Môj prvý pôrod prebehol v nemocničnom prostredí veľkej spádovej nemocnice. Lekársky tím mi vyhovel v požiadavkách. Zažila som tam intímne prostredie a okrem veľkého nástrihu, ktorý som v slabej chvíľke povolila a takmer nulovému bondingu, som nebola v princípe nespokojná. No pri druhom tehotenstve som sa rozhodovala medzi nemocnicami, nakoľko som tak túžila spoznať, aké je to byť s dieťatkom ihneď po narodení, ako sa to deje v zahraničí.
Situácia v krajskej pôrodnici bola kvôli pandémii COVID-19 neúnosná. Kamarátka mi poradila malú nemocnicu v neďalekom okrese, ktorá sa na svojich webových stránkach hrdí tým, že postupuje v súlade s princípmi Baby Friendly iniciatívy. Padlo rozhodnutie rodiť tam.
Následné kontroly pred termínom, vždy bez sona, ma mali upozorniť na nedostatky pôrodnice. Skoršie vyvolávanie pôrodu som odmietla, vedela som, že termín pôrodu je už veľmi blízko. A taktiež, že najlepšie je nechať tieto veci prirodzene plynúť, ak sa nevyskytujú komplikácie. A tak aj bolo.
Pôrod s pozitívnym antigénovým testom na COVID-19
Na 41+2 som sa dostavila na príjem nemocnice otvorená na 5 cm. Dvere mi otvorila sestrička so slovami, odkiaľ som a či som chodila ku nim na poradne. Naozaj na tom záleží, keď sa ide rodiť? Jej tvrdý tón v hlase pokračoval celý čas. Nie som človek, ktorý sa sťažuje, no miestami mi bolo veľmi nepríjemne. Po plejáde otázok prišiel na rad aj antigénový test, ktorý mi lekár najskôr nesprávne aplikoval. Výsledok pozitívny. Bolo to prekvapenie, nakoľko dva dni predtým ako aj celé dva týždne, čo som tam chodila na poradne a testy, boli výsledky negatívne a doma som žila viac-menej v karanténe.
Lekár so sestričkou na mňa začali pozerať ako na ich ohrozenie na živote a dávali mi to patrične najavo. Rozprávali o ukončení pôrodu cisárskym rezom a iných strašiakoch, ktoré mi na pokoji nepridávali. Dostala som ešte jedno rúško na to svoje. Prezliekli ma do košieľky, z ktorej mi trčalo nahé pozadie a presunuli ma na samostatný pôrodný box. Prosila som o fitloptu, ale sestrička ma dala ležať a napojila na monitor. Čakala som, že takto budem nanajvýš 30 minút.
Spoliehala som sa na ukľudňujúce prostriedky, ktoré pôrodnica na svojej stránke ponúka. Sama som si doniesla olej na aromaterapiu, posťahovala hudbu do slúchatiek a tešila sa na horúce sprchy. Namiesto toho som stále bola napojená poležiačky na monitor už dlhšie než hodinu.
Pýtala som sa chodiť, keďže pod tým stresom som sa nevedela uvoľniť, aby kontrakcie a otváranie pekne pokračovalo. Po niekoľkých minútach prišiel doktor s veľkou ihlou a pri vyšetrení bez vyjadrenia môjho súhlasu alebo bez oboznámenia o úkone chcel prepichnúť plodovú vodu. Ohradila som sa so šokom v očiach a doktorovi som prestala úplne dôverovať. Lekár aj so sestričkou na mňa kričali, že som to mohla mať rýchlo za sebou! Vo dverách, od ktorých so mnou najčastejšie komunikovali, som im odpovedala, že sa predsa neponáhľam. To, že som covid pacientka som počula odvtedy X-krát. Keby som nebola, vieme sa vraj dohodnúť na kompromisoch. Čo viac potrebujete pre ľahký pôrod?
Nedôstojné podmienky
Prosila som ich opakovane, nech ma nechajú chodiť. Tak ma sestrička postavila k posteli, odkiaľ som mohla prejsť asi meter. Takže moje predychávanie bolo v stoji na mieste, kde som sa opierala o posteľ pri silných bolestiach a celé pozadie som mala odhalené. Prosila som o vodu. Prosila som, nech sa môžem ísť vycikať. Doniesli mi misku, do ktorej som pokrčila kolená. Stála som na ocikanej jednorázovej podložke bosá so stekajúcou krvou na nohách v najsilnejších kontrakciách takmer dve hodiny.
Pásy z monitoru mi dali dole až pri vypudzovacej fáze. Silou mojej vôle som sa snažila ignorovať tento veľký stres a nepohodlie a sústredila sa na kontrakcie. Keď opäť prišiel lekár, začínala som rodiť. Na tie dve rúška mi ešte od brady dole prehodili plachtu, aby som ich náhodou nenakazila.
Pôrod sa podaril s pomocou sestričky a lekára. Áno, dvoch ľudí, ktorí mali všetko stíhať. Nemal mi kto podržať nohy, nebolo ich kam vyložiť. Keďže som ležala na kostrči, musela som taktiež prosiť, nech mi aspoň jednu nohu sestrička drží, nakoľko sa mi pod tými kŕčmi celá triasla a nemala som síl ešte sústrediť sa aj na to, aby som tie nohy mala pokrčené. Lekára urazilo, keď som sa nohou posunula do neho, avšak, kto si pôrodom v tejto polohe prešiel, vie, ako je náročné vytlačiť dieťa poležiačky. Opäť žiadna voľba polohy, ako to má pôrodnica na stránke uvedené.
Našťastie dieťatko prešlo pôrodnými cestami bez potrhania. Považovala som to za zázrak. Akonáhle sa narodilo, sestrička z novorodeneckého, ktorá sa celý čas pôrodu prizerala zo stoličky, zobrala moje dieťa na ruky a povedala, že ho hneď donesie. Prvý pohľad teda patril sestričke.
Kontakt koža na kožu sa po pôrode nekonal
Brala som to pod tým vplyvom hormónov tak, že ho odváži a zmeria a nahé mi ho položí na brucho. Veď predsa bonding je súčasťou pôrodného procesu. Ako ubiehali minúty, zdalo sa mi to večnosť, som pochopila, že ho umývajú, balia a prišla mi taká malá gučka, z ktorej trčala len hlava. To, že mi ho položili plačúce k bradavke, to nie je žiadny bonding. Že dieťa mohlo byť dve hodiny na sále so mnou, bolo krásne, avšak nemohla som sa ho ani dotknúť. Videla som len malinké dve oči a bucľaté líčka.
Na placentu sme nečakali dlho, ale lekár ochkal, kedy konečne víde, pretože mi nedávali pred pôrodom oxytocín. Doktor mi len povedal, že dúfa, že sa nenakazí. S detskou lekárkou som sa dohodla, že ostanem u nich na oddelení a ráno po vizite (teda približne o dve hodiny) mi dieťatko dovezú. Naivne som súhlasila.
Pobyt na „covidovom“ oddelení
Mala som vtedy viac zabojovať a nevzdialiť sa od mojej dcéry ani na krok. Bola to osudová chyba. Po pôrode ma odviezli na Covid oddelenie. Stále som dúfala, že ju len pozrú, vyšetria a o chvíľku budeme spolu. Na oddelení covid to bolo utrpenie. Mala som síce samostatnú izbu, no sprchy a toalety boli na chodbe. Z vedľajšej izby sa ozýval hlasný nádych a hlasný bolestivý výdych pacienta napojeného na kyslíkový prístroj. Obdivujem, ako mohol dva dni stonať v intenzite, ako ja pri troch zatlačeniach vypudzovania bábätka.
Samozrejme som nezaspala a čakala, že mi niekto príde povedať, čo je s malou. Že mi niekto príde spraviť PCR test. Že niekto príde z gynekológie. Nikto neprišiel. Nikto nevolal. Ochotné sestričky zavolali na detské oddelenie, odkiaľ som sa dozvedela chabé informácie.
Až okolo obeda prišla doktorka z gynekológie, môj jediný styčný dôstojník z horných poschodí. Myslím, že jediná mi dávala korektné informácie. Lebo stále sa všetko menilo. Po PCR teste som mala dovolené ísť k malej. Spravili ho až poobede, aj to na moje naliehanie. Dovtedy som len plakala a premýšľala o tom, ako sa má to moje zdravé dieťa v inkubátore bezo mňa. Aký stres je to pre ňu, keď ma tam zrazu nemá a je tam úplne sama. Antigénový test robili aj jej.
Oddeľovanie matiek od novorodencov prísne odmieta WHO, ako aj ombudsmanka Slovenska a výrazné stanovisko poskytol aj minister Krajči. Aká je však realita v slovenských nemocniciach?
Plne chápem, že nemajú kapacity a nemajú personál. Toto je však porušenie základných ľudských práv. Navyše tu príbeh nekončí.
Lekárka z gynekológie mi oznámila, že po pozitívnom PCR teste sa ku malej na oddelenie už nedostanem. Chcela som teda ihneď odísť na reverz. Mňa by aj pustili, ale dieťa potrebujú 24 hodín sledovať. Len tá matka, ktorá rodila a oddelili ju od dieťaťa, pochopí tú úzkosť a bezmocnosť. Navyše bez toho, že dieťatko ani len cez to sklo inkubátora nemôžete vidieť. Nehovoriac o tom, že kojenie sa z takýchto stresov rozbehne len veľmi ťažko.
PCR test vyšiel negatívny
Ďalšia bezsenná noc. Ráno prešlo 24 hodín a tak som niekoľkokrát telefonovala so službyvedúcou doktorkou z detského oddelenia. Pravdepodobne sa nikto v tejto pôrodnici nestretol s ambulantným pôrodom alebo som bola prvá, ktorá svoje dieťa chcela zobrať tak skoro. Našťastie sme boli obe úplne v poriadku. Nastal však problém s vydaním dieťatka. Ja som ako pozitívna nemohla pre ňu ísť. Manžela nechceli pustiť, kým nemá hotový test. Toto mi oznámili asi dve hodiny pred tým, ako im končí služba. Po tom už vraj nebude možné ju vydať. Jednoducho som si mala niekoho nájsť, kto nie je pozitívny.
Boli sme v inom okrese. Len cesta trvala 40 minút. Začala som to vzdávať a keby nebolo jedného anjela strážneho, kamarátky, ktorá ma neustále podporovala a vnuknutia zavolať na gynekológiu. Tam už nabehli výsledky PCR testu. Test bol NEGATÍVNY!!! Takže celá táto absurdná situácia sa vôbec nemusela stať! Zrazu sa všetko dalo – mohla som prejsť z covid oddelenia do čakárne pôrodnice, mohol prísť partner bez testu a mohli sme sa konečne dostať k vlastnému zdravému dieťaťu, neprávom izolovanému.
Aj teraz po čase, keď to píšem, tlačia sa mi slzy do očí. Nikdy by som nečakala takýto hrozný zážitok, hoci som o nich už čítala. Viem však aj to, že som sa snažila nájsť dostatok síl na to, aby som to prežila, no pre niekoho, kto nemal dosť podpory, by to mohla byť “krásna” depresia.
Verím, že nemocnica prehodnotí svoje postupy a nájde priestory aspoň do vykonania PCR testov, a deti s matkami izolujú samostatne. Že zhodnotí rýchlejšie prepúšťanie do domácej starostlivosti. Že bude dodržiavať parametre uvedené na vlastnej stránke a nestanú sa len propagačným materiálom. Že podnieti svojich lekárov k primeranému prístupu ku covid pacientkám. Rodiace matky sú veľmi citlivé a potrebujú hlavne láskavé prostredie, aj keď sa niekde nakazili akýmkoľvek vírusom.
Otázkou v tomto príbehu je pre mňa tiež, ako je možné, že po predošlom negatívnom teste dva dni predtým som bola práve v čase príjmu pozitívna a na ďalší deň bol výsledok opäť negatívny? Bol ten test jednoducho nesprávny alebo zle urobený? Alebo som bola nesympatická, tým že som bola “cezpoľná” alebo z toho nemocnica niečo má?
Lucia
