Dňa 11.2.2020 sa predčastne vypýtal na svet náš synček. Do dnešneho dňa je hospitalizovaný na jednotke intenzívnej starostlivosti oddelenia neonatológie.
Po pôrode som sa snažila pri inkubátore tráviť toľko času koľko bolo možné. Aj keď som si ho nemohla zobrať do náruče, snažila som sa mu aspoň prihovárať, aby poznal môj hlas. Veľa sme si vybojovali a keď prišiel ten moment, že si budem môcť svojho syna privinúť, nastala situácia, ktorá sužuje Slovensko ešte dnes. Kvôli opatreniam a potrebe uvoľnenia lôžok pre prípadných pacientov som musela dňa 17.3.2020 uvoľniť lôžko na oddelení gynekológie a odísť domov.
Táto správa bola pre mňa zdrvujúca, nakoľko v tom období to bol pre nás veľký míľnik, kedy náš syn už dýchal sám bez podpory. Bola by to otázka pár dní, kedy by som si mohla svojho syna privinúť a klokankovať.
Rozhodnutie vedenia nemocnice ma poznačilo. Nedalo sa nič robiť napriek naliehaniu na vedenie daného oddelenia. Mali sme sa pobaliť a mohli sme ešte ísť navštíviť detičky na oddelenie.
Odchod bol psychicky velmi vyčerpávajúci. Odchádzate preč od dieťata s pocitom, že ho ešte dlho neuvidíte. Bude dieťa ešte vnímať mňa – ako matku – ak sa stretneme po mesiaci? Nepretneme medzi nami to krásne puto ? Ako to zvláda sám v nemocnici?
Namiesto objatia som odišla domov s prázdnou náručou a s hlavou plnou otázok. Ubiehajúce dni mi uberali zo síl a značne poznačili moje psychické zdravie. Dnes je už náš drobec v postielke. Práve teraz prichádza to obdobie kedy je čoraz viac a viac vnímavý a kedy by už mohol byť dojčený.
Spolu je už 11 týždnov v nemocnici a z toho 6 týždnov sám. Naozaj je potrebné mať takéto opatrenia a odlúčiť matku od svojho dieťata?
Denisa
