpečí. Na vaku mi bolo pohodlne a lano mi poskytovalo dostatočnú oporu. V týchto chvíľach som už nesledovala čas a vlastne som ani veľmi nevnímala okolie. Vadila mi tá tvrdá a veľká nemocničná košeľa, tak som sa vyzliekla donaha. Začala som cítiť očakávané tlaky na konečník. Bolo to silné, no ešte stále ma to nenútilo tlačiť, a tak som predýchavala. Ešte som cítila ako ma zrazu masírujú viaceré ruky, čo bolo veľmi príjemné. Pôrodná asistentka mi prikladala mokrý teplý uterák na hrádzu a ja som začala mať silné nutkanie tlačiť. Vlastne sa to nedalo už zadržať. Tlačila som počas niekoľkých kontrakcií a bolo to tak silné, že som myslela, že už tlačím dieťatko. Ešte mi neodtiekla plodová voda, a tak sa ma pôrodná asistentka spýtala, či by mohla prepichnúť obal. Súhlasila som s týmto zásahom proti prirodzenosti, nakoľko mi ubúdalo síl a mala som pocit, že s ďalšou kontrakciou už dieťatko určite porodím. Pocítila som veľkú úľavu a získala tak silu na finálne tlačenie. Ešte som sa z polohy na štyroch postavila na nohy, nech čo najviac pôsobí gravitácia, zaprela som sa do lana, Jožko ma podopieral spredu a pôrodná asistentka chytala dieťatko. Na pár zatlačení bolo bábo vonku. Otočila som sa, prekročila pupočnú šnúru, sadla si na vak, Jožko ohlásil, že máme dievčatko a už aj bola v mojom náručí. Teplučká, jemná, krehká, pokrytá bielym mázikom a krásne voňavá. Voňala tak organicky, živočíšne.

Zrazu akoby zastal čas. Pokoj, úľava, eufória, blaženosť… podobne ako po milovaní. Nie, neprežila som orgazmický pôrod, ani bezbolestný, ale ten pocit s dieťatkom v náručí, pocit, že toto som dokázala sama, že som sa riadila podľa toho, ako mi telo kázalo, že mnou prešla toľká energia, toľká sila, že mi nik nehovoril, čo mám robiť… ten pocit bol najkrajší v mojom živote. Pupočník dotepal rýchlo, PA navrhla Jožkovi, nech ho prestrihne. Prekvapila ho jeho tuhosť. Krátko na to som vytlačila placentu a presunula sa na pôrodné kreslo. PA som poprosila, nech mi ukáže placentu, aby orgán, ktorý 9 mesiacov vyživoval naše dieťatko nezostane bez povšimnutia. Medzitým našu dcérku, ktorej sme dali meno Anna, odsali, zvážili a zmerali. Bol s ňou šťastný tato. Trvalo to našťastie veľmi krátko a znova sme boli spolu – koža na kožu. S detskou sestrou sme sa pokúsili o samoprisatie, ale nepáčilo sa mi, ako to sestrička robila, zrejme nebola dosť trpezlivá. Pediater Annu skontroloval v mojom náručí a trošku nás postrašil, že kvôli zhoršenému dýchaniu, ak sa nezlepší, ju budú chcieť vziať na novorodenecké oddelenie na pozorovanie. Rešpektovali však naše prianie byť sami, v pokoji a nechali nás osamote. Tentokrát som sa ja sama pokúsila priložiť Annu k prsníku a hneď sa úspešne prisala. Začala cuckať a dýchanie sa jej upravilo. A tak som sa opäť raz presvedčila o dokonalom fungovaní sveta a o tom, že dieťatku je najlepšie pri matke. Boli sme šťastní a užívali sme si chvíľky s novou bytôstkou.

Ani neviem, koľko času nám dopriali, bola som totiž obklopená bublinou lásky, cez ktorú ku mne všetko prenikalo len veľmi vzdialene. Vôbec ma teda nevyrušovalo, keď mi merali tlak, keď sa na mňa doktor z diaľky asi 2 metre pozrel a zhodnotil, že som úplne v poriadku, bez zranení. Nikto sa ma nedotýkal, neodhaľoval ma, netlačil mi na brucho. Všetci boli citliví a rešpektovali našu pohodu. Prišiel čas presunu na izbu. Jožko vzal Annu do náručia a ja som sa osprchovala, obliekla a mala som pocit, že by som aj tých 150 km do Bratislavy prešla pokojne pešo aj s Annou na rukách. Cítila som sa naozaj veľmi dobre. Nič ma nebolelo a necítila som ani únavu, či slabosť. Pohľadom som sa rozlúčila s pôrodnou sálou a odviezli nás na izbu. Jožko bol s nami na izbe a na druhý deň sestra priviezla aj Benjamínka. Mohli sme tak tráviť prvé dni všetci spolu, celá naša šťastná minirodinka.

Pôrod našej Anny bol pre mňa krásnym zážitkom, z ktorého budem nielen ja, ale dúfam, že aj ona, dlho čerpať mnoho síl a poznaní. Verím, že pre Annu to bol pekný a príjemný štart do života.

Moja vďaka patrí všetkým spriazneným dušiam, ktoré ma priviedli na túto cestu, sprevádzali ma na nej, inšpirovali ma, motivovali a podporovali: môjmu Jožkovi za jeho lásku, pevnú oporu a nežnosť, môjmu srdcu blízkym žienkam (najmä dule Petre, Duške, Báši a Katke), sestre Danke za exkluzívnu taxi službu a v neposlednom rade aj personálu pôrodnice v českom Vyškove, kam viedla moja cesta hľadania najkrajšieho miesta pre pôrod.

Nie je dôležité, kde je to miesto, pretože to miesto si nosíme v sebe. Je v našom srdci. A keď je srdce naplnené láskou, dieťatko vznikne z lásky, obklopené láskou rastie a do lásky sa aj narodí. A to je najkrajšie miesto pre príchod na svet.