Šťastena praje odvážnym – pôrodný príbeh z Liptovského Mikuláša

30. januára 2013 sa mi narodila dcérka Sofia Ema. Stala som sa dvojnásobnou matkou. Toto je môj pôrodný príbeh, za ktorým stálo veľa bojovnosti a odhodlania, vytrvalosti, asertivity, úcty k ženskosti, porozumenie sebe samej, veľa filozofie, úvah, hľadanie skutočného poznania, úsmev aj plač, láska, sviečky a nakoniec vizualizácia – kresba so synom, ako to celé dopadne. Hľadala som silu najskôr v sebe samej, potom v knihách od Odenta, Lucie Groverovej, v myšlienkach veľkých filozofov a tiež na konferencii pani Štromerovej. Veľmi mi pomohli kamarátky, ktoré ma sprevádzali celým tehotenstvom. Gabika Janovičová a Lucka Nemašíková. Ďakujem im a tiež ostatným poradkyniam pri dojčení, ktoré ma podporovali počas tehotenstva.

Osud a viera v samú seba

Zažiť prirodzený pôrod bez zásahov, zostať s bábätkom dve hodiny po pôrode v kontakte koža na kožu, privítanie súrodencom na pôrodnej sále tandemovým dojčením, odklad váženia a merania bábätka, prvé vyšetrenie na mojej hrudi, samoprisatie, nával lásky a maximálna vyrovnanosť, presun na izbu šestonedelia, stále bez separácie, rooming in v pravom zmysle slova, účasť na všetkých vyšetreniach, dojčenie na požiadanie, žiadne váženie pred a po dojčení, podpora vzťahovej väzby, nulová popôrodná depresia, poznanie a uspokojovanie potrieb môjho bábätka v podobe BKM – bezplienkovej komunikačnej metódy, nosenie, spoločné spanie, teda kontaktné rodičovstvo. Toto som chcela zažiť, bol to môj sen. Osud a viera v samú seba mi dopomohli, aby sa „môj sen stal skutočnosťou“.

Ako to celé bolo a šťastena praje odvážnym!

Dve čiarky. Šťastie. Pozitívny tripple test. Slzy a obviňovanie – na čo som toto podstúpila? Nikdy by som si nenechala zobrať dieťatko, nech je akékoľvek. Rodinné a zdravotné problémy. Hektické obdobie. Vysoká rýchlosť. Plné vyťaženie. Maximálny výkon. Starostlivosť o moje prvé dieťa. Infekcie. Siedmy mesiac – hospitalizácia a liečba. Zmätok. Myslíte, že bolo toho málo? Moje „ja“ povedalo: „Dosť!“ A začala som na sebe pracovať. Po všetkom, čo som prežila, som objavila v sebe takú silu, že som si povedala, že ma nič a nikto nezastaví splniť si svoje materské sny… Riadila som sa tentokrát heslom Alexandra Veľkého: „Šťastena praje odvážnym – Audaces fortuna adiuvat! (Vergílius)“.

Najviac chýba ženám informovanosť, nechajú o sebe a svojom tele rozhodovať iných. Ja som sa rozhodla veci si preštudovať a dôkladne sa pripraviť na to, čo ma čaká. Na pôrod a na výchovu mojej malinkej princeznej. Kniha od Lucie Groverovej (Aby porod nebolel) mi pripadá ako taká malá filozofická cesta, ktorou by mala prekráčať každá tehotná. Hneď prvú myšlienku som si zapísala a pripla na chladničku:

„Pôrod prebehne čo najlepšie pre mňa i dieťa. Pre mňa a dieťa sa deje to najlepšie. Pôrod je úplne bezbolestný.“

„Pôrod je prirodzená ženská schopnosť. A prirodzeným právom ženy je byť o tejto schopnosti informovaná.“

„Pokiaľ žena neporozumie sama sebe, svojej prapôvodnej sile, nie je dostatočne pružná, prispôsobivá, vyrovnaná – fyzicky, spirituálne, myšlienkovo – prežíva nepríjemné stavy fyzickej nepohody – zažíva bolesť.“

„To, čo v skutočnosti sprevádza zdravý pôrod a upozorňuje, že sa niečo deje, je tlak. Nie bolesť.“

Ešte stále máte pocit, že to nedokážem? Dokázala som to s pomocou vedomostí, ktoré som nadobudla. Stále si myslím, že viem toho málo, riadim sa sokratovským: „Viem, že nič neviem.“ a s pomocou mojich „múz sprevádzajúcich ma tehotenstvom“ som si zostavila moje pôrodné priania. Vybrala som si nemocnicu, kde boli voči mojim prianiam ústretoví. Vyhral Liptovský Mikuláš a naklonenosť tejto pôrodnice a novorodeneckého oddelenia novým veciam. „Toto tu ešte nebolo. Tak prečo nie!“, zaznelo z úst primára viackrát, aj na pôrodnej sále, keď som nechcela dať malinkú na váženie a meranie. Nečakala som, že mi vyhovejú úplne vo všetkom. A viete, ako to bolo? Vyhoveli.

Blíži sa to

Tri týždne pred pôrodom som mala poslíčkov, ktorí mi oznamovali, že sa blíži deň D. Bolo to tak akurát stihnúť ešte pár vecí. Dočítať odbornú literatúru, dochystať malej veci, pripraviť seba a syna na to, že čoskoro budeme štyria. V ten deň, keď som porodila, som vedela, že nemám veľa času. Ale mala som ešte nejaké maminky na poradenstvo, chcela som si splniť poslanie. V nemocnici som chcela stihnúť kurz pôrodnej asistentky Radky Babjakovej, hodina bola akurát o dojčení, doplniť niečo, ak by bolo treba, ukázať ženám, ako správne dojčiť. Nikdy nezabudnem na to, že som ešte narýchlo chytila bábiku a ukázala im to kľúčové – správnu polohu, prisatie a stláčanie prsníka. Lebo technika dojčenia v prvých pár dňoch je najdôležitejšia. Povedala som ženám, že som v priebehu prednášky cítila asi troch poslíčkov, ale keďže tentokrát to bolo pravidelné, vedela som, že je to ono. Povzbudila som ich, nech sa pôrodu neboja, povedala, že idem rodiť s úsmevom na tvári a odišla domov po kufre.

Prichádza naplnenie – pôrod a šťastie

Vrátila som sa na to isté miesto, teda do nemocnice v Liptovskom Mikuláši. Stále som mala v hlave, že prišiel najkrajší deň v mojom živote. Stále som si v duchu opakovala: „Pre mňa a dieťa sa deje to najlepšie“. Úsmev na tvári stále nezmizol, muž urobil peknú fotku. Prijali ma, urobili pásy a scenár sa opakoval ako pri prvom pôrode. Nič viac sa nestihlo, ani klystír. S primárom sme zažartovali, že aj toto dieťa sa narodí okolo ôsmej ako to prvé. Verte – neverte, malinká sa narodila okolo ôsmej, akurát večer, nie ráno a obe detičky sa narodili v stredu.

Celé to tam trvalo presne hodinu a pol ako pri synovi. Pôrod bol taký, ako som si predstavovala. Teda najviac sa teším tomu, že nebol nástrih, že som do poslednej chvíle rodila na boku (otočila som sa až na vytlačenie hlavičky), že dotepal pupočník, manžel ho prestrihol, že celé to dopadlo na jednotku. Malinká bola položená na moju hruď, prikrytá plienkou a nasledoval akt samoprisatia. Odmietla som meranie a váženie po pôrode, uskutočnilo sa až po dvoch hodinách.

Malinká sa krásne pohybovala, nožičkami sa posúvala po brušku, čím podporovala zavinovanie maternice a pôrod placenty. Začala vyplazovať jazýček. Krásne sa posúvala čoraz bližšie k prsníku. Neutrela som jej ručičky od plodovej vody. Je to pri samoprisatí veľmi  dôležité. Trochu som jej pomáhala, ale nechala som ju snažiť sa čo najviac. Prisala sa. Prišiel môj syn a prisal sa na druhý prsník.

Bože, to čo som cítila, neviem popísať. Slovo šťastie asi nestačí. Bola to iná dimenzia. Bola som hrozne sebavedomá. Bola som žena. So svojim prapôvodným poslaním. Prirodzená, silná, vyrovnaná. Toto všetko fotil náš fotograf Jano Vereš, ktorému veľmi ďakujeme! Obe deti dostali dostatok kolostra, tak ako to príroda zariadila. Každý deň počas návštevy sa moje deti dojčili tandemovo. Pritom som vyvrátila množstvo mýtov o dojčení. Moje dieťa prospieva a neprekáža, že sa o dojčenie delilo ešte so svojim súrodencom.

 

Najčastejšie mýty o dojčení

1. Matky nemajú mlieko v prvých dňoch po pôrode – moja malá prijímala kolostrum už na pôrodnej sále, však bolo pripravené dávno predtým, keď ho od 16. týždňa pil môj syn.
2. Matky majú na začiatku ragády, pretože dojčenie zo začiatku bolí – v pôrodnici som nemala jedinú trhlinku na bradavke, správna poloha a prisatie sú kľúčom k bezbolestnému dojčeniu.
3. Čaká sa na naliatie prsníkov – je to vlastne nežiaduci jav, spôsobený nesprávnym dojčením v prvých dňoch po pôrode – ani toto sa nám nestalo ako pri synčekovi.
4. Dojčenie podľa harmonogramu (10 – 15 minút, každé 3 hodiny) – dojčenie má prebiehať na požiadanie, teda harmonogram podľa bábätka.

Ako som to prežívala, alebo pýtate sa, či ma to bolelo?

S kontrakciami som sa vyrovnávala na fit lopte. Ako pri prvom pôrode, aj teraz som ich pociťovala ako veľmi silné. Môj manžel ma masíroval a držal za ruku. Krútila som panvou a bolo mi tak dobre. Moja pôrodná asistentka bola neskutočne milá a empatická. Ovlažovala ma a dávala mi piť čaj. V duchu som si opakovala: „Nebolí to, sú to len tlaky“. Celkom som to zvládala. Potom som mala pocit na tlačenie. A išla som na pôrodné kreslo. Tam som si vychutnávala polohu na boku. Bola som šťastná, že mi to dovolili. Iba tak sa mi dobre spolupracovalo s každou kontrakciou. Prešla jedna, druhá, tretia a zrazu boli tak intenzívne, že neboli medzi nimi prestávky. Proste išla jedna za druhou. Bolo už vidno vlásky. Na koniec pôrodu som sa otočila. Malinká vyšla na dve zatlačenia. Bolo to krásne. Celá som sa triasla. Ani neviem prečo.

Prečo som to chcela alebo sila vzťahovej väzby

Teším sa, že svojím pobytom v mikulášskej pôrodnici som tiež mohla ukázať silu vzťahovej väzby. Teda, ak matke nezoberú dieťa, nenastane žiadna separácia, matka a dieťa sú v dokonalej symbióze. Matka sa necíti nekompetentná starať sa o svoje dieťa. Dieťa nezažije stres, že bolo od matky oddelené. Nič sa nezmenilo. Iba bábätko je namiesto v brušku zrazu na brušku mamičky. Zažíva to isté, počuje tlkot jej srdca, dýchanie, na matke si reguluje životné funkcie a ohrieva sa. V kontakte koža na kožu nepotrebujete žiadny inkubátor ani monitor dychu. Ak je matka a dieťa spolu, dokážu lepšie spolu komunikovať. Dieťatko nemá len potrebu kŕmenia, ale i iné potreby, napr. má potrebu kontaktu či vylučovania. Ak vzťahová väzba ostane nenarušená po pôrode, matka rozumie svojmu dieťaťu a uspokojuje všetky jeho potreby, dieťatko je pokojné, matka vyrovnaná. Nezažíva babyblues. Personál nemocnice si to určite všimol. Vidí to aj okolie.

Na záver

Stále je čo zlepšovať. Niekto s tým musí začať. Neviem, čo si v skutočnosti o mne myslí personál pôrodnice, ale boli ku mne fakt milí. Novorodenecká primárka mi pri odchode z pôrodnice podala ruku. Bolo to príjemné. Nie som extrémistka, sama sa tak nevidím, som iba matka, ktorá chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Ktorá chce len to, čo je zakotvené v BFHI pravidlách. Prajem si, aby čo najviac rodičiek zažilo také krásne prvé chvíle s dieťatkom ako ja. Tiež si prajem, aby rannú väzbu (bonding) s dieťatkom zažili aj matky po cisárskom reze. Aj to sa dá. Na záver sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným, že som mohla zažiť svoje pôrodné priania.

Poďakovanie

Ďakujem: primárovi pôrodnice MUDr. Oldřichovi Drahovzalovi za jeho náklonnosť novým veciam, primárke novorodeneckého oddelenia MUDr. Miriam Krajčiovej za rešpektovanie mojich prianí po pôrode, mojej pôrodnej asistentke Ľubke Staroňovej – bola fakt úžasná a nakoniec celému personálu.

Ďakujem tiež svojmu manželovi za jeho podporu pri pôrode, bez neho by som to určite tak dobre nezvládla.