Keď spätne uvažujem o svojom tehotenstve a Alexkovom pôrode, vidím jasnú súvislosť medzi tým, čo som si vysnívala a čo sa skutočne stalo. Želala som si pekné, bezproblémové tehotenstvo a ešte krajší pôrod. Často som sledovala videá žien rodiacich metódou Hypnopôrod a obdivovala ich pokoj. Tie ženy nekričali, mali mierny výraz v tvári a sústredený dych . Bábätká sa rodili akoby bez bolesti 🙂 Takto som si to vysnívala aj ja. A nakoniec sa mi to aj splnilo 🙂 Ale po poriadku…

Alexko je naše druhé dieťatko. Prvého synčeka Adamka som rodila do vody v pôrodnici. Na pobyt v pôrodnici však spomínam nerada. Mali sme s partnerom zabezpečenú VIP izbu, lenže v skutočnosti som sa ako na VIP-ke necítila. Každú chvíľu nás niekto vyrušoval a odnášali nám Adamka na všelijaké vyšetrenia. Prišlo mi absurdné, že sa musím dožadovať a prosiť, aby mi priniesli moje vlastné dieťatko a vtedy som si povedala, že niečo podobné už nikdy nepripustím. Túto traumu som si z pôrodnice čiastočne preniesla aj domov. Adamka som mala stále pri sebe a nechcela som ho dať nikomu popestovať okrem svojho partnera. Celé dni som ho nosila v šatke a aj keď prišla návšteva, nedávala som ho zo šatky von. A hoci sa to rodine nepáčilo, ja som vedela, že potrebujeme s Adamkom spracovať a dobehnúť to odlúčenie, ktoré sme mali v pôrodnici. Keď mal Adamko rok a pol, znovu som otehotnela. To som už vedela, že v pôrodnici rodiť nechcem. A tak som začala študovať literatúru o pôrodoch a aktívne som hľadala pôrodnú asistentku, ktorá by bola ochotná sprevádzať ma domácim pôrodom. Aj vďaka internetu som našla ten správny kontakt a oslovila som úžasnú pôrodnú asistentku. Moje druhé tehotenstvo mi ubehlo veľmi rýchlo, pri starostlivosti o synčeka Adamka som ani nevnímala, ako plynú mesiace. Bruško rástlo a ani sme sa nenazdali, prišiel termín pôrodu. Prvého synčeka som prenášala, a tak bol predpoklad, že aj tentoraz porodím po termíne. Pokiaľ ide o moje vedomosti, za tých deväť mesiacov som naštudovala veľa o tehotenstve a pôrode a bola som preto pokojná, hoci som už 6 dní prenášala. Skôr ma znervózňovalo okolie, keď mi každú chvíľu niekto volal a pýtal sa, či už rodím. 🙂 Až prišiel deň D.

Bola streda a ja som sa už ráno cítila trochu inak ako po iné dni. Mala som v ten deň chuť na dlhú prechádzku s Adamkom, a tak sme vyrazili na vzdialené detské ihrisko. Už počas cesty na ihrisko som cítila slabé pravidelné kontrakcie. Potešila som sa. Kontrakcie som cítila celý deň a zdalo sa mi, že sú pravidelnejšie a silnejšie. Pôrodná asistentka býva od nás štyri hodiny cesty, a keďže som ju nechcela zbytočne volať, čakala som, čo sa bude diať. Partner bol na služobnej ceste, takže som bola doma sama so synom. Vydržala som do večera, a keď sa mi zdalo, že kontrakcie neutíchajú, zavolala som pôrodnej asistentke, aby som sa poradila. Pôrodná asistentka mi povedala, nech sa sústredím hlavne na intenzitu kontrakcií, a keď bude intenzita stúpať, mám jej zavolať. Partnera som tiež upozornila, aby bol v pohotovosti, ak bude musieť zo služobnej cesty prísť predčasne. A tak som si išla ľahnúť. Sama som sa čudovala, aká som pokojná, vyrovnaná a zmierená. Cítila som, že všetko dobre dopadne, verila som sebe aj svojmu dieťatku, a tak som pokojne zaspala. O pol štvrtej nadránom ma zobudila silná kontrakcia, a keď som vstala z postele, zistila som, že mi odtiekla plodová voda. Vtedy som si uvedomila, že pôrod sa rozbieha a veľmi som sa potešila. Hneď som zavolala partnerovi, ktorý vyrazil domov a pôrodnej asistentke, ktorá tiež vyrazila k nám. Ešte mi do telefónu povedala, že to asi nestihne a je možné, že pôrod bude mať rýchly priebeh. Ani to ma však nevystrašilo. Bola som odhodlaná rodiť doma a moja intuícia mi našepkávala, že všetko dobre dopadne. Zavolala som tiež kamarátke, s ktorou sme boli dohodnuté, že počas pôrodu bude s Adamkom. Kamarátka dorazila ako prvá asi po pol hodine. Ja som ležala v obývačke na roztiahnutom gauči a relaxovala. Spolu sme nachystali pôrodný bazénik a potom sme sa rozprávali. Asi o štvrtej sa zobudil aj Adamko a prišiel k nám. Bez slova si ľahol ku mne a hladkal mi bruško. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem. Vtedy som cítila, že Adamko vie, že idem rodiť a tiež vie, že všetko bude v poriadku. Nikdy by som neverila, že dvojročné dieťatko môže byť oporou dospelému človeku. Ako druhý dorazil domov partner o piatej. Ja som bola stále dobre naladená, atmosféra bola uvoľnená a pokojná, pomaly začalo svitať a ja som sa cítila príjemne. Kontrakcie sa začali stupňovať a cítila som, že dieťatko už pomaly zostupuje do pôrodných ciest. Partner mi napustil vodu do pôrodného bazénika. Voda na mňa pôsobila blahodarne. Kontrakcie som predýchavala a medzi nimi sme sa rozprávali s partnerom a kamarátkou, Adamko sa pri nás tichučko hral. O siedmej hodine som trochu znervóznela, pretože kontrakcie mi začali ustupovať. Volali sme pôrodnej asistentke a povedala, že príde za pol hodinu. Už nebola od nás ďaleko. A tak som sedela v pôrodnom bazéniku a čakala. Kontrakcie mi začali slabnúť a na chvíľu ma prepadla myšlienka, či to bol dobrý nápad rodiť doma a či je dieťatko v poriadku. Ale hneď som ju zahnala a povedala som si, že musím veriť sebe aj dieťatku, že to zvládneme. O pol ôsmej konečne dorazila naša pôrodná asistentka a pre mňa to bola úľava. Pôrodná asistentka ma vyšetrila a upokojila, že všetko prebieha normálne a srdcové ozvy sú dobré. Len čo som znovu získala vnútorný pokoj a nadhľad nad situáciou, pôrod sa znovu rozbehol. Teraz to už malo rýchly spád. Kontrakcie sa rozbehli naplno a pôrodná asistentka sa ma spýtala, či chcem rodiť v bazéniku alebo na gauči, kde sme mali nepremokavé podložky a deky. Mne sa na gauči ležalo príjemne a pôrodná asistentka mi masírovala hrádzu, čo mi tiež pomáhalo zvládať intenzitu kontrakcií. Ešte som asi dvakrát zmenila polohu, až som sa ocitla na štyroch a vedela som, že takto pôrod dokončíme. Pôrodná asistentka sa správala úžasne, bola pokojná a neustále mi opakovala, že to fantasticky zvládam a dieťatko už bude čoskoro na svete. A tak aj bolo. Prišla silná kontrakcia, ja som na jej vlne zatlačila a vyšla naraz celá hlavička. To som vedela, že ma už od dieťatka delí posledná kontrakcia. Zrazu to prišlo a Alexko bol na svete 🙂 Bol celý čistučký, pôrodná asistentka mi ho hneď položila na brucho a spolu s partnerom nás pozakrývali dekami. Malinký ani raz nezaplakal, len si tíško priadol, pekne sa prisal a spokojne zaspal. Tie prvé chvíle boli neskutočne krásne. Všade pokoj, radosť z nového života. Keď dotepala pupočná šnúra, partner ju prestrihol. Po chvíľke prišiel za nami aj Adamko a zvítal sa s bračekom. Poslednú fázu pôrodu sa hral vo svojej izbičke a prišiel sa pozrieť, až keď bol Alexko na svete. Tisli sa mi slzy do očí od šťastia, že mám svoju rodinu pri sebe a môžeme spolu zdieľať ten jedinečný pocit. Ten pocit si viem kedykoľvek vybaviť a napĺňa ma vnútorným šťastím. V to ráno nás ešte čakalo jedno prekvapenie, keď sme asi po troch hodinách uvážili, že je čas Alexka odvážiť a obliecť. Môj odhad bol, že má priemernú váhu, ale keď ho pôrodná asistentka položila do šatky a odvážila, všetci sme prekvapením onemeli. Alexko vážil 4340 gramov, teda ešte o dvesto gramov viac ako Adamko, keď sa narodil. Odmerali sme ho a mal 55 cm. Až potom som si ho bližšie pozrela, aký je to vlastne valibuk. 🙂 Pôrodná asistentka skontrolovala aj mňa, či nemám poranenie, ale všetko bolo v poriadku. Aj vďaka intenzívnej príprave a intímnej atmosfére pri pôrode sa mi podarilo porodiť bez najmenšieho zranenia. Potom naša pôrodná asistentka prezrela aj placentu a spísala priebeh pôrodu. Keď sa uistila, že je všetko v poriadku, Maličký je zaopatrený a ja stabilizovaná, odišla a my sme si naplno vychutnávali výnimočnosť situácie. Išli sme si spolu ľahnúť a trochu si oddýchnuť, ale ja som ležať nevydržala a kým chlapci spali, postarala som sa o domácnosť a plnými dúškami si vychutnávala pocit, že som doma a vedľa v izbe spí náš novorodenec vedľa svojho bračeka a otecka.

Odvtedy už ubehli takmer štyri mesiace, ale ja stále spomínam na svoj pôrod s láskou a úsmevom. Bol to pre mňa prekrásny zážitok a som rada, že sme našli pôrodnú asistentku, ktorá svoju úlohu zvládla na výbornú a bola nám oporou nielen počas pôrodu, ale aj počas celého tehotenstva. Okolnosti pôrodu sa podpísali aj na Alexkovi. Je to úžasné dieťatko, je neuveriteľne pokojný a spokojný, nezaťažený žiadnou pôrodnou traumou, často sa usmieva, je to naše Slniečko. Adamko bračeka hneď prijal a myslím si, že aj vďaka tomu, že mal od začiatku s Alexkom nepretržitý kontakt, je medzi nimi silné puto. Moja trauma z prvého pôrodu a odlúčenia je zahojená a ja sa naplno venujem svojmu poslaniu – materstvu. Každý deň s detičkami je jedinečný a nádherný a snažím sa užívať si každú chvíľku. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale mňa domáci pôrod skutočne vnútorne premenil a želala by som nám ženám, aby nám okolnosti pôrodu umožnili vnútornú transformáciu a aby sme na naše pôrody s láskou spomínali.