Príbehy Vaginálny pôrod po cisárskom reze

Prirodzene po sekcii

Pred prvým pôrodom som sa vôbec nebála. Verila som si natoľko, že ma ani nenapadlo nejako viac si zisťovať, ako to pri pôrodoch chodí, čomu sa treba vyvarovať, aké majú ktoré nemocnice praktiky.

A tak som aj dopadla. Moja viera v seba ako v ženu, rodičku úplne stroskotala. Po niekoľkých hodinách trápenia a predčasnom prepichnutí plodovej vody som skončila na operačnom stole kvôli klesajúcim ozvám a synčeka mi vybrali z bruška. Ja som ho prvý krát dojčila až po 24 hodinách. Tá dlhá separácia sa nedá opísať. Myšlienky na to, čo dieťatko prežívalo, kým bolo samé v tom cudzom svete a jediný človek, ktorého poznalo, bol ďaleko od neho, boli desivé. Dlho som spracovávala to, že som dieťatko neporodila, že ho zo mňa vytiahli, že som to nezvládla. Výčitky, že to takto nemuselo byť, keby som sa zaujímala a vedela, ako to momentálne funguje v mnohých nemocniciach, aký je trend cisárskych rezov stúpajúci, ako dokážu lekári svojimi zásahmi pokaziť priebeh pôrodu a privodiť potrebu vykonania sekcie.

Môžem úprimne povedať, že som sa s tým až do môjho druhého pôrodu celkom nevyrovnala.

Dilema

V momente, ako som zistila, že čakám druhé dieťatko, ozvala sa vo mne silná túžba tento krát porodiť prirodzene. Pri vyslovení slova sekcia ma mrazilo, mala som z toho hotovú paniku, i keď som sa navonok snažila to nedávať najavo.

V hlave mi neustále vírili myšlienky, čo musím spraviť, čomu sa musím vyhnúť. Predstavy, ako to asi bude prebiehať a hlavne strach, na koho v nemocnici natrafím, čo sa im zas nebude zdať. Veľmi ma to znepokojovalo.

Vždy som si uvedomovala, že najdôležitejšie je zdravie dieťatka, ale čo, keď podvedome som tak strašne tužila pocítiť tu úľavu, keď dieťatko vytlačím vlastnými silami, počuť jeho plač v prvej sekunde po narodení….

Na poradni som svojmu gynekológovi povedala o mojej túžbe porodiť prirodzene. Ten to akceptoval, samozrejme však bolo tam veľmi veľa ale……

Ale pôrod sa musí spustiť do termínu.

Ale dieťatko musí mať hmotnosť do určitej hranice, keďže som po sekcii a pri mojom telesnom rámci a hraničnom rozmere panvy…

Ale pôrod musí prebiehať ukážkovo, bez akejkoľvek komplikácie…. Inak pôjdete opäť okamžite na sekciu…

Toto všetko sa mi dlho rozlievalo v hlave, všetky tie ale.

Nejedla som umele vitamíny, vraj sú po nich veľké detičky. Dojčila staršieho synčeka. Jedla zdravo, aby maličké veľa nepribralo.

O to viac ma šokovalo, keď mi doktor na ultrazvuku oznámil, že moje dieťatko má hmotnosť na hornej hranici priberania….

Veľký problém pre lekárov. Porodiť dieťatko po sekcii, ktoré má odhad vyše 4 kg. Čo s tým? Čo by bolo lepšie? Vyvolať pôrod pred termínom, aby dieťatko nenabralo predpokladanú hmotnosť? Alebo to nechať tak s rizikom, že prídem na sálu, kde mi urobia ultrazvuk, zistia hmotnosť a odpracú ma automaticky na operačný stôl? Zas som nevedela, čo bude najlepšie, ako najviac minimalizujem riziko, že sa opäť dostanem pod nože…

Počas tehotenstva som chodila na psychofyzickú prípravu do Dolného Kubína s jednou úžasnou pôrodnou asistentkou, ktorá ma celý čas veľmi podporovala. V ušiach mi často znela jej veta: „Nie som ovca!“ Cítila som, že je na mne urobiť všetko preto, aby bola moja šanca na úspech čo najväčšia.

A tak som zisťovala, ktoré nemocnice v okolí Žiliny majú najnižšie % cisárskych rezov, ako sa ktoré stavajú k vaginálnym pôrodom po sekciách. Niektoré som navštívila. Najlepšie referencie som však mala na Trenčín. Tak som sa tam vybrala. Primár bol veľmi zlatý, keď som povedala, že chcem rodiť vaginálne po cisárskom, veľmi milo sa zatváril a bolo vidieť, že chápe moju požiadavku. Dokonca mi hneď povedal, že ženy po sekcii nechávajú aj 10 dní prenášať, že v tom nevidia problém. Problém zbadal, až keď zapol ultrazvuk a pomeral bábätko. „No, ale vaše dieťatko už teraz atakuje hranicu 4 kg.“ Tak som sa zatvárila, ako by to bolo pre mňa prekvapením. A dodal: „Vo vašom prípade by nebolo vhodné nechať dieťatko prerásť. Ak sa rozhodnete pre našu nemocnicu, príďte v pondelok na príjem.“

Ťažká voľba opäť. Je to to najlepšie čo môžem pre dieťatko spraviť? Rozhodla som sa, že tam pôjdem, že lepšiu nemocnicu i tak v okolí už nenájdem, že tu mám aspoň akú takú šancu, že porodím prirodzene.

Po prijatí do Trenčína nasledovalo ďalšie sono a jeho výsledkom bolo: hmotnosť plodu 4300g. Robili mi ho dvaja lekári, prvý bol veľmi zlatý, upokojoval ma, že tá hmotnosť je zrejme prestrelená, že pri väčších bábätkách sa to stáva. No nikdy nezabudnem na výrok toho druhého:

„No, vo vašom prípade by som nad ničím iným ako nad plánovanou sekciou ani nerozmýšľal. Inak ohrozujete život vášho dieťaťa aj seba.“

Ani som sa na neho nemohla pozrieť a šla som na izbu. Tam som plakala. V hlave som si opakovala, že takto to nemôže skončiť. Nevedela som si reálne predstaviť, že by som dobrovoľne súhlasila s plánovanou sekciou, keďže som vnútorne vôbec nebola presvedčená, že je to nevyhnutné. „Och dieťatko, čo spraviť, na koho sa obrátiť, aby mi ťa nevytrhli z brucha tak ako tvojho bračeka. Kto nám dá ešte šancu?“ Už aj v rodine sa všetci báli mojej tvrdej hlavy. A tie čísla vyzerali tak hrozivo a tie reči lekárov ešte horšie. „Kde vôbec nájdem človeka, ktorý verí, že to zvládnem? Pre ktorého to nebude len taký môj výmysel z dlhého času?

A v tom ma napadlo meno gynekológa, ktorého síce osobne nepoznám, ale z rozprávania kamarátky viem, že je veľmi naklonený prirodzeným pôrodom. Tak som si zistila číslo a hneď som mu aj volala. Bol ku mne neuveriteľne ochotný napriek tomu, že ma nikdy v živote nevidel. Povedal mi, na čo mám právo a ponúkol sa, že ak sa rozhodnem z nemocnice odísť, bude sledovať mňa a dieťatko ešte 10 dni po termíne. Že v mojom prípade nebude dobré niekde sa ohlasovať popredu, lebo zrejme by sa každý zľakol a najlepšie bude prísť do nemocnice už s rozbehnutým pôrodom.

Vtedy som vedela, čo vlastne chcem a čo nechcem.

NECHCEM, aby mi vyvolávali pôrod.

NECHCEM, aby ma rezali, pokiaľ nejde o zdravie môjho dieťatka alebo mňa, pokiaľ ide len o nejaký predpoklad hmotnosti a strašidelné prognózy, že ja také veľké dieťatko jednoducho neporodím. Cítila som totiž, že som schopná porodiť aj 4 kilové dieťatko.

Na druhý deň mi pán primár oznámil, že vyvolávačku mi nedajú (čo ma potešilo, lebo som už vlastne ani nechcela), a ak sa do dvoch dní nerozbehne pôrod (do piatku), tak sa zhodli na tom, že bude najlepšie mi urobiť plánovaný cisársky rez. Že preferujú vaginálny pôrod aj po cisárskom reze ale nie za každú cenu.

Pekne som im poďakovala s tým, že by som rada išla domov. Že ak sa do piatku rozbehne, tak prídem, a ak nie, tak nech so mnou nepočítajú. Lebo ja som šla do Trenčína len kvôli prirodzenému pôrodu.

Nemali s tým problém. Keď som prekročila prah nemocnice, cítila som sa taká slobodná.

Na druhý deň som sa stretla so spomenutým gynekológom. Porozprávala som sa s ním čo a ako. Poradil mi, že keď sa to bude rozbiehať, mám počkať pár hodín aj v tých väčších bolestiach doma, aby som prišla do nemocnice už ako tak otvorená. A poradil mi aj martinskú nemocnicu, ktorá je naklonená prirodzeným pôrodom.

Tak som sa upokojila, čas ma už nikam nehnal a ja som nehnala bábätko na svet.

Pôrod

V sobotu 3.11. som mala vypočítaný termín. Celý deň som už cítila menštruačné bolesti v podbrušku, ktoré však boli veľmi nepravidelné, takže som im nepripisovala väčšiu váhu.

Večer tak okolo 19. hodiny sa bolesti začali stupňovať. Mužovi som však nič nehovorila, lebo som mala strach, že by ma hnal hneď do nemocnice, tak som už chodila predýchavať do vedľajšej izby, aby si to nevšimol.

Okolo deviatej som ešte nadojčila synčeka, dala ho spať, no už som s ním nemohla ležať, tak som si kľakla k posteli, položila hlavu na vankúš, aby sa mi mohol hrať s vlasmi a predýchavala som.

Keď konečne obaja chlapi zaspali, bolo asi 10 hodín večer a ja som mala kľud sama pre seba. Spať sa samozrejme nedalo, lebo bolesti boli dosť silné. I keď medzi kontrakciami som mala také mierne mikrospánky. Varila som si stále maliníkový čaj, cmúľala hroznový cukor, dokedy sa mi dalo. Neskôr mi žalúdok už ani ten neprijímal. Chodila som často do sprchy, oblievala si bruško aj kríže horúcou vodou, to mi vždy veľmi pomohlo a ešte takú pol hodinku po sprche boli vždy kontrakcie o niečo znesiteľnejšie. Stále som sledovala, či cítim pohyby, či sa dieťatko hýbe, rozprávala som sa s ním, a presviedčala ho, nech len kopká, aby som vedela, že je v poriadku, že sa má dobre.

Každú hodinu som si vravela, že ešte ďalšiu hodinu to doma vydržím. Akosi som cítila, že mám ešte čas, že by to v nemocnici ešte mohli pokaziť. Takto to šlo až do rána. Lebo som si povedala, že už rovno počkám, aby som synčeka nemusela v noci budiť, že ho rovno zavezieme ku mame. Tak ráno o siedmej som manželovi povedala, že už pomaly pôjdeme. On hneď hŕ hŕ, že čo teraz? Začal plašiť. Robilo mi to tak zle. Bola som za celú noc taká zahĺbená do seba, toto všetko ma z toho veľmi vytrhávalo, a mala som z toho zlý pocit.

Tak som mu vysvetlila, nech mi nehovorí zbytočne nič, že chcem kľud a veľmi mi vadí každé jedno slovo navyše.

Pochopil. Malého sme odniesli k našim, ja som ešte poprosila, keďže bola nedeľa, nech sa zastaví pred kostolom a poprosí kňaza, aby mi dal prijímanie ako posilu.

Potom smer Martin. Jediné, čo som manželovi v aute povedala, bolo, že to bude na 100% chlapček, že celú noc sa s ním rozprávam a ani ma nenapadlo osloviť ho ženským rodom.

Celý príjem bol pre mňa vyčerpávajúci. Sestrička na príjme akoby nikdy nerodila. Pýtala sa ma veľa vecí a ja som jej počas kontrakcií nedokázala odpovedať. Bola zo mňa nervózna, pripadala som si, akoby som si tie bolesti vymýšľala. Ale keď som to už absolvovala, bolo lepšie. Prezrel ma jeden mladý, sympatický doktor a skonštatoval, že je bránka na 4 cm spotrebovaná, ideme rodiť prirodzene. Och, túto vetu som tak túžila počuť. Vedela som síce, že nie je nič vyhraté, ale tá nádej bola úžasná. Vôbec mi nerobil ultrazvuk pred pôrodom, čo bola vlastne moja výhra.

Ešte sa ma spýtal, či ma nebolí jazva po cisárskom. Povedala som, že nie, i keď tú bolesť neviem lokalizovať presne do určitého miesta, že ma bolí celé podbruško. Tak ma upokojil, že túto bolesť by som isto spoznala, lebo je to rezanie až pálenie, je to vraj úplne iné, nedá sa to pomýliť s kontrakciou. Klystír mi už nedávali, ani ma neholili.

Napojili ma na monitor, na ktorom som bola dosť dlho. Keď som už otravovala všetkých naokolo, že chcem ísť na WC, že sa chcem poprechádzať, tak ma odpojili, dali mi loptu. Držala som sa manžela a krúžila panvou na lopte, aby bábätko lepšie schádzalo. V tej chvíli sa zo mňa vylialo asi pol deci krvi. Manžel rýchlo zavolal lekára. Už som sa bála, že čo to, že či to nebude chcieť hneď ukončiť. Ten ma pozrel a povedal, že je to v poriadku, len ma musia opäť napojiť na monitor.

Vtedy som si uvedomila úžasnú božiu prozreteľnosť. Ako dobre, že som v tej chvíli už bola v Martine, lebo keby som takto zakrvácala doma, v momente letím do Žiliny, kde by ma isto hneď rezali.

Po prezretí skonštatoval lekár, že som už na 7 cm otvorená, že to celkom rýchlo postupuje. Teda aspoň dovtedy. Potom som sa ďalšie 3 hodiny neotvorila. Trochu ma to znepokojilo, ale modlila som sa, nech sa tento krát nič nepokazí, nech je drobček v poriadku.

Potom som predychávala, pomedzi kontrakcie oddychovala, pár slov prehodila s manželom. Ten mi bol veľkou oporou napriek tomu, že počas kontrakcií na mňa nemohol ani prehovoriť, ani sa ma dotknúť. Cítila som, ako ma každá emócia vyčerpáva a ja som potrebovala toľko sily, že som ňou nemohla len tak mrhať. Lekári sa len občas spýtali, či nemám tlaky na konečník, inak nás nechali osamote s manželom v súkromí, čo bolo dobré. I keď väčšinu času napojená na monitor, čo nebolo úplne ideálne, ale už som to brala ako fakt. Ešte pár krát som sa vypýtala na WC, popri tom som vbehla do sprchy a pozašívala sa, kde to išlo. Ale opäť na monitor. No i napojená na pásy som sa snažila meniť polohy, keďže pri nás nikto nebol.

Okolo piatej ma pozrel doktor a povedal, že môžeme skúsiť tlačiť. Och, to bolo pre mňa ako vykúpenie. Všetka bolesť sa menila na tlak a mne bolo konečne fajn. No darmo. Vraj je bábätko ešte vysoko a mám predychávať tie tlaky. Tak toto bola určite najnáročnejšia fáza celého pôrodu. Tlaky na konečník boli už také veľké. Pery som mala úplne suché, manžel mi ich vlažil vodou. V najťažších chvíľach som sa modlila a hovorila si, že je to len chvíľočka, že to prejde a ja si splním sen a porodím dieťatko tak, ako som si želala. Že tá bolesť rýchlo odíde, že je to len pár hodín a ja budem šťastná presne tak, ako som si vysnívala.

Počas kontrakcií som rýchlo dýchala, čím rýchlejšie, tým viac sa mi darilo tlaky zvládať. I keď niekedy to už nešlo.

Až ma asi započula vonku jedna pani doktorka, keď sa mi práve nepodarilo predýchať a vraví mi: „Ale takto to dieťatko neporodíte.“ Ja jej vravím: „To ja viem, veď sa snažím predýchavať, ale niekedy to už nejde.“ Tak ma kukla: Ale keď už zatlačíte, vidím hlavičku. Nebude mať veľa vláskov.“ JA sa pýtam: „Tak už môžem tlačiť?“ Dostala som zvolenie. To bol úžasný pocit. Bolesti tlačením zmizli, tak som do toho išla, ako sa len dalo. Dieťatko bolo vonku za pár minút. Tá prekrásna úľava a radosť, plakala som a smiala sa do toho. Doktor povedal: „Ale je to riadna baba.“ JA: „Čo? Baba?“ Neverila som, bola som si istá, že to bude chlapček. Manželovi až slzy vybehli, keď videl malú.

Po pár minútach nám malú dali, skonštatovali, že vážila 4260g a merala 54cm. Taká baba, booože, a ja som ju priviedla na tento svet prirodzene. To je asi sen. Bála som sa, nech sa nezobudím, nemohla som tomu uveriť. Hneď som ju priložila na prsník, malá sa krásne prisala a dudkala. Sestrička bola prekvapená, ako jej to ide.

Som skutočne šťastná. O tomto všetkom som do vtedy len nesmelo snívala a stalo sa to skutočnosťou.

Som vďačná všetkým, ktorí ma povzbudili na ceste za mojím snom, všetkým, ktorí sa pričinili o to, aby som sa napriek hrozivým rečiam viacerých lekárov nenechala zastrašiť a urobila všetko pre to, aby som moje dievčatko priviedla na svet prirodzenou cestou tak, ako to má byť.

A najviac zo všetkého ďakujem Bohu, ktorý ma ani na sekundu neopustil a verím, že všetko, čo sa stalo, malo svoj zmysel, že ON vedel, čo na mňa dopúšťa, a že mi dal silu rozlíšiť medzi pravdou a strašidelnými rečami, ktoré som počúvala všade okolo seba.

Teraz mám doma dve detičky, najväčšie lásky na svete. Obe stále dojčím, čo je úžasný dar. Konečne som prijala seba za rodičku, za ženu, ktorá priviedla dieťatko na svet tak, ako jej to je predurčené.

Vejula (Veronika)

O autorke

5 komentárov

  • vejula…. gratulujem a Ďakujem… si mojou inšpiráciou… hovoríš mi z duše… prvé mám tiež AC a druhé bábätko by som si priala PRIRODZENE 🙂

  • Veronika, dakujem za krasny a inspirativny pribeh! Ked popisujes svoje pocity po cisarskom, hovoris mi uplne z duse. O par mesiacov ma caka narodenie druheho dietata, dufam ze budem mat tolko sily a odhodlania ako ty, chcem to tiez zvladnut!
    K

  • Katka, gabika moc Vám prajem krasne prirodzene pôrody, určite je to liek na dušu, najmä pre ženu po cisarskom reze, ktorý je podla mna pre nu veľkou traumou….
    Veľmi Vam držim palce nech to cele dobojujete do krasneho uspešneho konca 🙂

  • Krásny článok. A veľmi inšpiratívny. Prosím vás ten menovaný gynekológ je odkiaľ aby som sa v prípade potreby skúsila na neho kontaktovať. Ďakujem

  • Veronika, veľmi krásny príbeh, ďakujem. Tiež mám za sebou VBAC porod a bol to velký boj s lekárskym personálom, ktorý sme našťastie vyhrali. Prijatie samej seba za rodičku – absolútny súhlas. Až vďaka prirodzenému porodu sa vo mne akosi aktivovala tá mama, ktorou som vždy chcela byť.

Napíšte komentár